Atmosféra okolo rokovaní o strategickom partnerstve medzi Ruskou federáciou a Európskou úniou sa znova otepľuje. Zdá sa, že na svedomí to má najmä vzájomná energetická previazanosť.

Vzťahy Európskej únie (EÚ) a Ruskej federácie (RF) sú od vzniku „novodobého“ Ruska orientované predovšetkým na spoluprácu v oblasti energetiky. Ich rozsah upravovala a rozširovala Dohoda o partnerstve a spolupráci (PCA) medzi EÚ a RF z roku 1997. Od roku 2007 je neplatná, no popri rôznych čiastkových dohodách stále upravuje vzájomné vzťahy. Ešte počas jej platnosti sa Únia rozrástla o nové členské krajiny – väčšinou z bývalého sovietskeho bloku. Tým sa dostala do tesnej blízkosti Ruska, čo ešte zväčšilo potrebu nanovo zadefinovať vzájomné vzťahy. Únia však k RF nepristupuje vždy ako jednotný celok. Niektoré členské štáty (ako napríklad Nemecko pri budovaní plynovodu Nord Stream cez Baltické more) spolupracujú s Ruskom na vlastnú päsť, čo je často proti záujmom iných členských krajín (v tomto prípade i Slovenska). Formulácia jednotnej energetickej politiky, o ktorú sa Brusel pokúša, bude preto veľmi problematická. Dokazuje to i samotný začiatok rokovaní o „novej strategickej dohode“.

Krízy miesto rokovaní
Vyjednávať o novej dohode sa začalo až 4. júla 2008 v Bruseli. Predstavitelia EÚ a Ruska sa na tom dohodli počas pravidelného summitu EÚ – Rusko, ktorý sa konal v sibírskom meste Chanty-Mansijsk. Dovtedy rokovania blokovalo Poľsko, ako protest voči rozhodnutiu Moskvy o zákaze dovozu poľského mäsa a zeleniny a Litva, ktorá požadovala garancie pri zásobovaní energetickými surovinami, ale aj odškodnenie obetí stalinských čistiek. Nadšenie z postupu, ktorý summit priniesol, dlho nevydržalo. Brusel rokovania v septembri stopol, ako odpoveď na augustový vojenský zásah Ruska v Gruzínsku. Opätovné začatie rokovaní podmienil stiahnutím ruských vojakov z gruzínskych území tak, ako to Moskva sľúbila. Väčšina vojakov sa napokon stiahla. V Južnom Osetsku a Abchádzku, ktoré sa od Gruzínska odštiepili a vyhlásili jednostrannú nezávislosť podporovanú Moskvou, niekoľko tisíc vojakov naďalej zotrvalo. Ruský vyslanec pri EÚ Vladimír Čižov sa v pondelok 10. novembra vyjadril, že Rusko už žiadne ústupky v súvislosti s Gruzínskom neurobí.

Ide sa ďalej...
Napriek jeho slovám ministri zahraničných vecí krajín EÚ ešte v ten deň rozhodli, že rokovania o dohode o strategickom partnerstve s RF budú obnovené. Proti bol len minister zahraničných vecí Litvy, ktorý tento krok považuje za chybu. Litva však rozhodnutie nemohla blokovať. Zotrvanie ruských vojakov v odštiepených regiónoch podľa ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva nedodržaním dohody nie je. Povedal to v rozhovore pre francúzsky denník Le Figaro pred summitom EÚ – Rusko, ktorý sa konal v piatok 14. novembra vo francúzskom meste Nice. Podľa jeho slov, Rusko podpísalo s Abchádzkom a Južným Osetskom bilaterálne dohody, ktoré upravujú i umiestnenie ruských vojenských základní. Analytik Spoločnosti pre zahraničnú politiku Ivo Samson sa pre Postoy o otázke Gruzínska ešte pred pondelňajším stretnutím ministrov vyjadril: „Únia Gruzíncov nakoniec ,obetuje, čo bude uľahčené tým, že EÚ nemôže hovoriť jedným konsenzuálnym jazykom."

Nielen o energetike
Dohoda, o ktorej Brusel s Ruskom začne rokovať, by mala zabezpečiť efektívnejšiu spoluprácu vo viacerých oblastiach. Zjednodušenie vízového režimu pre ruských občanov, ochrana spotrebiteľov, garancie pri výpadkoch dovážaných surovín do EÚ, ale i boj proti zločinu, terorizmu, či dodržiavanie ľudských práv a postupné demokratické reformy. O obsahovej stránke zmluvy si Samson myslí: „Dimenzia ľudských práv a demokratických reforiem je dnes v Rusku absurdná. EÚ to dobre vie a bude tak zmluvu voči RF koncipovať veľmi ústretovo. Ohľadne terorizmu je možná rovnoprávnejšia dohoda. Rusko, nie EÚ je už dlhodobejšie hlavnou obeťou terorizmu.“ Podľa neho sa Brusel „novou dohodou“ snaží o zachovanie status quo, navyše „ak vnucujete protivníkovi (RF je pre EÚ nielen strategický partner, ale aj strategický rival) stále nové a nové zmluvy, držíte ho pod tým, čo sa nazýva negociačná kontrola: môžete naďalej komunikovať“.

Energetický dialóg sa upriamuje na zavedenie zásad liberalizovaného vnútorného trhu Únie aj pre ruské spoločnosti. Znamenalo by to, že by mali pod kontrolou celý proces dodávania energií - od ich ťažby až po predaj zákazníkom v Únií. Brusel však požaduje reciprocitu, teda rovnaký postup na ruskom území a demonopolizáciu plynárenskej spoločnosti Gazprom. Popri prehodnotení vysokých ciel na dovoz stavebného dreva z Európy a vysokých poplatkov za prelet európskych leteckých prepravcov ponad Sibír, to bolo podmienkou, aby Únia podporila Rusko pri vstupe do Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Rusko však klauzulu reciprocity považuje za „ťažko zlučiteľnú s princípmi otvoreného trhu“ (Čižov). Ruská energetika nemá vplyv len na obchodné a hospodárske vzťahy s EÚ, ale je takto využívaná na strategické politické i bezpečnostné ciele.

Využiť východiská
Potreba rokovania o novej dohode je nespochybniteľná. Vyjednávať o nej v réžií európskej energetickej závislosti je však veľkou chybou. Už dnešné postavenie v tejto oblasti nenecháva európskemu bloku veľký priestor na presadzovanie vlastných záujmov, pričom nejednotnosť v postupe a kroky niektorých veľkých krajín tento problém ešte zväčšujú. Naopak EÚ by mala pri rokovaniach využiť, že ruská závislosť na spolupráci nie je o nič menšia. Rusko môže svoje energetické zdroje naplno využiť len vďaka spolupráci s Úniou. Jeho štátny rozpočet do značnej miery stojí na pravidelných platbách, ktoré EÚ platí za dovoz energií. Hoci Rusko počíta s nárastom dodávok do ázijských krajín, investovať do prípravy a ťažby z nových ložísk, môže len vďaka európskym financiám. Nová dohoda teda ukáže, ktorému z blokov sa podarilo viac priblížiť k naplneniu energeticko-mocenských záujmov.

Lukáš Melicher
Foto: robertamsterdam.com

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na