Keď sa v Gruzínsku začalo vážne bojovať, viacerým z nás nebolo všetko jedno. Vojna! Tanky a bombardéry v dnešnej dobe! Niežeby inde vo svete nezomierali v bojoch ľudia, ale Gruzínsko a Rusko akoby k nám boli nejako bližšie.

A tak nám odľahlo, keď presne pred týždňom Moskva vyhlásila prímerie, hoci vzájomné provokácie oboch štátov a partizánske akcie rebelov naďalej sužujú obyvateľstvo Južného Osetska aj zbombardovaného gruzínskeho mesta Gori.

Azda väčšina ľudí v prvých reakciách obvinila Rusko. U nás sa frekventovane pripomínal august 68, ktorého okrúhle 40. výročie si pripomenieme práve tento štvrtok. Invázia pod taktovkou Brežnevovej doktríny, keď bolo z pohľadu Sovietskeho zväzu neprípustné, aby sa malá republika príliš bratala s nepriateľmi za železnou oponou. Teraz sa ukázalo, že pojem sféry vplyvu vôbec nezmizol zo slovníka, a v politických komentároch sa objavovala obava, že z neho nezmizol ani pojem studená vojna. To je jeden z poznatkov, ktoré krátka vojna v Gruzínsku priniesla: Rusko a Spojené štáty americké si stále dôsledne strážia svoje vplyvové zóny a nerešpektovať to znamená dráždiť leva bosou nohou.

Preto treba dobre zvážiť záver, že prvotným agresorom bolo Rusko. Ono v Južnom Osetsku aj v Abcházsku už dlhodobo Gruzínsko provokuje, ale tým, kto si to zle vyrátal a chcel Južné Osetsko prinútiť k poslušnosti vojenskou silou, bol gruzínsky prezident Michael Saakašvili. Jeho vojská prvé zaútočili na hlavné mesto provincie Cchinvali, čo bývalý slovenský premiér a známy rusofil Ján Čarnogurský označil za porušenie medzinárodného práva. Gruzínci zabili v Južom Osetsku pri tomto útoku stovky civilných obyvateľov. Ruské zdroje poslali do sveta najprv číslo 2 000 mŕtvych, potom sa opravili na 1 600, mimovládna organizácia Human Rights Watch odhadla počet mŕtvych v juhoosetskom meste na sto.

Tieto hry s číslami dokazujú, že každá vojna je do veľkej miery informačnou vojnou a veľmi nebezpečným priestorom na manipuláciu. Bývalý ruský prezident Michail Gorbačov pre americkú televíziu CNN povedal, že to, čo sa stalo v Cchinvali, západné televízie vôbec neukazovali. Viac sa sústredili na obete v meste Gori, ktoré následne bombardovali Rusi. Tí dali Gruzínsku veľmi tvrdo najavo, že okatý príklon k Amerike a NATO nestrpia. Nikto ich za to nepotrestal, partnerské dohody s Rukom nezrušila Európska únia ani NATO, a tak ak by sme chceli určiť víťaza krátkej vojny v Gruzínsku, je ním Rusko.

O čo Rusku ide? A o čo ide Gruzíncom? Keby sme mali skúmať odpovede na tieto otázky, nevystačili by sme si s plochou krátkeho komentára. Zjednodušene môžeme konštatovať len, že tu ide skôr o moc a vplyv než o Južné Osetsko a jeho obyvateľov, ktorí sa stali jablkom sváru. Táto oblasť sa stala súčasťou Gruzínska po vzniku Sovietskeho zväzu a mala v ňom autonómne postavenie. Keď sa však roku 1990 po rozpade Sovietskeho zväzu Gruzísko osamostatnilo a aj Osetínci sa pokúsili vytvoriť samostatnú republiku, vtedajší gruzínsky prezident Zviad Gamsachurdia tvrdo zasiahol a autonómiu Južnému Osetsku zrušil. To viedlo ku krvavej vojne, podobne ako v ďalšej separatistickej provincii na území Gruzínska Abcházsku. Práve na kolesách mierových dohôd sa potom do oboch oblastí dostali Rusi, ktorí tam majú plniť úlohu mierových síl, zároveň však otvorene podporujú protigruzínske nálady u Osetíncov i Abcházcov, dávajú im ruské pasy aj ruské dôchodky a obe provincie tvoria akýsi štát v štáte.

Môžeme si klásť večnú otázku, nakoľko majú takéto národy alebo etnické skupiny právo na sebaurčenie a aké prostriedky sú prípustné pri jeho dosahovaní. Môžeme ukazovať prstom na Kosovo, kde Západ urobil chybu a Rusko tento precedens dokáže dobre využiť. Hoci v hre je aj Čečensko, kde stoja Rusi na opačnej strane barikády. Jednoducho, tam, kde sa rozhoduje o moci, zdrojoch bohatstva a vplyve, prestáva ísť tým, ktorí rozhodujú, o ľudí. Či sa nazývajú demokratmi alebo o tento názov nestoja. Napokon, aj gruzínsky prezident Saakšvili má od demokrata ďaleko: opozícia ho obviňuje z autoritárskej vlády a korupcie, na čo on koncom minulého roka reagoval drastickými opatreniami, vyhlásením stanného práva a zrušením nezávislej televízie IMEDI. Napriek tomu všetkému ho demokratický Západ stále podporuje a aj naše médiá ho opisujú ako sympatického reformného politika, ktorý plynulo prechádza z ruštiny do angličtiny a do francúzštiny.

Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Vojna v Gruzínsku znova ukázala, že nablýskať možno veľa vecí, ale rozlíšiť pravdu býva ťažké. Poučením môže ostať, že vnútornej slobode a nezávislosti neosoží nekritický príklon na jednu stranu. Ak chce Gruzínsko prosperovať, tvrdohlavou podporou NATO to nedosiahne. Ak chceme my spoznať pravdu, cez vyhlásenia Ruska ani Ameriky sa k nej nedopracujeme. Jeden z kľúčov ponúka Benedikt XVI., keď svet v súvislosti s vojnou v Gruzínsku vyzýva na podporu otvoreného spolunažívania ľudí v postihnutých oblastiach. Lebo tak, ako v každom malom i veľkom konflikte, riešením má byť pokoj a zmierenie – nie porazenie druhého.

Terézia Rončáková
Odvysielané 19. augusta 2008 na Rádiu Lumen v rubrike Spoločenský komentár.