Koncom mája z príležitosti predstavenia autobiografie Môj boj za slobodu navštívil Taliansko známy teológ Hans Küng.

Švajčiarskeho teológa, ktorý sa tohto roku dožíva osemdesiatich rokov, netreba veľmi predstavovať. Vo vedeckej komunite je známy ako autor dizertácie o ospravedlnení, v ktorej sa z pozície katolíckeho teológa zamýšľa nad učením protestanta Karla Bartha či ako spoluzakladateľ medzinárodného teologického časopisu Concilium. Predstavitelia iných kresťanských cirkví a svetových náboženstiev ho poznajú ako horlivého zástancu ekumenického a medzináboženského dialógu a ako autora trilógie Judaizmus, Kresťanstvo a Islam. Vo verejnosti jeho meno rezonuje pre kritiku rímskej kúrie, pápeža Jána Pavla II. a nedostatočných zmien v Cirkvi po II. vatikánskom koncile. Slovenskí čitatelia ho môžu poznať ako autora diela Katolícka cirkev – stručné dejiny (Slovart, 2003).

Kritický rozhovor
Počas spomínanej návštevy H. Küng poskytol rozhovor denníku La Repubblica. V úvode si zaspomínal na svoju spoluprácu s vtedy ešte mladým, neznámym, no nadpriemerne fundovaným a otvoreným teológom Josephom Ratzingerom, ktorému pomohol získať miesto na univerzite v Tübingene a s ktorým intenzívne spolupracoval počas II. vatikánskeho koncilu, kde obaja zastávali miesto teologických poradcov. „Potom odišiel do Regensburgu a stával sa stále viac konzervatívnym. Naše cesty v Cirkvi sa úplne rozišli. On a ja reprezentujeme dva spôsoby katolíckeho bytia, jeden v zmysle rímskej kúrie, druhý v zmysle II. vatikánskeho koncilu.“ V roku 1979, keď sa Ratzinger stal novým prefektom Kongregácie pre náuku viery, bol švajčiarskemu teológovi odobratý súhlas vyučovať na katolíckych fakultách a univerzitách.

V ďalšej časti rozhovoru sa Küng púšťa do svojich klasických tém: kritika encykliky Pavla VI. Humanae Vitae o správnom spôsobe regulovania pôrodnosti, nedostatočnej reformy rímskej kúrie či jednotlivých pápežov.

„Bol ako jeden z nás, pre svoje vzdelanie, pozornosť voči nemeckej kultúre, zdal sa byť otvoreným, ale potom sa stal neúprosným, prišli odsúdenia teológov ako Teilhard de Chardin, Yves Congar, napomenutia a čistky v sporoch s robotníckymi kňazmi,“ povedal Küng na adresu pápeža Pia XII. Pavlovi VI. zase vytýka, že nepokračoval v otvorenej línii „pápeža koncilu“ Jána XXIII., ale že zabrzdil ďalšie reformy a nechal nezodpovedané dôležité otázky ako ponechanie regulácie pôrodnosti na osobnej zodpovednosti, nevydarené riešenie otázky zmiešaných manželstiev, spoluúčasti kňazov pri výbere biskupa a spoluúčasti biskupov pri voľbe pápeža... Pontifikát Jána Pavla II. označil Küng za „obdobie smerujúce k reštaurácii predkoncilového status quo. Pre dnešnú Cirkev je veľkou tragédiou, že sa jej nepodarilo napredovať po ceste II. vatikánskeho koncilu a že Rím robí všetko preto, aby blokoval obnovu, blokoval proces ekumenického zjednotenia s protestantmi a ortodoxnými. Sú tu nejaké slová a gestá, ale žiadne účinné skutky“. Švajčiarsky teológ pripomína, že nie je žiadnym vlkom – solitérom, nezdieľa antirímsky sentimenty a má vždy priateľov, ktorí sú zakorenení v katolíckej komunite.

V závere rozsiahleho rozhovoru sa Küng pristavuje pri osobe súčasného pápeža. „Boli momenty, v ktorých (Ratzinger) myslel na to, že so mnou a s Karlom Rahnerom vytvorí ,avantgardný klub´ teologickej reformy v zmysle ekumenizmu a otvorenosti voči myšlienke spásy v rámci iných (kresťanských) vier.“ Definitívne tieto názory pochoval dokumentom Dominus Iesus, ktorý vydala Kongregácia pre náuku viery pod jeho vedením v roku 2000 a ktorý sa drží zásady: Nulla salus extra ecclesiam. Napriek ich rozchodu je Küng Benediktovi XVI. vďačný, že po zvolení za pápeža ho v roku 2005 prijal na spoločnej večeri vo svojom letnom sídle Castelgandolfo. „Bol to skutočne odvážny skutok,“ priznáva Küng.

Reakcia katolíckeho denníka Avvenire
Nasledujúci deň po publikovaní tohto rozhovoru sa v talianskom katolíckom denníku Avvenire objavil editoriál s názvom Hans Küng a cirkevné reformy. Jeho autor, Gianni Cardinale, poukazuje na viacero reforiem, ktoré počas svojho krátkeho pontifikátu Benedikt XVI. stihol vykonať. Medzi nimi spomína aj výmeny v rímskej kúrii, v rámci ktorej súčasný pápež vymenil štyroch prefektov a štyroch sekretárov v deviatich kongregáciách a štyroch predsedov v jedenástich pápežských radách. Cardinale pripomína, že nové persóny v kúrii, na rozdiel od minulosti, nepochádzajú z prostredia cirkevnej kariérnej diplomacie a garantujú pluralitu, nakoľko dnes v kúrii možno nájsť duchovné deti kardinála Siriho ako aj pátra Turolda. Pápež Benedikt XVI. však nezameral svoj pontifikát na inštitucionálne reformy, ktoré už vykonali Pavol VI. a Ján Pavol II., ale na sprostredkovanie základných obsahov kresťanskej viery prostredníctvom encyklík, katechéz, ale aj neformálnymi spôsobmi ako bola kniha Ježiš Nazaretský (2007).

V druhej časti editoriálu Gianni Cardinale pripomína, že v intenciách II. vatikánskeho koncilu sa rozvíja aj ekumenický a medzináboženský dialóg a v týchto intenciách pápež vydal aj „motu proprio, ktoré liberalizovalo používanie predkoncilovej liturgie, ale zároveň sa smerom k lefébvristom jasne vyjadril, že v otázke náboženskej slobody a ekumenického a náboženského dialógu sa, samozrejme, neurobí krok späť“.

Editoriál je zakončený provokačnou, ale dôležitou otázkou: Sú reformy, ktoré Küng neustále požaduje, naozaj tým, čo Kristus požaduje od svojej Cirkvi?

Imrich Gazda

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na