Päť párov od namáhavého bubnovania vypracovaných Japoncov a Japoniek – z ktorých zjavu sálal Orient. 22 bubnov – od obra, väčšieho než človek až po obyčajné bubníky do rúk. No a napokon vyše 1100 Slovákov, ktorí si túto veľkolepú japonskú šou prišli v marci zažiť na vlastnej koži.

YAMATO vs. STOMP
Jednoznačne išlo o podujatie, aké sa u nás tak často nevidí. Zabaviť zaplnený bratislavský Istropolis dvoma hodinami nepretržitého bubnovania, len občas doplneným aj inými hudobnými nástrojmi – to chce odvahu. Naposledy to bol hádam STOMP, ktorý sa na to pred dvoma rokmi odhodlal. Azda preto ho mnohí z prítomných s YAMATO-m porovnávali. Hovorilo sa o väčšej kreatívnosti STOMP-u, v ktorom sa na vytváranie zvuku využívali tie najnetradičnejšie techniky – búchanie metlou o zem či hrkanie zápalkovou škatuľkou. Nie je však čo porovnávať, pretože YAMATO sa snažilo priniesť na Slovensko kúsok japonskej kultúry. A tá vyžarovala nielen z ich nezvyčajného oblečenia à la japonské bojové umenie, pozostávajúceho z čiernych šiat prepásaných v páse a voľne plantajúcej sukne so zošitým spodkom, ale aj zo správania Japoncov, ich večného úsmevu a energie, s ktorou udierali do svojich okrúhlych hudobných nástrojov.

Hudobné nástroje
Hoci dramatickosť sa chvíľami strácala a bubnovanie sa stávalo monotónnym, japonskí umelci sa vždy dokázali vynájsť. A tak do svojho hudobného prejavu zapájali aj iné nástroje – strunové podobné harfe či gitare, dychové na štýl flauty a nakoniec asi najnezvyčajnejšie a najmenšie – zlaté „pokrievky“, ktoré zožali azda najväčší úspech. Ich princíp spočíval v tom, že vždy jeden pár držali v oboch rukách a trením o seba vytvárali zvuk podobný naším činelom. Na tomto vystúpení sa zúčastnili len traja hudobníci, pričom každý držal v rukách jeden pár „pokrievok“. Svojimi pohybmi a mimikou a tiež zvukom, ktorý vyludzovali, vytvárali dojem, že do „pokrievok“ chytili nejakú zlatú mušku a tá sa im teraz snaží uletieť – čo sa jej nakoniec aj podarilo a trojica odišla z javiska s dlhým nosom. A diváci sa išli popučiť od smiechu.

Celé predstavenie bolo veľmi interaktívne a bolo vidno, že naši šikmookí priatelia si dali záležať na tom, aby neboli jediní, ktorí sa počas večera zúčastňovali na vytváraní zvuku. Často zapájali do vystúpenia publikum tlieskaním či kričaním jednoduchých slabík, čo ľudia v sále na oplátku oceňovali uvoľnenosťou.

Na pulze života
Energia, ktorá z celého predstavenia sršala, bola takmer hmatateľná. Keď sa do japonských rytmov človek lepšie započúval, uvedomil si, že mu tá sila vibruje celým telom. Chvíľkami mal možno dokonca pocit, že sa stáva jeho súčasťou – že je to jeho vlastné srdce, ktoré ho vydáva svojim tlkotom. Azda to chcelo byť aj posolstvom, ktoré nám Japonci prišli z takej diaľky odovzdať – životný elán a radosť z toho, že sme na tomto svete.

Petra Ďurove