„Či neprichádza nad človekom chvíľa, keď nič neznamená?“ pýta sa Korán v súre 76.

Taliansky teológ Luigi Giussani píše, že práve v najhlbšej opustenosti sa človek nachádza na prahu najvyššej nádeje. Celkom absurdnej. Musí prijať informáciu, že človek, ktorý sa v Palestíne narodil pred dvetisíc rokmi, je Mesiášom. Mostom k nekonečnej blaženosti. Nádejou opustených, Osloboditeľom a Pánom zároveň. Je to ťažko uveriteľné bláznovstvo.

Ján v evanjeliu (blahozvesti!) opisuje prípad dvoch robotných ľudí. Boli zvedaví na Ježiša. Strávili u Ježiša popoludnie, zabudli ešte aj ísť do práce a Ondrej nakoniec vyhlásil „Našli sme Mesiáša.“ (Jn I, 25-44) Jedno popoludnie stačilo, aby tí dvaja opustili všetko, zmenili svoj život a išli s Ním.

Ozajstný zmysel Vianoc je pripomienka vstupu Boha do ľudských dejín. Touto intervenciou sa kresťanstvo diametrálne odlišuje od všetkých iných náboženstiev. Nemáme tu do činenia s prorokom, tlmočníkom zjavenia. Ani Budha, Konfucius, Lao C´, ani Muhammad. Autentický Boh zasahuje priamo. Nie s fanfárami a s hukotom. Božie mystérium prišlo na Zem v prestrojení. Nenápadne. V malej krajine ovládanej Rímskym impériom. Za okolností, ktoré sa nezdajú podstatné. Týkajú sa niekoľkých drobných ľudí.

Vianočný príbeh nie je len o chutnučkom dieťatku, ani o jasličkách, ani o darčekoch. Ozajstný príbeh Vianoc je o dievčine, ktorá sa podujme na rizikovú úlohu priviesť na svet plnohodnotného človeka a ten je zároveň aj Bohom. O Jozefovi, ktorý vezme na seba možnú hanbu a škandál. O strachu kolaborantov (Herodes a farizeji) pred možným osloboditeľom. O mudrcoch-filozofoch, ktorí stále hľadajú a teraz dúfajú, že objavili pravdu.

Je to príbeh o tom, že hociktorý pastier, rybár, mýtnik, programátor, penzista, jadrový fyzik, hociktorá slobodná matka, manželka, študentka, slúžka, predavačka, docentka, prostitútka, každý obyčajný, každodenný človek môže spoznať živú Pravdu. Len musí chcieť. Byť zvedavý aspoň jedno popoludnie. Alebo hoci aj mnoho popoludní, za mnohé roky.

„Aj vy chcete odísť?“ opýtal sa raz Ježiš v kritickej chvíli učeníkov. Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ (Jn, 67-69).

Aby človek týmto slovám uveril, potrebuje chvíľu ticha, hlavu obrátenú nie k supermarketu alebo k televízoru, ale dušu otvorenú smerom hore. A trocha odvahy pre nečakané prekvapenia. Zaželajme si také Vianoce a taký Nový rok, aby sa nám to podarilo. Aspoň občas.

December 2007
Anton Hykisch
Autor je spisovateľ a bývalý slovenský veľvyslanec v Kanade.