Vdp. Andrej Oravec, farár v Kluknave (Spiš), bol roku 1907 kaplánom a katechétom v Ružomberku. Jemu pripadla ťažká úloha vykonať kňazské povolanie a ísť medzi umierajúcich černovských martýrov a pripraviť ich na poslednú cestu. Svetská vrchnosť mu v tom zabraňovala. Vdp. Oravec napriek zákazu vyhľadal zápasiacich so smrťou na ulici i v domoch a ich potešoval.

Tento fakt zaúčinkoval na mysle veriacich ružomberskej farnosti tak, že vdp. Oravca stále vyhľadávali. Nadľudskú prácu musel vtedy konať. Do 25.marca 1908 všetkých zomierajúcich musel ísť zaopatrovať, všetky pohreby odbaviť. Nemal niekedy ani dňa a ani noci. Keď prišiel nad ránom od chorého z Černovej, už čakali naň Biely Potok. Mladého kňaza od vysilenia zalievala krv, upadol do pľúcnej choroby, až potom bol poslaný do Ružomberka druhý kaplán dp. V. Malinay na pomoc. (vnútri audio)

Vdp. Andrejovi Oravcovi pripadla úloha i pochovať našich černovských mučeníkov. O ich pohrebe a o svojich dojmoch napísal pre nášho „Slováka“ článok, ktorý tu uverejňujeme:

Nejdem opisovať ďalšie a bližšie prípravy tragickej posviacky v Černovej, rozličné pojednávania, rozhodnutia cirkevnej a svetskej vrchnosti. Ešte sme veľmi blízko tej smutnej udalosti; mnohí žijeme, ktorí sme boli svedkami všetkého. Ešte i dnes – ako vtedy – rozličné sú mienky o tej veci. Mal som vedomosť o všetkom. Ale toľko musím poznamenať, že najkorektnejšie sa chova nebohý už Pavel Andaházy, hlavný slúžny, a že nebohý biskup Párvy nebol v tejto veci tak vinný, ako to mnohí udávajú. Objektívna história to raz všetko vysvetlí.

Nič iné nechcem, len opísať pohreb padnutých. Mne pripadla tá smutná povinnosť: pochovať černovské obete.

Streľba sa stala v nedeľu 27.októbra 1907 v Černovej. O tri dni na to v stredu ráno z celého okolia ľud sa hrnul do Černovej, ale nie hradskou, otvorenou cestou. Tade sa ľudia báli ísť. Tam na každých sto krokov stála alebo sa prechádzala patrola: dvaja vojaci a jeden žandár. Ľudia sa približovali k Černovej poľom, lesom. Veriaci z Ludrovej šli na Biely Potok ponad Ružomberok.

Došiel som do Černovej okolo 9. hod. ráno.

Černová bola preplnená vojskom a žandármi. Černovci ma s plačom vítajú a odprevádzajú do ulice, ktorá vedie k cmiteru. Tam stála stodola. V nej pitvali postrieľaných. Tam museli všetkých doniesť. Pekne poobliekané, ovenčené mŕtvoly vybrali v stodole z rakiev, šaty dolu, košele dolu a rezali ich. Písali do zápisnice, kde-kto dostal guľku a koľko. Okrem úradných ľudí nepripustili ta nikoho.

Keď už boli asi v polovici tej strašnej práci, prikradol sa ku mne s jednou uplakanou ženičkou roľník Kaliar-Klopta a hovorí mi:

– Pozrú, pán kaplán, čo robia! Tých našich mŕtvych tak strašne posekali a popárali. Pohádzali ich do rakvi nahých a šaty, do uzla zmrvené, zahodili na ich chladné telo.

Hneď som šiel k pánom a prosil, aby mŕtvoly dali po pitve riadne obliecť, aby ten ubitý ľud neroztrpčovali ešte i takto.

Všetkých potom na moje prosby riadne poobliekali, ozdobili a domáci ich ... (chýba text)... vojska a za ním, menovite ponad cmiter k lesu, stálo tisíce ľudu ani čierne mlčiace more.

Pýtam sa, prečo to?

Že vraj do cintorína počas pohrebných obradov nepustia nikoho, ani k cmiteru, len najbližšiu rodinu. Prečo? Jeden známy dôstojník (z Levoče) mi hovorí:

– To je prísny rozkaz, aby sa – vraj – nestrhlo zase niečo. No a je to i pre vás, tak sa vám nič nemôže stať.

– O mňa sa vy nič nebojte – povedal som. – Kde je p. veliteľ?

Zaviedli ma k nemu. Veľký pán, méltóságos úr! Prosil som ho, aby odvolal kordón a pustil svet do cmitera. Ubezpečoval som ho, že sa nič nestane. Ten ľud je tak zronený a ubitý, že mu ani na um nepríde také niečo, čo o ňom predpokladajú.

Nechcel ustúpiť.

Vysvetľoval som mu, že s tým kordónom skôr podráždi svet. On musí obozretným byť. Tiež spomenul, že mňa a kántora chce chrániť. (Tak mýľneho smýšľania bol!)

– O nás – hovorím aj jemu – nemajte starosti. Ručím vám, nič sa nestane. Ľudia vám budú povďační a – keď sa už tak bojíte, tak, prosím, ráčte tu pred kostol rozostaviť vojsko a žandárov – ukázal som mu, kde postaviť vojsko – v podobe otvoreného trojuholníka proti cintorínu. V páde, žeby sa predsa niečo stalo, s dvoch strán dáte salvu a strieľajte do nás. Málo nás ostane z celého zástupu.

Konečne potom privolil.

Dal zatrúbiť.

Na ten ostrý hlas vojenskej trúby zachvelo sa srdce každého... Odznelo pár ostrých slov velenia a vojsko už bolo pri kostole. Ľudia strachom tŕpli. Nevedeli, čo sa zas ide robiť. I bez kordónu ostali ustrnutí na tom istom mieste stáť.

Vtedy som skočil do cmitera, kývnul som na nich a ticho povedal: poďte bližšie.

Nasledoval nezapomenuteľný obraz! Ako keď mraveniskom pohýbe, odrazu sa spustilo to mlčiace more ľudu a cmiter za malú chvíľu bol preplnený. Len s tej strany, kde stálo vojsko, nepustili nikoho.

Ten hlasitý plač!

Práve rachotil rýchlik po druhej strane váhu; jeho hrmot nebolo počuť, len plač a nárek.

Vzrušujúci moment bol, keď začali „Pater noster“. Hneď na to bol vydaný rozkaz „Imához“ žandárom. Všetci pokľakli.

Šiel som od hrobu k hrobu. Kropil som svätenou vodou hroby... Nohy ako z olova, udusený plač trhá celým mojím telom... Prichodím k jednému hrobu. Tam stojí plačúca matka so svojím dieťaťom. Pri nej stojí manžel-otec, jediný z celého zástupu nekľaknul. Videl som, aký je zúfalý a vzdorovitý... Keď som prišiel k nemu a pokropil hrob, zablýsla mi čudná myšlienka:

– Ak ten zúfalec kopne tu teraz do teba, padneš do hrobu.

Ale, Bože! Čo by tu ešte bolo?

Dokončil som. Ťažko mi šlo predmodliť sa obvyklý Otčenáš za zomrelých. Dych sa mi zastavoval a srdce prudko bilo, cítil som ho v hrdle. Neviem, ako som sa vytackal z cmitera... Oprel som sa o plot, aby som nepadnul.

Vzpružilo ma zase ostré vojenské velenie. Spamätal som sa. Šiel som sa poďakovať veliteľovi. Vojaci (bola to miešanina): Maďari, zväčša však Rumuni, stáli ešte v pozore ani stĺpy a so slzami v očiach. Drahí moji bratia a sestry! Odpočívajte v sladkom pokoji! Čo som mohol, urobil som za vás vtedy. Vždy si spomínam pri oltári na vás. Vždy budem spomínať vás, kým žiť budem.

Černová! Černová! Bola si mi školou, nesmierne vážnou školou, v mojom kňazskom živote.

Andrej Oravec
Uverejnené v denníku Slovák, 28.októbra 1932, s. 2, č.246.

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na