Autor: Nenápadní hrdinovia on December 07, 2011

Categories: 

Od roku 1948 sa Československo dostalo pod vládu komunistickej strany, ktorá sa snažila dostať pod kontrolu cirkev a odpútať ju od Vatikánu. Využívala rôzne postupy a mocenské prostriedky. V našej práci by sme sa chceli zamerať na Akciu K, ktorá sa uskutočnila v roku 1950.

Hlavným cieľom tejto akcie bola likvidácia rehoľníckych spoločenstiev. No mnohí rehoľníci zostali verní Bohu a pokračovali ďalej vo svojom povolaní. Jedným z nich bol don František Valábek patriaci do rehole saleziánov.

Život dona Valábka do r. 1950

František Valábek sa narodil 12. októbra 1907 v Hodoch pri Galante. Už ako štrnásťročný chcel ísť študovať do Talianska, no podarilo sa mu to až o rok neskôr v roku 1922. Študuje u saleziánov neďaleko Turína v Perose Argentina. Po noviciáte 24. decembra 1925 zložil spolu s ďalšími prvé rehoľné sľuby do rúk vtedajšieho hlavného predstaveného dona Filipa Rinaldiho. Od roku 1927 pôsobil ako asistent a učiteľ na Slovensku v Šaštíne. Následne pokračoval v štúdiách v Ríme, kde bol v júni 1934 vysvätený za kňaza. Neskôr pôsobil v Trnave na gymnáziu. V roku 1945 prešiel do Hronského Sv. Beňadika a potom do Sv. Kríža nad Hronom, kde pôsobil ako direktor saleziánskeho ústavu.

Udalosti od barbarskej noci

Od 15. marca 1950 bol ústav poštátnený, boli mu pridelení takzvaní národní správcovia. František Valábek im ako riaditeľ ústavu prácu neuľahčoval, keďže nemal záujem, aby sa ústav dostal pod kontrolu komunistických orgánov. Nasledujúci mesiac však musel strpieť ich prítomnosť, pokiaľ robili inventarizáciu ich vecí.

13. apríla správcovia odišli a už o pol noci sa do ústavu dobýjali žandári. Vyvalili bránu a sto ozbrojencov sa vovalilo dovnútra. Svietili si lampášikmi a v rukách mali pušky s hlavňami otrčenými k zemi. Žandári všetkých zavliekli do veľkej miestnosti. Neskôr do nej dohnali aj direktora Františka Valábka, kde ho pažbami búchali do chrbta a sácali do dverí. Poblednutý sa obrátil k spolubratom a začal spievať: Kristus víťaz, Kristus Kráľ náš!...

"Žandári všetkých zavliekli do veľkej miestnosti. Neskôr do nej dohnali aj direktora Františka Valábka, kde ho pažbami búchali do chrbta a sácali do dverí. Poblednutý sa obrátil k spolubratom a začal spievať: Kristus víťaz, Kristus Kráľ náš!..."

Po tejto scéne bohoslovcom oznámili, že majú desať minút na zbalenie si vecí a budú prevezení. Na poludnie 14. apríla boli všetci slovenskí saleziáni pozvážaní v Šaštíne až na direktorov. Tí boli prevezení do osobitného koncentráku v kapucínskom kláštore v Pezinku pri Bratislave. Ostatní sa neskôr dozvedeli, že ich riaditeľa Františka Valábka tak zbili, že sa vo vysokej horúčke dostal do nemocnice u Milosrdných v Bratislave.

Kým don Valábek prežíval barbarskú noc na vlastnej koži ako rehoľník, pocítili ju aj členovia jeho rodiny žijúci v Hodoch pri Galante, kde sa tiež nachádzal saleziánsky ústav. V strede dediny bol postavený guľomet práve pred domom príbuzných a civilní obyvatelia mali zakázané vychádzať z domov na ulice. Brat dona Valábka zastavil jedného z milicionárov, ten však tvrdil, že za nič nemôže. Naložili ich do auta, bolo im povedané, že idú na cvičenie a postavili ich pred ten ústav so samopalmi, aby vzali odtiaľ saleziánov. Kým sa milicionári dobíjali do ústavu, študenti na balkóne spievali pieseň „Blíž k tebe, Bože môj...“, čím zobudili dedinu, takže ľudia v Hodoch vedeli, čo sa so saleziánmi deje.

Brat dona Valábka sa v nasledujúcich dňoch chcel informovať o tom, čo sa s ním stalo, a tak zavolal na ministerstvo vnútra. Tam sa tvárili, že o ničom nevedia, kvôli čomu sa tak veľmi rozčúlil, až im po telefóne vynadal, a za tento čin bol políciou zatknutý a odsúdený na deväťmesačný trest. Príslušníci bezpečnosti v jeho dome urobili niekoľko domových prehliadok, rodina vôbec netušila, čo vlastne hľadajú. Jednou z vecí, ktorý sa im podarilo ukryť a ochrániť pred nimi, bol aj písací stroj patriaci saleziánom, ten rodina ukryla k zajacom.

Don Valábek prešiel viacero sústreďovacích kláštorov Pezinok, Báč, až sa 7. septembra 1950 dostal do Podolínca. Aj v tábore pokračoval v saleziánskej činnosti, stále bol v kontakte, i keď tajne, so spolubratmi. Napísal aj niekoľko okružných listov ako zástupca provinciála Bokora. Tieto listy vnášali nádej, silu a lásku ku Kristovi. Spájala sa v nich svätosť s rozvážnosťou, nadšenie s triezvou húževnatosťou.

Táto činnosť saleziánskych predstavených bola tŕňom v oku komunistických predstaviteľov, ktorým prekážalo, že boli saleziánski predstavení stále v kontakte s bohoslovcami, kvôli čomu boli v roku 1956 obvinení z vytvorenia tajnej vatikánskej siete.

Proces Jozef Bokor a spol.

František Valábek sa dostáva pred súd v procese s provinciálom Saleziánskej spoločnosti Jozefom Bokorom. V ňom mali byť okrem nich súdení direktor a zakladateľ viacerých ústavov don Ľudovít Žilka, tajne vysvätený kňaz don Ján Beňo a bohoslovec Alojz Mastný. Súdnemu senátu, pred ktorý boli predvedení obžalovaní, predsedal JUDr. Vladimír Burda. Dona Žilku pri prvom pojednávaní museli vylúčiť z procesu, nakoľko bol jeho zdravotný stav výrazne poznačený mučením vo vyšetrovacej väzbe.

"Aj vďaka donovi Valábkovi mnohí chovanci zotrvali v saleziánskej reholi a ďalej organizovali stretnutia s mládežou, rozširovanie náboženskej literatúry a prípravu bohoslovcov na kňazstvo. V jeho obžalobe sa táto činnosť hodnotila ako vedenie 'k odporu proti socialistickému uvedomeniu a k slepej poslušnosti Vatikánu'."

Obžaloba vyčítala Františkovi Valábkovi, že bol jedným z tých, ktorí viedli saleziánske podzemie na Slovensku organizovaním ilegálnej podvratnej činnosti. Hoci ako saleziánsky predstavený bol izolovaný, vďaka ojedinelým kontaktom sa mu darilo dávať podnety na prácu a organizáciu skupín bývalých saleziánskych chovancov v Bratislave. Ním vedení bohoslovci boli svätení za kňazov a zúčastňovali sa ilegálnych schôdzok. Aj vďaka nemu mnohí chovanci zotrvali v saleziánskej reholi napriek úsiliu komunistov o jej rozpustenie, a ďalej organizovali stretnutia s mládežou, rozširovanie náboženskej literatúry a prípravu bohoslovcov na kňazstvo. V jeho obžalobe počas súdu sa táto činnosť hodnotila ako vedenie „k odporu proti socialistickému uvedomeniu a k slepej poslušnosti Vatikánu“.

Dňa 29.6.1956 bol spolu s ostatnými obvinenými odsúdený za trestný čin velezrady na rok a pol väzenia. Toto obdobie prežil v Ilave, Mírove, Leopoldove a na Pankráci v Prahe. Vo väzbe mala jeho rodina povolené ho navštevovať, no napriek tomu sa veľakrát k nemu nedostali, lebo ich nepustili. K príbuzným sa často 

pripojili aj bohoslovci a mladí, ktorí by sa iným spôsobom za ním do cely nedostali, no potrebovali povzbudiť a poradiť, ako pokračovať vo svojej činnosti. K jednej z tých návštev, na ktorej bola aj matka s vnukom, sa pripojil Ján Malženický, ktorý bol neskôr vďaka tomuto vedeniu vysvätený za kňaza. Pri návšteve si don Valábek vždy pýtal iba hrozienka, z ktorých, ako sa neskôr dozvedeli, tajne vyrábal omšové víno používané na slúženie omší vo väzení. Uväznení kňazi boli veľmi vynaliezaví aj v týchto ťažkých a krutých podmienkach, no pri obetovaní používali namiesto hostií obyčajný chlieb a víno tajne zhotovené z takýchto sladkých hrozienok. Po odslúžení omše jeden z väzňov, ktorého si určili, nenápadne roznášal premenené telo Kristovo po celách ostatným spoluväzňom.

Väzenské podmienky spôsobili rapídne zhoršenie zdravotného stavu dona Valábka až tak, že musel podstúpiť liečenie vo väzenskej nemocnici v Smílove, kde už návštevy príbuzných neboli tak veľmi obmedzené.

Ešte pred opustením väzenskej cely si zisťoval možné miesta kde by mohol žiť. Po uplynutí trestu bol prepustený na slobodu a cesty Pánove ho naviedli na cestu naspäť domov, k mame do Gane. V drevenom rodinnom dome sa mu zhoršoval zdravotný stav, často sa mu prejavovali astmatické záchvaty a preto sa musel odsťahovať k rodine svojho brata do Hodov pri Galante.

Kvôli zdravotným problémom sa nemohol zamestnať a štát mu nechcel dávať žiadne finančné prostriedky na živobytie. Preto bol odkázaný na dobročinnosť príbuzných, ale podporovali ho aj tajní kňazi zo saleziánskej rodiny, ktorí zamestnanie mali. Určitý čas žije v Galante a Bratislave.

Pôsobenie dona Valábka po prepustení z väzenia

Aj keď komunistická vláda zakazovala donovi Valábkovi po návrate z väzenia činnosť zameranú na výchovu a vzdelávanie saleziánskeho dorastu a budúcich kňazov, podstupoval riziko a naďalej sa so svojimi spolubratmi tajne stretával, najmä na poľnej ceste zo Sládkovičova, alebo z Gane, kde žila jeho mama v staršej chalupe. Bohoslovci mali na týchto tajných stretnutiach skúšky a aj prednášky, avšak kvôli bezpečnosti sa žiadna evidencia o študentoch neviedla. Vysviacky nových kňazov mal na starosti tajný biskup Korec.

Don Valábek trpel na tuberkulózu a časté astmatické záchvaty. Liečba bola nevyhnutná a röntgenové snímky, ktoré podstupoval, sa mu stali osudnými, keďže prístroje v tej dobe ešte neboli tak dobre skonštruované ako dnes a ožiareniu sa nedalo predísť.

Jeho život a pôsobenie v Hodoch pri Galante, kam sa po prepustení z väzenia uchýlil, malo veľký význam pre členov rodiny jeho brata. Jeho synovec Karol Valábek obdivoval svojho strýca, pretože mal veľa spoločného s Don Boscom. Napr. ak niekto za ním prišiel s osobným problémom, vždy pred vyslovením dobrej rady sa na chvíľu nie iba zamyslel, ale dalo sa pozorovať, že tak ako don Bosco, hľadal odpoveď v silne sústredenej modlitbe a po krátkej chvíli už nevyslovoval svoju, ale Božiu radu. Keď bol problém ťažšie riešiteľný a teda vyžadoval viac obiet aj modlitieb, zostal pri tom, že sa treba spoločne modliť na ten úmysel, aby Boh pomohol nájsť správne riešenie. Povzbudzoval nielen veriacich, ale aj ateistov, mladých či starých i chorých ľudí. Bol to typ človeka, ktorý vedel presne, kedy a čo má povedať. Aj keď nebola priaznivá doba, nesťažoval sa, ba dokonca ešte aj chudobným rodinám finančne prispieval.

"Don Valábek vždy išiel za svojím povolaním svedomito, priamo a vytrvalo, aj napriek ťažkým skúškam, ktoré ho v živote postretli. Často mu chodili balíky kníh a on ich následne rozdával ľuďom. Pomáhal chudobným rodinám a dával užitočné rady ľuďom, ktorí to potrebovali."

Po prepustení na slobodu mal síce zakázané verejne slúžiť omšu, no to ho neodradilo od toho, aby si nejaký spôsob predsa len nenašiel. Na slúženie svätých omší potreboval povolenie od vtedajšieho cirkevného tajomníka. Dostal ho len na kaplnku v Hodoch, no dvere by mali byť zamknuté. Keď si ho tajomník po čase predvolal a preveroval tento príkaz, don Valábek mu s čistým svedomím odpovedal, že vždy pred začiatkom svätej omše dvere na kaplnke zamkne. Lenže cirkevný tajomník sa dozvedel, že tomu tak nie je, lebo vždy nejaké ženy zostali v kostole a nato dostal odpoveď, že on nemôže zabrániť ženám, aby sa prišli do kostola modliť, ale dvere boli podľa príkazu vždy zamknuté. To sa tajomníkovi nepozdávalo, chcel ho prísť sám skontrolovať a presvedčiť sa o tom, no don Valábek mu s úsmevom na tvári povedal, že pozrieť sa prísť môže, ale nech počíta s tým, že keď slúži svätú omšu, nemôže ju prerušiť, a teda tým pádom nebude môcť ísť otvoriť dvere.

Aj na ďalších miestach, kde žije, zostáva verný svojmu poslaniu saleziána a stará sa o duchovnú formáciu mládeže, medzi ktorou nielen rozširoval náboženskú literatúru, ale aj sám je autorom duchovných zamyslení, úvah, povzbudení, meditácií. Pre tieto potreby bolo vytvorené duchovné pásmo Nedokončená, v ktorej boli použité jeho vlastné texty a ktoré si jeho priaznivci vo forme magnetofónovej nahrávky medzi sebou šírili ďalej.

Jeho život sa zavŕšil 6. decembra 1980. Je pochovaný vo svojom rodisku – v Hodoch pri Galante.

Don Valábek vždy išiel za svojím povolaním svedomito, priamo a vytrvalo, aj napriek ťažkým skúškam, ktoré ho v živote postretli. Často mu chodili balíky kníh a on ich následne rozdával ľuďom. Pomáhal chudobným rodinám a dával užitočné rady ľuďom, ktorí to potrebovali. Vďaka poznaniu jeho života sme zistili, že aj v ťažkých životných podmienkach sa dá stále venovať svojej práci naplno a prinášať svetu ovocie rôznymi spôsobmi. Taktiež sme si uvedomili výhody súčasnej doby, ktoré sú dnes samozrejmosťou, no vtedy to boli veci, za ktoré ľudia museli tvrdo bojovať.

Jakub Šimkovič, Júlia Smetanová, Stanislava Brindzová
Autori sú študentmi na Spojenej škole sv. Jána Bosca v Novej Dubnici.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív rodiny dona Valábka a autorov. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.

301

 
  pošli na vybrali.sme.sk