Keď kritizujeme politikov za krádeže, klamstvá, sprenevery, voláme po ideáli spoločného dobra. Nie sme si istí, či je naozaj možný, ale potrebujeme ho ako lakmusový papierik čistoty úmyslov a rúk. A keď sa objaví politik, ktorý len na tomto základe stavia svoj mandát a vytrvalo s ním konfrontuje Fica, Slotu, aj vlastných koaličných partnerov, zrazu mu neveríme.

Obyčajní ľudia nepasujú do politickej mašinérie. Ako povedal Jozef Viskupič v Hríbovej Lampe, sami vnímajú ako „údesné“, ako ľahko sa v nej získavajú nálepky. Akoby sa príliš ľahko dalo pochybiť, spraviť niečo nezvratne zlé. Nie preto, že by to bolo zlé, ale preto, lebo sa to zle podá, vysvetlí, medializuje. V politickej mašinérii nefunguje normálna komunikácia. Nedbá sa tam na úmysel, nikto sa nesnaží pochopiť protistranu, neexistuje empatický dialóg a empatická spolupráca. Komunikácia sa kĺže po povrchu, nikto nemôže presne vedieť, ako „to vypáli“.

Slony v porceláne

Médiá sú tejto mašinérie súčasťou. V ich najvnútornejšej prirodzenosti je neschopnosť prenášať podstatu. Aj preto sú Matovičove slony v porceláne od začiatku v novinárskej nemilosti. Najprv sa redaktori, čo doma asi nečistia zemiaky a inzertné noviny nechávajú v spoločných bytových priestoroch iným, nevedeli vynačudovať, ako len mohli voliči štyroch posledných na kandidátke SaS poznať. Potom si šéfa štvorice pobavene fotili v žabkách vo vestibule Národnej rady. Potom sa divili, že chce upresňovať a dopĺňať predchádzajúcu výpoveď. Zverejnili len to, čo chceli. Číry exot.

Médiá sú strážcami demokracie. A tá už pomaly stráca dych, lebo odpiľuje korene, na ktorých vznikla. Ľudskú osobu s jej dôstojnosťou a právom na úctu, pravdu a jej hľadanie, solidaritu. Niečo sa sprofanovalo, niečo zastaralo, niečo nasmradlo v bruselskom eurospeaku. Médiá si to nevšimli a používajú ten jazyk, ktorý je aktuálny a moderný. V tomto zmysle sú strážnym psom statusu quo.

Sulíkove gate

Richard Sulík, ktorý štyroch obyčajných na kandidátku zobral, tiež nosí plážové gate, ale z iných dôvodov. Nedemonštruje blízkosť voličom, naopak, jeho minister sociálnych vecí Jozef Mihál sa už nechal počuť, že prežívanie zo 400 eur na mesiac si nevie ani predstaviť, on potrebuje 5 - 6-tisíc. Šéf strany ponížil pre zmenu celé Slovensko, keď na obede s veľvyslancami dvíhal mobil a zvyšok etikety odložil na stôl spolu s peňaženkou. Neúcta a pohŕdanie trčali aj z jeho slov adresovaných „matovičovcom“, ktorí sa vraj ešte dlho budú vyžívať v záujme médií.

Fico im zasa odkázal, že špinia novej koalícii protikorupčný štít. V psychológii sa tomu hovorí aj autoprojekcia. Jednému by na mieste Obyčajných ľudí išlo o publicitu, druhému o prachy. Novinári si nevedia predstaviť, čo také „neriadené strely“ odpútané od záujmov vlastného vrecka aj od celej spleti záujmov tvoriacich „politiku“, môžu spôsobiť. Ak budú „radičovci" kradnúť, vytúžená koalícia asi dlho nevydrží...

Podivíni, ktorí svoju obyčajnosť definujú ako absenciu pýchy, sa netaja obavami, či „to ustoja“. Nemajú podporu vo vlastnej koalícii ani v médiách. Môžu im ju poskytnúť iba obyčajní ľudia. Samozrejme, nie v zmysle „ľudových“ trinástych dôchodkov. Myslí sa tu skôr na ľudový zmysel pre spoločné dobro. Jeho lakmusový papierik bude naďalej prísne testovať koalíciu, médiá, aj všetkých obyčajných.

Terézia Rončáková
Foto: Flickr.com/Martin Ceisel