František Granec sa narodil 7. februára 1934 v Devínskej Novej Vsi. V rozhovore nám pán Granec prezradil viac:

„Otecka som stratil na fronte, keď bombardovali Devínsku, 6. decembra v roku 1943, a v roku 1948 som stratil mamičku chorú na TBC. Mám 2 sestry. Vychovávala nás tetuška, negramotná. Nevedela čítať, písať, nič, zlatá osoba. Skutočne osoba, ktorá by za nás siroty dala aj život. Ona nás postavila na nohy. Jedna sestra je vyučená kožušníčka, druhá obchodníčka a ja som si urobil Šupku (Škola umeleckého priemyslu). Takže sme všetci vzdelanci.“

Od roku 1948 sa Československo dostalo pod vládu komunistickej strany, ktorá sa snažila dostať pod kontrolu cirkev a odpútať ju od Vatikánu. Využívala rôzne postupy a mocenské prostriedky. V našej práci by sme sa chceli zamerať na Akciu K, ktorá sa uskutočnila v roku 1950.

Hlavným cieľom tejto akcie bola likvidácia rehoľníckych spoločenstiev. No mnohí rehoľníci zostali verní Bohu a pokračovali ďalej vo svojom povolaní. Jedným z nich bol don František Valábek patriaci do rehole saleziánov.

Jarný vánok prebúdza púčiky stromov, klope na lístky kvietkov, ba dovolí si prechádzať sa po zákutiach hradu. I začuje detský plač, ktorého široko-ďaleko niet. Hneď v ňom spoznal Alojza Lenkavského. Týmito krásnymi slovami by začínala poviedka. Poviedka o človeku, ktorý odpustil.

Alojz Lenkavský sa narodil v Spišskej Belej 25. mája 1932. Jeho otec František celý život bojoval so zákernou chorobou - rakovinou. Zomrel vo veku 60 rokov. Mama Anna, rodená Čekovská, sa dožila 90 rokov. Vyrastal spolu s bratom Jozefom, ktorý bol o tri roky mladší. Žili veľmi chudobne.

Ladislav Záborský sa narodil 22. januára 1921 v Tisovci v katolíckej rodine. O päť dní neskôr, 27. januára bol pokrstený a tým prijatý do Božej rodiny. Jeho otec Arpád pracoval ako laborant v Štátnych železiarňach v Tisovci a matka Gabriela sa doma starala o Ladislava a jeho staršiu sestru Šarlotu. Základnú školu navštevoval v Tisovci v rokoch 1927- 1932. Prvé sväté prijímanie prijal v roku 1928.

Keď mal Ladislav 10 rokov, preložili jeho otca do Štátnych železiarní v Podbrezovej, kam sa celá rodina aj presťahovala. Z Podbrezovej, od roku 1932, dochádzal Ladislav do gymnázia v Banskej Bystrici. Tu v roku 1940 zmaturoval. V tom istom roku prijal aj  sviatosť  birmovania. Po penzionovaní otca bývali v Banskej Bystrici a neskôr v Krupine.

Skauting vznikol už na začiatku 20. storočia v Anglicku, postupne sa rozšíril do celej Európy a aj k nám na Slovensko. S príchodom komunistického režimu však boli všetky mládežnícke a telovýchovné organizácie zakázané. Jána Manasa, ktorý bol skautom každou bunkou v tele, však nezastrašili.

Ján Manas sa narodil 31.6.1931 v Prievidzi. Pochádzal zo šiestich súrodencov. Vyrastal u svojich rodičov neďaleko železničnej stanice Nádražná ulica 309. Rodičia vlastnili rodinný dom a záhradu. Jeho otec František bol živnostník – murársky majster a matka Jozefína bola v domácnosti.

Tento príbeh sa udial v rokoch 1945 – 1951. Náš hrdina Viliam Neupauer už dnes žiaľ nemôže svoju životnú skúsenosť vyrozprávať sám. Zanechal nám však svedectvo doby, v ktorej žil, prostredníctvom svojho denníka.

Ako sa to všetko začalo

Viliam Neupauer sa narodil 29. novembra 1915, v Spišských Vlachoch žil so svojou manželkou Máriou. 9. marca 1945 sa mu narodil prvý syn Viliam. So svojou manželkou mali v meste obchod, vychovali tri deti.

Pavel Lupták sa narodil 13. novembra 1909 v Devičí, Zuzane a Pavlovi Luptákovcom. Rodina sa venovala roľníctvu. 

V rodnej obci vychodil 4 roky ľudovej školy a potom pokračoval na meštianskej škole v Krupine. On sám sa stal taktiež roľníkom. V Devičí obhospodaroval 49 ha pôdy (z toho 18,71 ha ornej pôdy, ostatné lúky). Oženil sa s Máriou Balkovou, s ktorou mal dve dcéry. Pán Lupták „bol mimoriadne dobrým človekom. S nikým sa v živote nehneval, nikomu nič nezávidel a bol povestný svojou dobrou povahou v obci,“ vyjadril sa o ňom jeho zať Ján Beňuch.

V Československu, a teda aj na Slovensku bol počas totalitného režimu veľký nedostatok náboženskej literatúry. Ale hlad po nej bol obrovský a z tohto dôvodu sa cirkev na Slovensku snažila vyplniť toto prázdno rôznymi spôsobmi.

Bol to katolícky samizdat a tiež pašovanie náboženskej literatúry z iných krajín: z Poľska, Maďarska, Česka a Rakúska. Hoci sa vedelo o tom, že náboženská literatúra sa pašuje, bolo veľmi nepopulárne, ba nebezpečné rozhodnúť sa byť v niečom takom zaangažovaný. No napriek tomu toto ťažké a riskantné rozhodnutie niekoľko ľudí urobilo. A to je aj prípad nášho nenápadného hrdinu.

Eliáš Želizňák sa narodil 29. augusta 1918 v dedinke Bodružal neďaleko Svidníka. Na svet prišiel vo veľmi ťažkom období, vo svete zúrila 1. svetová vojna, ľudí trápila bieda a choroby. 

Jeho matka bola, ako väčšina ľudí v tej dobe, maloroľníčkou. Otec pochádzal z Ukrajiny. Pán Želizňák si na otca veľmi nepamätá, keďže krátko po jeho narodení si mama našla iného muža, s ktorým mala ďalšieho syna.

Jedným z príbehov, ktoré odzneli na konferencii Nenápadní hrdinovia, bol aj osud vladyku Jána Eugena Kočiša, tajne sväteného gréckokatolíckeho kňaza, ktorý napriek tri a pol rokom v PTP, prenasledovaniu, súdnym pojednávaniam, väzeniu a ťažkej manuálnej práci (napr. baník v Karvinej, drevorubač v lese, kopáč na stavbe, a pod.) nielen ostal verný svojej viere a presvedčeniu, ale tajne vykonával svoju pastoračnú prácu medzi veriacimi na mnohých miestach. Roku 1968 sa práve on aktívne podieľal na obnove. Gréckokatolíckej cirkvi. Jeho osud zaujal študentov z Gymnázia P. O. Hviezdoslava v Kežmarku.