Jedným z príbehov, ktoré odzneli na konferencii Nenápadní hrdinovia, bol aj osud vladyku Jána Eugena Kočiša, tajne sväteného gréckokatolíckeho kňaza, ktorý napriek tri a pol rokom v PTP, prenasledovaniu, súdnym pojednávaniam, väzeniu a ťažkej manuálnej práci (napr. baník v Karvinej, drevorubač v lese, kopáč na stavbe, a pod.) nielen ostal verný svojej viere a presvedčeniu, ale tajne vykonával svoju pastoračnú prácu medzi veriacimi na mnohých miestach. Roku 1968 sa práve on aktívne podieľal na obnove. Gréckokatolíckej cirkvi. Jeho osud zaujal študentov z Gymnázia P. O. Hviezdoslava v Kežmarku.

Mons. Ján Eugen Kočiš, emeritný biskup abrittský, sa narodil 25. júna 1926 v Pozdišovciach, okres Michalovce, v rodine kolesára Juraja Kočiša a Márie, rod. Koščákovej, ako najmladšie z ôsmich detí. Keď mal dva roky, rodina sa presťahovala do Vojčíc, okres Trebišov, otec pracoval v trebišovskom cukrovare. V rokoch 1938-1942 navštevoval Meštiansku školu v Trebišove, neskôr Učiteľskú akadémiu v Michalovciach, kde roku 1946 maturoval. Po maturite rok pracoval ako učiteľ v Malej Tŕni. Potom sa rozhodol pre štúdium teológie na Bohosloveckej fakulte v Prešove. Štúdium a vysvätenie prekazili udalosti po prešovskom sobore.

Samotná skutočnosť, že biskup Kočiš bol v čase, keď bola zrušená gréckokatolícka cirkev, seminaristom bohosloveckého ústavu, z neho robila osobu nepriateľskú štátu. Dôsledkom tzv. prešovského soboru (násilná likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a jej zlúčenie do pravoslávnej cirkvi, pozn. red.) bolo aj zrušenie kňazského seminára a Bohosloveckej vysokej školy v Prešove. Otec Kočiš si spomína na svoje posledné stretnutie s biskupom Gojdičom, keď mu dovolili asistenciu pri liturgii na Veľkú noc. Biskupa Gojdiča vtedy strážili príslušníci ŠtB, striedali sa po ôsmich hodinách. Napriek tomu sa mu podarilo doručiť predstaveným kňazského seminára list. v ktorom žiadal, aby pripravovali na neverejné svätenie ďalších bohoslovcov. Vybrali Mikuláša Chanátha a Jána Eugena Kočiša. Avšak 21.4.1950 už seminár obsadili príslušníci ŠtB. Rektor seminára, pomocný biskup Dr. Vasiľ Hopko, dekan akadémie Dr. Miron Podhájecký a špirituál seminára Ivan Ljavinec boli uväznení a svätenie sa už nemohlo uskutočniť.

Tajný kňaz

Seminaristi museli seminár po obsadení ŠtB nedobrovoľne opustiť, mnohí boli vyvezení do rôznych táborov, niektorí sa ukrývali pred bezpečnosťou. Eugenovi Kočišovi sa spolu s jeho spolužiakmi zo seminára podarilo nepozorovane odísť a pokúšal sa nájsť zamestnanie. Našiel ho v Bystrom nad Topľou, kde pracoval v učtárni cementárne. Tu sa naňho uskutočnil zásah. Jemu sa však podarilo ujsť. Odišiel do Fulianky a odtiaľ po niekoľkých dňoch k rodičom bohoslovca Jozefa Mašleja do Šarišských Michalian. Do Bystrého sa nevrátil, nastúpil do zamestnania v Trebišove do mäsopriemyslu. Zakrátko na to dostal povolávací rozkaz na vojenskú službu. Bol zaradený do PTP (Pomocného technického práporu) v Libavé na Morave. Potom pracoval na výstavbe trate na Sázave.

"Už když jsem šel na svěcení, vědel jsem, že to smrdí vězením."
J.E. Kočiš

Počas vianočnej dovolenky sa pripravoval na tajné svätenie, kňazskú vysviacku neverejne prijal 1. januára 1951 v nemocničnej kaplnke v Rožňave ako neženatý gréckokatolík z rúk rožňavského rímskokatolíckeho biskupa Róberta Pobožného, pretože biskupi Gojdič a Hopko boli už v tom čase internovaní. Ako novokňaz sa vrátil do Čiech na stavbu trate Sázava - Velké Losenice. Odtiaľ bol preložený do vojenského priestoru Libavá, kde pracoval v lese, potom na stavbe v Kúpeľoch Jeseník, ďalej bol presunutý na vojenskú pílu v Plumlově a odtiaľ po roku na šachtu do Orlovej a Karvinej.

Ako politicky nespoľahlivý bol 31.12.1953, po troch rokoch a štyroch mesiacoch prepustený do civilu. Po príchode z PTP bol zamestnaný v pekárni vo Vranove nad Topľou. Ako kňaz v tom čase tajne pôsobil napríklad v Slavkovciach, Dúbravke, Tokajíku, Ruskom Kručove, Stropkove a Trebišove. V roku 1955 sa po opakovanom varovaní pred hroziacim zatknutím rozhodol, že sa bude skrývať. Po kratších pobytoch na rôznych miestach sa dostal do obce Ložín v Michalovciach. Tu prežil 22 mesiacov a odtiaľ chodil na pastoračné cesty do okolitých dedín. Dňa 7. februára 1958 ho ŠtB chytila v Dúbravke, bol zatknutý a odvedený do krajskej väznice v Prešove. 13. júna 1958 ho súdili na Krajskom súde v Prešove na tri roky odňatia slobody. Krajský prokurátor sa však odvolal, nové pojednávanie vo februári 1959 znamenalo ďalší rok väzenia. Po opakovaných súdoch v Prešove a v Prahe na Pankráci bol odsúdený na štyri roky, z ktorých si odsedel dva. Ako väzeň pracoval v uhoľnej šachte v Rtyni v Podkrkonoší. Prepustený bol po amnestii 7. februára 1960.

Zatknutie a súdne procesy

Prenasledovanie kňazov a aktívnych veriacich malo zastrašiť a zlomiť všetkých tých, čo chápali poslanie kresťana aktívne. ŠtB už v priebehu roka 1957 rozpracovala a v roku 1958 realizovala niekoľko prípadov z cirkevnej oblasti. Akcia ,,Evička” bola zameraná proti gréckokatolíckemu bohoslovcovi Eugenovi Kočišovi.

Krajský súd v Prešove po predchádzajúcom vyšetrovaní a vypočúvaní vyniesol 13. júna 1958 na hlavnom pojednávaní prvý rozsudok: Eugena Kočiša obvinili ho z trestného činu združovania proti republike podľa § 79 tr. zákona a marenia dozoru nad cirkvami podľa § 173 tr. zákona, z.č.86/1950. Krajský súd ho súdil spolu s Michalom Ihnátom. Obaja boli uznaní vinnými. Eugen Kočiš bol obvinený, že od roku 1951 do 1955 bol na rôznych miestach Slovenska v styku s tajne vysväteným bývalým gréckokatolíckym generálnym vikárom Jánom Ljavincom. Podľa jeho inštrukcií utvrdzoval gréckokatolíckych veriacich, kňazov a bohoslovcov, aby zotrvali vo svojej viere a kňazov presviedčal o tom, aby vracali dekréty pravoslávnemu biskupstvu. Týmto spôsobom narušoval súžitie veriacich zjednotenej cirkvi, narúšal konsolidáciu pomerov na východnom Slovensku a s Ljavincom sa spolčil v úmysle podvracať ľudovodemokratické štátne zriadenie. Tak sa zdôvodňuje jeho trest. Odsúdený bol na 18 mesiacov, Michal Ihnát na dva a pol roka. Trestné stíhanie pre trestný čin marenia dozoru nad cirkvami bolo proti nemu zastavené.

"Podľa rozsudku sa obžalovaný Kočiš dopustil trestnej činnosti z nepriateľstva k ľudovodemokratickému zriadeniu, mal tesné spojenie s Jánom Ljavincom, s ktorým sa zúčastnil na rozvetvenej protištátnej činnosti."

Krajský prokurátor sa proti rozsudku odvolal a jeho prípadom sa zaoberal Najvyšší súd v Prahe. Na odvolacom konaní v Prahe zrušili rozsudok Krajského súdu v Prešove a odsúdili ho podľa § 79 na trest odňatia slobody na tri roky. Súd vyniesol aj ďalšie vedľajšie tresty: podľa § 43 a § 44 tr. z. bol odsúdený na tri roky straty občianskych práv, podľa § 53 na zákaz pobytu v krajoch Prešov a Košice na päť rokov a podľa § 53 na prepadnutie vecí (to zdôvodnil súd tým, že ide o veci, ktoré mu ako kňazovi slúžili na páchanie trestnej činnosti).

Najvyšší súd došiel k záveru, že obžalovaný Kočiš sa trestnej činnosti dopustil z nepriateľstva k ľudovodemokratickému zriadeniu, mal tesné spojenie s Jánom Ljavincom, s ktorým sa zúčastnil na rozvetvenej protištátnej činnosti. Tento záver pre súd potvrdzuje aj skutočnosť, že obžalovaný Kočiš sa po zatknutí a odsúdení I. Ljavinca a jeho spoločníkov dlhšiu dobu ukrýval a vykonával úkony gréckokatolíckeho kňaza. V rozsudku sa uvádza, že Najvyšší súd mu podstatne zvýšil výmeru trestu preto, že zistil, že Krajský súd v Prešove neprihliadol náležite k okolnostiam, ktoré obžalovanému priťažovali, teda to, že svojím trestným činom prejavil nepriateľstvo k ľudovodemokratickému poriadku. Vedľajší trest - zákaz pobytu v Prešovskom a Košickom kraji - sa zdôvodňuje tým, že návrat by mohol zmariť prevýchovný proces (výkon trestu) a je v záujme štátu, aby veriaci, ktorí dali podnet k zlúčeniu gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi, neboli ovplyvňovaní takými kňazmi, ako je obžalovaný Kočiš.

Odsúdený za „podvracanie republiky“

Na podnet Najvyššieho súdu nasledovalo po prerokovaní sťažnosti, ktorú podal generálny prokurátor na porušenie zákona, ďalšie pojednávanie, na ktorom sa zrušilo aj uznesenie Najvyššieho súdu z 13. augusta 1958. Ten nariadil Krajskému súdu v Prešove, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. Krajský súd na hlavnom pojednávaní 25. februára 1959 uznal obžalovaného Eugena Kočiša vinným z trestného činu marenia dozoru nad cirkevnými spoločnosťami podľa § 72 tr. zák. za to, že do r. 1955 do 7. februára 1958 vykonával bez štátneho súhlasu náboženské úkony v domoch veriacich, nebol zapojený do pracovného procesu a ukrýval sa, teda zámerne sa vyhýbal práci. Za to bol odsúdený na dodatočný trest v trvaní jedného roka.

V rozsudku sa uvádza: „Po zhodnotení vyššie popísaných okolností, krajský súd mal zato, že obžalovaný už bol odsúdený pre trestný čin podvracania republiky podľa §79 tr. zák. z roku 1950 na trest odňatia slobody v trvaní 1 roka bezpodmienečne a k vedľajším trestom, mal zato, že teraz uložený trest ako dodatkový v trvaní 1 roka bezpodmienečne bude pre obžalovaného v budúcnosti nielen slúžiť ako výstraha, ale tiež bude slúžiť uložený trest ako výchovný prostriedok."

Obžalovaný sa odvolal, ale Najvyšší súd 7. mája 1959 odvolanie zamietol. Z trestu štyri roky strávil Eugen Kočiš vo väzení dva roky, vzťahovala sa na neho amnestia prezidenta republiky z 9. mája 1960.

Prepustenie z väzenia

Po prepustení z väzenia sa vrátil domov na Slovensko, ale v dôsledku vedľajšieho trestu, ktorý dostal od Najvyššieho súdu v Prahe – a to zákaz pobytu v krajoch Prešov a Košice, musel do 24 hodín opustiť východné Slovensko. Tak sa dostal do Plynostavu Pardubice, kde ako kopáč pracoval od prepustenia z väzenia do 30. apríla 1968.

"Po prepustení z väzenia sa dostal do Plynostavu Pardubice, kde ako kopáč pracoval do 30. apríla 1968. Počas tohto obdobia sa pridal do radov tajnej cirkvi a 3. decembra 1967 bol vysvätený za biskupa."

Počas tohto obdobia sa otec Kočiš pridal do radov tajnej cirkvi a ešte pred obnovením gréckokatolíckej cirkvi bol 3. decembra 1967 biskupom Félixom Dávidkom vysvätený za biskupa. Štátny súhlas na vymenovanie za riaditeľa biskupskej kancelárie ani po opakovaných žiadostiach nedostal pre nevyhovujúci politický profil.

V júni roku 1968 po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi sa zapojil do aktívnej pastoračnej práce. Od roku 1969 až do roku 1990 bol veľmi blízkym spolupracovníkom ordinára Mons. Jána Hirku ako aktuár a ceremoniár na biskupskom úrade v Prešove. Roku 1970 bol vymenovaný za konzistoriálneho radcu Prešovskej gréckokatolíckej diecézy, roku 1975 za titulárneho arcidekana, roku 1977 za eparchiálneho sudcu. V roku 1986 sa zriekol tohto úradu s odvolaním na otázku svedomia. V tomto období sa zrejme ŠtB pokúšala získať Kočiša pre tajnú spoluprácu, bol zavedený spis o jeho preverovaní a bol vedený ako kandidát tajnej spolupráce, uskutočnili s ním, ako sa uvádza v zázname, „prvý spravodajský kontakt, cieľom ktorého bolo opoznať menovaného a zistiť jeho reagenciu na rozhovor s pracovníkmi ŠtB a pripraviť dôvod ďalšieho stretnutia.“ Spis bol uzavretý s poznámkou, že sa zmenilo jeho postavenie, čo potvrdzuje, že sa im to nepodarilo.

Po Novembri '89

Po Novembri '89 bol Eugen Kočiš menovaný do viacerých funkcií, ktoré boli vyjadrením jeho vernosti gréckokatolíckej cirkvi. V januári 1993 bol menovaný riaditeľom vikariátu pre gréckokatolíkov v Českej republike a poverený ho viesť podľa pokynov Ivana Ljavinca. Po zriadení apoštolského exarchátu ho roku 1996 vladyka Ljavinec vymenoval za generálneho vikára. V Prahe pôsobil 17 rokov. Roku 1996 sa Mons. Kočiš stal zodpovedným redaktorom časopisu Jedinym sercem.

"Otec biskup patrí k tým gréckokatolíckym kňazom a veriacim, ktorí sa svojej viery napriek nepriaznivým okolnostiam nevzdali. Aj takíto ľudia tvoria ako nenápadní hrdinovia naše dejiny."

Roku 1991 požiadal Ministerstvo spravodlivosti o rehabilitáciu a odškodnenie. Roku 1992 bolo jeho požiadavke vyhovené. Za svoje zásluhy a činy pri obnove gréckokatolíckej cirkvi bol 23.marca 2002 vymenovaný za pražského preláta. Roku 2003 bol Mons. ThDr. Ladislavom Hučkom menovaný generálnym vikárom Apoštolského exarchátu gréckokatolíckej cirkvi v ČR. Svätá stolica zverejnila jeho biskupskú vysviacku 24. apríla 2004, vtedy sa stal pomocným pražským biskupom. 24. apríla 2004 bol pápežom Jánom Pavlom II. vymenovaný za titulárneho biskupa abrittského a pomocného pražského. Biskupské svätenie prijal 15. mája 2004 v Prahe a bol menovaný biskupským vikárom pre integráciu a formáciu kňazov.

V lete 2010 sa otec biskup Ján Eugen Kočiš presťahoval späť do Prešova. Býva v priestoroch Arcibiskupského paláca, aktívne sa zúčastňuje na cirkevných podujatiach po boku vladyku Jána Babjaka. 2. januára 2011 oslávil v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa 60. rokov kňazskej služby.

Ján Eugen Kočiš je aj dnes osobnosť nenápadná. Skromný človek, ktorý so zvláštnym humorom dokáže komentovať prežité roky. Cieľom „Akcie P“ bola postupná likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Príbeh Eugena Kočiša poukazuje na to, že sa to mocenskému aparátu nepodarilo. Otec biskup patrí k tým gréckokatolíckym kňazom a veriacim, ktorí sa svojej viery napriek nepriaznivým okolnostiam nevzdali, ostali svojej viere verní. Kňazi vysluhovali sviatosti, ako to robil aj on, na rôznych miestach. Aj takíto ľudia, ku ktorým patrí určite Ján Eugen Kočiš, tvoria ako nenápadní hrdinovia naše dejiny.

Beáta Uhrinová, Martin Vanečko
Študenti Gymnázia P. O. Hviezdoslava, Kežmarok.
Foto: autori.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený, medzititulky redakcia. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.