Autor: Bevil Bramwell on August 16, 2012

Categories: 

Dominikánsky autor Colman O’Neill začína svoju úvahu o pokání týmito slovami: „Ak chceme vedieť, či náuka o mystickom tele má pre nás cenu nielen ako abstraktná idea, ale ako niečo, čo nás vedie v našom živote, najjednoduchšie a najlepšie to zistíme tak, že si položíme otázku, aký je náš postoj k spovedi.“

Všetky nitky nášho chápania katolicizmu sa zbiehajú práve v skúsenosti tejto sviatosti. Kristovo mystické telo je Božie tajomstvo, a preto ho nemožno zredukovať na sociológiu, psychológiu, či len na obyčajnú užitočnosť (napr. „Na svojom pohrebe budem potrebovať kňaza“).

Pius XII. vo svojej encyklike o mystickom tele povedal: „Tajomstvá, ktoré Boh zjavil, nemôžu byť pre ľudí škodlivé, ani nemôžu zostať bez úžitku ako poklad zakopaný v zemi. Boli dané zhora, aby tým, čo ich skúmajú v duchu zbožnosti, pomohli k duchovnému pokroku.“ Sledujme teda pravdy, ktoré sa zbiehajú v pristupovaní k spovedi.

„Ak chceme vedieť, či náuka o mystickom tele má pre nás cenu nielen ako abstraktná idea, ale ako niečo, čo nás vedie v našom živote, najjednoduchšie a najlepšie to zistíme tak, že si položíme otázku, aký je náš postoj k spovedi.“
Colman O’Neill

Napríklad v rámci čítania z Písma určeného pre spoveď môžeme počuť: „Ak hovoríme, že máme spoločenstvo s [Bohom], ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu. Ale ak chodíme vo svetle, ako je on vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.“ (1 Jn 1,6-7)

Po prvé je tu Boh a my máme k nemu vzťah, ktorý spočíva v pravde. A potom je tu náš hriech, a ten je úzko spätý s popieraním pravdy: „Klamstvo má súvis s tragédiou hriechu a s jeho zvrátenými dôsledkami.“ (Benedikt XVI.) Spoveď je o tom, že reflektujeme, ako žijeme pravdu vo svete. „V Novom zákone,“ pokračuje Benedikt,

má slovo „svet“ dvojaký význam, a tým poukazuje na problém a na realitu, o ktoré nám tu ide. Na jednej strane je „svet,“ ktorý Boh stvoril a ktorý miluje až do tej miery, že dáva seba a svojho Syna za tento svet; svet je Božím stvorením, Boh ho miluje a chce dať seba samého, aby svet mohol byť naozaj stvorením a odpovedať na jeho lásku. Existuje však aj druhá koncepcia „sveta,“ kosmos houtos: svet, ktorý je zlý, ktorý je v moci zla a ktorý odráža prvotný hriech.

My sa nachádzame v oboch týchto svetoch – Božie a ľudské mesto sa stretajú priamo v našom srdci.

A predsa uprostred tohto mučivého napätia, ktoré zakúšame každý jeden deň, sa máme klaňať Bohu v Duchu a pravde (porov. Jn 4,21-23). „Poklona v Duchu a pravde vlastne znamená vstúpiť skrze Ducha Svätého do Kristovho tela, do pravdy bytia. A tak sa stávame pravdivými a stávame sa oslavou Boha.“ (Benedikt XVI.)

Pravda je v centre katolicizmu, pretože Ježiš je vtelená Pravda, vtelené Slovo. A mystické telo, Cirkev, je skutočné telo, tu, na tomto svete, s biskupmi, kňazmi a laikmi, s ktorými prichádzame do styku, tu, na tomto svete. Ale to nie je všetko. Pius XII. pokračuje:

"Katolicizmus nie je o atomizovanom jednotlivcovi. Je o jednotlivcovi v živej dýchajúcej komunite, ktorú spájajú všetky tieto rozličné putá. Naše hriechy ich však môžu roztrhať."

Tí, čo si predstavujú Cirkev ako neviditeľnú, nehmatateľnú, niečo čisto „pneumatologické,“ ako hovoria, čo neviditeľným putom spája mnohé kresťanské komunity, hoci tie sú od seba odlišné svojím vyznaním viery, mýlia sa vo veci Božskej pravdy. Telo predpokladá aj množstvo údov, ktoré sú spolu prepojené, aby si navzájom pomáhali. A ako v tele, keď jeden z údov trpí, všetky ostatné údy sa delia o jeho bolesť a zdravé údy prichádzajú na pomoc chorľavému, tak aj v Cirkvi jej jednotliví členovia nežijú len sami pre seba, ale pomáhajú svojim druhom a všetci sa vo vzájomnej spolupráci snažia o spoločný prospech a o dokonalejšie budovanie celého tela. 

Katolicizmus nie je o atomizovanom jednotlivcovi. Je o jednotlivcovi v živej dýchajúcej komunite, ktorú spájajú všetky tieto rozličné putá. Naše hriechy ich však môžu roztrhať. Ako Benedikt opakovane zdôraznil: „Jediná hrozba, ktorej sa Cirkev môže a musí báť, je hriech jej členov.“

V takejto Cirkvi má spoveď obrovský zmysel, lebo je v „Cirkvi, s celým jej vonkajším aparátom práva, učiteľského úradu a liturgie, vďaka ktorému môžeme prísť do telesného kontaktu s naším kňazom a prostredníkom, aby sme ľudským spôsobom, ktorý je dôsledkom Vtelenia, prijali od neho zákon milosti a Slovo života, a tak mali účasť na jeho obete.“ (O’Neill)

Keď sme takto konkrétne oslobodení od hriechov, môžeme mať plnú účasť na obete chvály Bohu, ktorú Cirkev prináša nielen za svojich členov, ale za celé ľudstvo.

Bevil Bramwell
Autor je kňaz, člen rádu Oblátov Nepoškvrnenej Panny Márie, učí teológiu na Catholic Distance University. Titul PhD. získal na Boston College a pracuje v oblasti ekleziológie.

Pôvodný text: Our Attitude towards Confession, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org

 
  pošli na vybrali.sme.sk