Autor: James V. Schall on June 22, 2012

Categories: 

Keď sa Chestertona opýtali, prečo vstúpil do Cirkvi, v jednej zo svojich slávnych kníh odpovedal: „Aby som sa zbavil hriechov.“ Aj podľa Novej zmluvy je zbavenie sa hriechov ústredným účelom spásy. Kristus neprišiel preto, aby zadefinoval, aké hriechy existujú – museli by sme byť pomerne dosť tupí, ak by sme netušili, aké hriechy existujú – ale preto, aby ich odpustil.

Robil si nárok práve na túto moc, ktorá je vskutku Božou mocou, a preto bol pre Židov pohoršením. Napriek tomu zostal vo svojich nárokoch pevný. Napokon odovzdal túto moc apoštolom – Cirkvi, aby mohla pokračovať v tomto ústrednom zmysle, avšak výlučne v Jeho mene.

Kristov príchod je teda pre ľudstvo v istom zmysle úľavou, že konečne našlo skutočný spôsob, ako sa zbaviť hriechov. Predpokladom samozrejme je, že sa ich človek naozaj zbaviť chce, keďže si uvedomuje, aké bremeno hriech znamená. Prikázania sú v tomto zmysle jednoduchá, elementárna záležitosť.

Chesterton podotkol, že tieto základné napomenutia hovoria o tom, čomu sa máme vyhnúť a smerujú k tomu, aby sme mohli slobodne konať to, čo chceme konať.

Hriech – aj keď ho niekedy máme tendenciu nazývať dobrom, čo dnes mnohí naozaj aj robia – nám znemožňuje konať to, čo chceme konať. Znemožňuje nám dosahovať dobro, ktoré hľadáme. Dokonca aj v hrešení hľadáme určité dobro, ibaže si ho zároveň slobodne ničíme.

Cirkev existuje pre hriešnikov

Nemali by sme sa preto čudovať, že my, aj ľudia okolo nás, hrešia. Môže nás to zarmucovať, ale nie prekvapovať. Cirkev existuje, aby skrze ňu boli odpúšťané hriechy. Obnovuje náš priamy vzťah k Bohu, ktorý sa nalomí, kedykoľvek zhrešíme.

Kristus nikde nehovorí, že by niekedy v budúcnosti On, alebo niekto iný, vymyslel spôsob, ako zamedziť hriechu. Boh nám dal slobodnú vôľu a jediný spôsob, ako odstrániť hriech, by bolo vykoreniť slobodnú vôľu. „Môže dôjsť k pádom alebo opakovaným trhlinám,“ píše Joseph Ratzinger v knihe Soľ zeme, „pretože spása je vždy zverená slobode človeka a Boh túto slobodu nikdy neodvolá.“ Popierať hriech, a to akokoľvek sofistikovanými metódami, je jednoducho lož.

Hriešnici nie sú najnebezpečnejším nepriateľom Cirkvi. Naopak, Cirkev existuje tak, ako existuje práve pre nich. Niekedy sa hovorí, že keďže vieme, že nám bude odpustené, môžeme „slobodne“ hrešiť. Je pravdou, že Kristus veľkoryso odpúšťal, no nikdy nepovzbudzoval k hriechu.

Jadro skutočného problému je však inde. O Cirkvi totiž môžeme povedať, že má „nepriateľov“ – tých, ktorí ju rôznym spôsobom prenasledujú; tí, ktorí zakladajú iné náboženské či ideologické systémy a chcú ju nahradiť, resp. tí, ktorí sa stavajú proti nej.

V mnohých krajinách vrátane našej je v platnosti legislatíva, ktorá vylučuje, alebo obmedzuje právo na vyznávanie alebo vysvetľovanie viery. Tieto obmedzenia sú nespravodlivé. Odhaľujú určitý aspekt tajomstva nespravodlivosti, mystérium nenávisti voči dobru, voči Bohu.

Nie hriešnici ani utláčatelia, ale zradcovia

Niekedy v 30-tych rokoch počas španielskej občianskej vojny a zoči-voči eminentnému nebezpečenstvu z Nemecka a Talianska si Pius XI. položil nasledujúcu otázku: „Kto sú najnebezpečnejší nepriatelia Cirkvi?” Odpoveď?

Najnebezpečnejší prenasledovatelia Cirkvi sú jej vlastní neverní biskupi, kňazi a veriaci. Útlak zvonku je hrozný, no vďaka nemu máme mnohých mučeníkov. Najväčším nepriateľom Cirkvi sú jej vlastní zradcovia.

Prečo je to tak? Poslanie Cirkvi má veľa spoločné so svedectvom pravde, ktoré majú vydávať samotní kresťania, zvlášť tí, ktorí sú postavení do vysokých pozícií, či už z radov kňazov alebo laikov.

V podobnom duchu Ján Pavol II. pripomenul biskupom v Európe v roku 1982, že „kríza európskeho človeka a Európy je zároveň krízou a pokušením kresťanstva a Cirkvi v Európe.“ Máme tendenciu si myslieť, že dráma tohto sveta sa deje akoby mimo Božieho plánu spásy. Nie je to tak.

Podľa C. S. Lewisa (K jadru kresťanstva) najväčším zlom, ktoré môžeme konať, je nazývať to, čo je zlé, dobrom, a to, čo je dobré, nazývať zlom. Je pritom jedno, či táto podstata naberá formu relativizmu, presadzovania takzvanej „inakosti“ alebo či nadobúda podobu vôle k moci. Efekt je rovnaký.

Napokon v dnešnej dobe často nazývame dobrom – rôznymi sofistikovanými metódami – aj to, čo je zlé. Prijímame zákony, ktorými ospravedlňujeme tento na hlavu postavený obraz dobra a zla. Samotný pojem dobra a zla sa však nemení. Dnes sa už dokonca postihujú tí, ktorí tvrdia, že Desatoro je správne.

Nepriatelia existujú. Sú to tí, ktorí umožňujú, aby sa zlo ospravedlňovalo a prostredníctvom svojho neporiadku v duši umožňujú zlu, aby jestvovalo. Jediný spôsob, ako to zastaviť, je pokánie. Pokánie a – ako hovorí Benedikt – uvážlivosť.

James V. Schall, S.J.
Autor pôsobí ako profesor na Georgetown University a je jedným z najplodnejších amerických katolíckych autorov. Jeho najnovšou knihou je The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka) a The Modern Age (Moderná doba).

Pôvodný text: The Church's Worst Enemies, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org

 
  pošli na vybrali.sme.sk