Autor: Randall Smith, July 02, 2012

Categories: 

Nedávno som v Británii absolvoval veľmi priateľský rozhovor s jednou Angličankou z anglikánskej cirkvi, ktorej manžel bol katolík. Povedala mi, že svoju dcéru nebude vychovávať ako katolíčku, lebo ju údajne „nemôže vychovávať v náboženstve, ktoré zakazuje antikoncepciu.“

Spomenul som si na paródiu The Meaning of Life (Zmysel života) britskej komediálnej skupiny Monty Python, v ktorej jeden protestantský pár pri pohľade na počet detí v susedovej katolíckej rodine vedie s manželkou nasledujúci dialóg.

„Pozri sa na tých poondiatych katolíkov. Iba zaplavujú tento poondiaty svet poondiatymi deťmi, ktoré si vlastne ani nemôžu dovoliť,“ hovorí manžel.

„A my sme čo, drahý?“

„My sme protestanti a sme na to patrične hrdí.“

„A prečo majú toľko veľa detí?“

„Lebo kedykoľvek majú pohlavný styk, musia splodiť dieťa.“

„Ale veď u nás je to takisto, Harry.“

„Ako to?“

„No, my máme dve deti a mali sme zatiaľ dvakrát pohlavný styk.“

„Ale veď o to nejde.. Mohli sme ich mať, koľko sme sami chceli.“

„Naozaj?“ začudovane sa pýta manželka.  

„Áno,“ odpovedá naškrobený manžel a pokračuje vo vyratúvaní výhod antikoncepcie: „Presne to znamená byť protestantom. Práve táto cirkev je cirkev pre mňa a je to cirkev pre každého, kto rešpektuje právo jednotlivca rozhodovať sa sám za seba. Keď Martin Luther pribil svoje tézy na dvere kostola v roku 1517, možno si ešte plne neuvedomoval význam svojho činu. Ale dnes, o 400 rokov neskôr je jasné, že práve vďaka nemu si, moja drahá, môžem na svojho vtáka nasadiť, čo sa mi len zachce.“

"Možno by sme si mohli želať, aby dnešné multi-kulti uctievanie všetkého, čo je „iné“, prišlo do módy o generáciu skôr, keď katolíkov naháňali po celom Anglicku a Írsku. A možno by katolíci neboli len diskriminovaní, ale byť katolíkom by bolo niečo fakt „cool“."

Nuž teda, po štyroch storočiach sa zdá, akoby to celé bolo naozaj len o tom: byť protestantom, alebo lepšie povedané byť Američanom, rovná sa antikoncepcia. No neviem, či by bol Luther až taký spokojný. 

Nech je ako chce, rozmýšľam, čo sa tej mamine asi tak preháňa hlavou, keď sa na ňu jej dcérka hrá pri rodinnom krbe a pozerá sa na ňu veľkými očami. Ako si tie rozpory dokáže v sebe urovnať? Čo ju k tomu motivuje?

Že nemôže vychovávať toto dieťa po katolícky lebo chce, aby dcérka mohla mať sex s mužmi, ktorí jej nebudú navždy verní? Že chce, aby sa dcérka, keď raz vyrastie, stala objektom sexuálneho uspokojenia pre mužov bez ohľadu na to, či sa vôbec zaujímajú o jej (prepytujem) plodnosť? Že si nevie predstaviť, aby si chudinka dcéra nemohla plne vychutnávať potešenie z cudzoložstva?  

Nie, nemyslím si, že by ju napadlo niečo také, aspoň nie explicitne, hoci toto všetko  priamo vyplýva jej predchádzajúceho výroku o tom, čo chce dopriať svojej dcére.

Asi si povedala, že „rešpektuje každého jednotlivca a jeho právo rozhodovať sa.“ Ale kto a o čom sa tu vlastne rozhoduje? Nie je antikoncepcia len ďalší argument muža na to, aby dostal ženu do postele? Prečo asi bude najviac zástancov antikoncepcie medzi mužmi vo veku 14-35 rokov?

Ale to najlepšie prišlo až vtedy, keď sa téma nášho rozhovoru mojou anglickou spoločníčkou zvrtla na islam: „Ó, ale veď islam je úžasné náboženstvo,“ zašveholila. „Ach, koľkí ľudia nechápu islam. Ja by som bola nadšená, keby sa z mojej dcéry stala moslimka.“

Naozaj? Šatka na hlave, burka, detské nevesty, rozvody výlučne pre mužov? Nechcel som jej pokaziť radosť, tak som radšej nespomínal, že moslimovia nemajú príliš tolerantný vzťah k antikoncepcii. Alebo že moslimovia sú hlavnými spojencami v úsilí Vatikánu zabrániť Spojeným národom, aby do Afriky masovo dovážali antikoncepčné prostriedky a potratové služby.

Zdieľam rešpekt a úctu voči islamu so štebotavou Angličankou, ale jej okúzlenie islamom sa mi zdá zvláštne, najmä keď zároveň nechce vychovať katolíčku preto, že by ju to obmedzovalo v sexe.

George Orwell vo svojej Zvieracej farme napísal okrídlenú vetu: „Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie.“ V dnešnej dobe zdanlivo pluralitného rešpektu voči všetkému, čo je „iné“ sa zdá, akoby jedna inakosť mala byť ešte fajnovejšia, než iná.

Keď je jeden druh inakosti dostatočne odlišný od toho, čo žijeme my, až sa zdá byť exotický a zvláštny – napríklad islam, ale pokojne tam môžeme dosadiť povedzme komunizmus, hinduizmus alebo kanibalizmus – blahoželáme si, akí sme otvorení, že tú inakosť dokážeme prijať.

"Mali by sme radšej všetkým hovoriť, že katolicizmus je tá najpodivuhodnejšia a maximálne „iná“ vec, aká existuje  – a že je to v skutočnosti jediný reálny spôsob, ako sa stať súčasťou kontrakultúry. Jediný spôsob, ako byť naozaj „iný“, než nám vtláča tento svet."

Ale pokiaľ ide o iný druh inakosti – taký, ktorý sa nám zdá príliš blízky na to, aby sme cítili onú odlišnosť, situácia sa mení. Podobne ako keď trpíme ďalekozrakosťou, tak sa nám napríklad problémy cudzích rodín zdajú byť „milé“ alebo „zaujímavé“, pričom poklesky vlastnej rodiny nás výslovne otravujú. Prílišná blízkosť vzďaľuje.

Možno by sme si mohli želať, aby dnešné multi-kulti uctievanie všetkého, čo je „iné“ prišlo do módy o generáciu skôr, keď katolíkov naháňali po celom Anglicku a Írsku. Trošku lepšie načasovanie tejto módnej vlny a predchádzajúca katolícka generácia si mohla víťazoslávne prisvojiť status diskriminovanej „inakosti“. A možno by katolíci neboli len diskriminovaní, ale byť katolíkom by bolo niečo fakt „cool“.

Lenže asi by to až také „cool“ nebolo. Katolicizmus totiž požaduje výšku – kladie vysoké nároky, a to nikdy nie je populárne. Ale možno práve tu sa črtá cesta pre dnešnú Cirkev. Možno by sme mali upustiť od presviedčania všetkých, že katolicizmus nie je v ničom „iný“, v ničom „zvláštny“ alebo kontrakultúrny. Mali by sme sa radšej vydať opačným smerom a všetkým hovoriť, že katolicizmus je tá najpodivuhodnejšia a maximálne „iná“ vec, aká existuje  – a že je to v skutočnosti jediný reálny spôsob, ako sa stať súčasťou kontrakultúry. Jediný spôsob, ako byť naozaj „iný“, než nám vtláča tento svet.

Myslím, že tento postoj by bol účinnejší, než prístup typu „žiaden strach, sme v podstate rovnakí, ako všetci ostatní“. A mal by ešte jednu výhodu. Bol by oveľa poctivejší.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na University of St. Thomas, Houston, Texas.

Pôvodný text: Some Are More “Other” Than Others, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org

 
  pošli na vybrali.sme.sk