Autor: Nenápadní hrdinovia on December 20, 2011

Categories: 

František Granec sa narodil 7. februára 1934 v Devínskej Novej Vsi. V rozhovore nám pán Granec prezradil viac:

„Otecka som stratil na fronte, keď bombardovali Devínsku, 6. decembra v roku 1943, a v roku 1948 som stratil mamičku chorú na TBC. Mám 2 sestry. Vychovávala nás tetuška, negramotná. Nevedela čítať, písať, nič, zlatá osoba. Skutočne osoba, ktorá by za nás siroty dala aj život. Ona nás postavila na nohy. Jedna sestra je vyučená kožušníčka, druhá obchodníčka a ja som si urobil Šupku (Škola umeleckého priemyslu). Takže sme všetci vzdelanci.“

František Granec ako prevádzač

František Granec začal prevádzať ľudí cez hranice už ako štrnásťročný. Začalo sa to nevinnou otázkou skupinky ľudí, kde je najplytšia časť Moravy. „Ako malé deti sme sa chodili kúpať na Moravu k starému mostu. Ľudia sa ma tam pýtali, kde je najplytšia Morava. Štyria chlapci z Grby sme im to ukázali a vysvetlili. Boli taký zdržanliví, ostali všední, nenápadní.“

Neskôr za ním prišiel jeho učiteľ Vincent Drieňovský, ktorý ho požiadal, aby ukázal toto miesto ďalším emigrantom. „Mal som babku na Slovinci a tam sa chodievalo z dvora k Morave. Vtedy neboli ploty, nebola železná opona. Tak som sa dostal do kontaktu s pánom Drieňovským. On vtedy ešte študoval na Pedagogickej fakulte. Učil nás prírodné vedy a vtedy sme sa stali takými kvázi komplicmi alebo niečím takým. Bol rodák z Obýc, kde bola silná skupina Bielej légie. Neviem, či už bol alebo nebol jej členom, ale tento náš styk nebol myslený ako spolčovanie či protištátna činnosť. Bolo to veľmi zdvorilostné, ako žiak – učiteľ. A ja som sa mu pochválil tým, ako tu chodia ľudia, ako som im poradil.“

Takto sa začala jeho protištátna činnosť. Začalo to byť čoraz nebezpečnejšie, keďže chodilo viac hliadok. „Vtedy už chodili hliadky hore-dole. Pán učiteľ mal vtedy veľmi na zreteli to, aby som sa nedostal do konfliktu s pohraničnou strážou, alebo s niečím takým, tak ma poveroval iba jednoduchými úlohami.“

Po skončení školy prevážanie cez hranice na čas utíchlo. Vincent Drieňovský išiel doštudovať pedagogickú školu a pán Granec si nemohol plniť sny na umeleckej škole, lebo mal problém s pľúcami. Neskôr sa pokúšal vyučiť aj za zlatníka, takú „jemnú“ prácu, ale nakoniec skončil ako elektrikár. Vtedy sa náhodne stretol s pánom Drieňovským a pri rozhovore sa dostali aj k téme Biela Légia. „Chytil ma za rameno a hovorí: „Vieš čo je to Biela légia?“ A ja reku áno. Že to je taká dáka protištátna organizácia, ktorá združuje katolíkov a iných veriacich v Mníchove, ktorí nie sú spokojní s týmto režimom. A on že: „Nechcel by si tam vstúpiť?“ A ja že áno, veď ako katolík, žiak a ako k Vašej cti, prečo by som tam nevstúpil? „Áno, ja Ťa tam potrebujem, ty budeš dobrým prevádzačom!“ A tak ma do toho pán učiteľ zainteresoval. A nakoniec sa z toho stala 50-členná skupina Biela légia – Bratislava – Obyce.“

Začiatok činnosti Bielej légie, podobne ako ostatných tajných organizácií, začal len obyčajnými letákmi a protikomunistickými heslami na múroch domov po celom Slovensku. Po roku 1949 sa začali zoskupovať väčšie skupiny, a to napr. v Bratislave, Nitre, Bernolákove a v Banskej Bystrici. Biela légia účinkovala v celej ČSSR a bola to neozbrojená organizácia. Jej hlavná činnosť sa zakladala na záškodníckom prevádzačstve.

Odsúdenie do väzenia

Pána Granca a jeho známych však v novembri 1950 zatkli, odsúdení boli v lete nasledujúceho roku. „Vznikla z toho protištátna skupina súdená v Bratislave na verejnom procese. Dňa 25.8.1951 sme boli súdení. Boli tam také tresty, ako: Vinco Drieňovský - 25 rokov odňatia slobody, najprv tam bol trest smrti, J.K. v Bernolákove – 18 rokov straty slobody, N.K. – 10 rokov straty slobody a tak ďalej, a tak ďalej. Najmenší trest bol 2 roky, a ten človek ani nevedel, za čo ho súdia.“ On sám ako 16-ročný dostal 5 rokov.

Pán Granec bol vo väzení pravidelne bitý už len preto, že pochádzal z Devínskej Novej Vsi. Viete, samotná DNV má negatívnych hrdinov voči tomu režimu. Tu bolo hodne ŠtB-ákov a pohraničnej stráže, lebo tu bolo hodne komunistov. Títo hraničiari sa tu ženili. A to bolo najsmutnejšie, že oni ostali, aj styky z veliteľstvom. Veď keď sme napríklad išli do kina a nejako hlasnejšie sme sa chovali, tak nám hneď brali občianske, a tam sme mali také číslo, že paragraf 26 - Občan bydlící v hraničnom pásme." Hovoril nám o školníkovi, ktorý robil na krajskom riaditeľstve kuriča, a ten ho zbil do nemoty. Tiež ich tam mučili, a to takým spôsobom, že im neustále svietili do očí, museli spávať v pozore... „V máji sme boli na krajskom riaditeľstve. Denne nás bili, mučili, jeden pán školník bol tu na krajskej správe kuričom, tam prišiel s tým kutáčom, a on vedel, že som z Devínskej. ... Museli sme spať v pozore. Svetlo stále svietilo do oči, to bolo nepríjemné, to sa nedá prežiť...“

Po tomto riaditeľstve bol pán Granec prevezený do ústavu do Hlohovca, kde sa už mohli voľne pohybovať a chodili na práce napr. do Arešiniec na výkopy. Nakoniec bol presunutý na Zamersko, kde mal pán Granec voľnejší režim, mohol sa učiť. „Tam bol nejaký Pařízek, Čech, boli sme na repe a on utiekol. Bachari rýchlo zavolali psov a našli ho, chudáka, skoro zmrznutého pod železničným mostom, vo vode. Dostal 5 rokov naviac. On sa aj tak už nevrátil. No a ja, keď som mal šestnásť, som posedel na 3 roky, už som mal osemnásť preč, ale ešte som dobiehal.“

Neskôr bol presunutý do baní na uhlie, kde bol v hĺbke 800 metrov. Odtiaľ musel byť odvolaný, lebo mal nález na pľúcach. Bol poslaný do kancelárie, kde robil pre telovýchovnú jednotu. „Žiadne dozory, nič som nemal nad sebou. Kreslil som pre telovýchovnú jednotu, pre futbalistov plagáty, programy, dekorácie na zábavu, tam som bol asi polroka.“

V tej dobe nezáležalo na pohlaví, či profesii. Do väzenia posielali aj biskupov, aj ženy. Mali vo zvyku vždy tesne pred smrťou prepúšťať domov, aby zo zomrelých väzňov nemali problémy. "Toto sa napríklad stalo biskupom Vojtaššákovi, Buzalkovi a Gojdičovi, ktorých oni poslali pred smrťou domov, lebo vedeli, že nedožijú. Alebo ženy v táboroch, stovky žien umučených... Môj prečin je oproti tomuto nič, preto sa necítim hrdinom.“

Prepustenie na slobodu

Po odpykaní trestu a následnom prepustení sa našlo päť priateľov, ktorí mali v pláne pokračovať vo svojej protištátnej činnosti. No v každej skupine sa nájde zradca. V tomto prípade to bola priateľka Vincenta Drieňovského. „To je tak niečo strašné, keď vás niekto zradí. Ja mám tú kočku, tú spolužiačku Vinca Drieňovského, neskôr aj frajerku, mám stále pred očami. Stretli sme sa aj po odpykaní trestu. Vedela, že chceme ísť za hranice, naša skupina, asi päť nás bolo, čo sme sa vybrali, že budeme pokračovať.“

Pán Granec a jeho štyria priatelia chceli ísť do zahraničia kvôli možnostiam, ktoré nemali v ČSSR - učenie a splnenie snov. „Mali sme styk s pánom Kvetkom v Madride a s Demokratickou stranou. Ja som chcel ísť študovať za kňaza, Jožko Gašparovič tam chcel študovať elektriku, on bol výborný technik. Potom niektorý z nás, Janko Rizman, on bol chudák plešatý, a on počul, že na západe je nejaký liek.“

Skoro všetci, čo boli poodsudzovaní, sa dneška nedožili. Ako napríklad pán Vincent Drieňovský. „Vinca dali do Jáchymova a tri dni pred smrťou ho poslali domov. Tak išiel domov, do Obýc a tam umrel. Veľmi vzácny človek. Teraz umreli ostatní, možno traja z Bielej légie sme prežili. Bola to postupná likvidácia. A ešte jedno číslo, zo 103 mladistvých politických väzňov z rokov 50-tych, čo sme boli v ústave v Hlohovci, nás dnes žije 6. To je strašné číslo. Choroby srdca, nervov, rakovina, leukémia. Lebo my sme nemali ani stravu, ani nič.“

Aj v časoch neslobody sa rodí láska

Avšak po prepustení stretol pán Granec spriaznenú dušu. Ako pán Granec sám hovoril, že to bol ako blesk z neba. Stretol svoju ženu. „S manželkou sme sa dali dohromady na Katarínskej zábave, to bolo 25. novembra a vo februári sme sa brali. To je láska, to bolo niečo nádherného. Tak ja som sa dostal k dobrej žene, k milovanej žene a dneska myslím, že to je jeseň života. Škoda, že bude taká krátka, prežívame hekticky, žijeme so spomienkami.“

Odkaz pre nás ostatných

Na záver nášho rozhovoru sme sa spýtali, či by bol ochotný urobiť to znova? Odpoveď bola jednoznačná: „Aj trikrát. Hoci som chorý, a v momente. Viete, ja som sa nebál pozerať tým pánom do očí, čo tvrdia, že komunistická strana je iná. Nie je. Nemôže byť - kvôli svojej ideológii, učeniu a marxistickej teórii. Ja som ju veľmi študoval. My sme ju museli študovať vo väzeniach, museli sme byť odhodlaní...“

Pán Granec nám ku koncu našej návštevy u neho doma povedal jednu životnú pravdu s prosbou, aby sme to poslali ďalej novým generáciám. „Viete, jeden múdry človek raz povedal: „Čo sa za mladi naučíš, to na starobu, akoby si našiel.“ Prosím Vás učte sa, študujte s múdrosťou, poslúchajte rodičov, učiteľov. Ich múdrosť, ich vedomie sa prenáša k Vám a Vy to musíte preniesť ďalej.“

Vďaka tejto práci sme sa naučili nevidieť minulosť chladne, ako ničím sa nás nedotýkajúce fakty a čísla. Spoznali sme osudy mnohých, ktorým doba komunizmu veľa zobrala, skrz pána Františka Granca. Začali sme brať túto dobu osobnejšie - tak, akoby sa nás priamo dotýkala. Sme radi, že pán Granec, aj napriek svojmu osobnému boju, čo v súčasnosti zvádza s ťažkou chorobou, nám poskytol svoje spomienky, ktorými nám umožnil zdieľať neduhy onej ťažkej doby. Vďaka patrí aj našej pani učiteľke Mgr. Anne Bielikovej, ktorá nám pri práci veľmi pomáhala.

Samuel Trstenský, Matej Zverko, Tomáš Hrdlička
Autori sú žiakmi Základnej školy I. Bukovčana v Devínskej Novej Vsi v Bratislave.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: ŠA Bratislava, archív Františka Granca a autorov. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.

 
  pošli na vybrali.sme.sk