BLOG Autor: Postoy, 9 november 2010

S Jánom Kudličkom nás spája silné puto. Sme spolu organicky zrastení – ako povedal jeho syn Boris po prečítaní našej spoločnej knihy Mystérium krajiny. Preto mi dovoľte pri príležitosti otvorenia jeho najnovšej výstavy povedať pár osobných slov.

V septembri toho roku sme s Jánom Kudličkom strávili jeden deň na spoločnom výlete, prechádzke Oravou. Maliar hľadal a fotografoval „miznúce znaky“ v krajine a ja som sa obohatil o novú skúsenosť, fotografoval som maliara pri práci. Tak som videl, na čo sa zameriava on, pohľady na krajinu, ale aj na architektúru, objekty, detaily, ktoré by mi pravdepodobne unikli, keby mi ich neukázala jeho pozornosť.

Tu a tam sa zastavil, pracoval s fotoaparátom, alebo si od ruky olejovou pastelkou na čierny kartón urobil zopár záznamov. Políčka, pásy, farebne odlíšené, meniace sa štruktúry. Skice krajiny. Ale aj ostrvy, drevené dedinské ploty, ozdobné prvky na stodolách. Rytmus línií. A samozrejme piety, malé, veľké, vo voľnej krajine, pri ktorých akoby platila zvláštna úmera: čím viac sú opraskané, zaoblené, ohlodané časom až na akúsi svojbytnú dreň, takmer nečitateľné, tým emotívnejšie pôsobia. Posolstvo archetypu?

Ako sa vyjadril básnik Ján Zambor, voľne interpertujem, Kudlička je abstraktný maliar, ale pre svoju tvorbu naozaj potrebuje, a aj to tak robí – čerpá látku z krajiny. Sám autor vtedy pri našej prechádzke Oravou povedal: „Takéto znaky teraz zbieram ako hubár, aby som v zime mal z čoho robiť polievku.“
Kudlička takýmto spôsobom „výtvarne cíti“ celý život.

Abstrakcia a konkrétna krajina sa uňho nevylučujú. Krajina je látkou, z ktorej sa v jeho tvorivej duši „vyvarí“ extrakt a esencia. Ak na začiatku tvorivého procesu bola matéria, ktorej sa umelec usiloval zmocniť svojím citom, na konci, vo výsledku, je obraz, ktorého zmyslom a poslaním nie je nič viac, a nič menej, ako sprostredkovanie-vyžarovanie toho istého pocitu, ktorým bola nabitá atmosféra pôvodnej inšpirácie, ale oslobodená od zbytočností, teda od toho, čo nás – turistov s obyčajným zrakom – rozptyľuje až tak, že okolo určitých znakov (a v znakoch aj odkazov krajiny) prechádzame bez toho, aby sme si ich všimli.
Rok čo rok je ich menej. Miznú. Možno pominuli dôvody pre ich fyzické zachovanie. Všetko v živote sa neustále mení. Aj znaky krajiny sa menia. Určite však zostáva a nijako sa neumenšuje nutnosť zachovania štafetovej kontinuity, pretrvávanie miznúceho vo výtvarnom, potreba odovzdávania posolstva archetypu, bez ktorého – povedzme to priamo – by poznanie toho, kto sme, začalo byť deravé ako ementálsky syr.

Dnešná výstava vo mne evokuje ešte jednu reflexiu. Predstavujem si štvorlístok, posledné štyri výstavy Jána Kudličku, nie v absolútnom vyjadrení, ale tie, ktoré mám vo svojej pamäti, na ktorých som dostal príležitosť predniesť príhovor. Prvá bola v roku 2004 v Štátnej galérii v Banskej Bystrici a bol na nej predstavený spoločný výtvarný program sochára Rastislava Biarinca a maliara Jána Kudličku pod názvom Mystérium zeme. Druhá sa konala v roku 2008 v Centre Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši a Ján Kudlička ju nazval Krajinoznaky a vodoznaky. Ďalšia Kudličkova výstava bola v roku 2009 na Zvolenskom zámku pod názvom Znaky. A dnes sme v Galérii v podkroví v Banskej Bystrici na výstave Miznúce znaky. Samotné názvy výstav predstavujú určitý tvorivý oblúk v ostatnej fáze tvorby Jána Kudličku. Čo bude nasledovať nabudúce, keď znaky zmiznú?

Keby aj zmizli a nahradilo by ich niečo iné (ktoviečo, možno „stopa“) tie, čo už boli vytvorené, nezmiznú. Zostanú zachované v obrazoch, v zbierkach. Tiež vesmírna kronika Akáša uschováva záznam všetkých činov, myšlienok a slov, všetky ľudské skúsenosti, všetko, čo sa kedy udialo. Zaiste je tam dlhometer z Timesquare, ktorý – v čase, keď som ho videl – ukazoval, ako dlh USA rastie každú minútu o milión dolárov. Ale sú tam aj výstavy Mystérium zeme, Krajinoznaky a vodoznaky, Znaky a Miznúce znaky. To, čo ich predchádzalo, i to, čo bude nasledovať za nimi.

Jánovi Kudličkovi želám – obrazne povedané – aby na stránkach Akáši, plných rozporuplností, ale aj poctivých ľudských snažení, bolo ocenené jeho celoživotné pozorovateľské úsilie, v ktorom pokorne a trpezlivo vníma znakové signály krajiny a vo svojej jedinečnej tvorivej transformácii ich vysiela ďalej.

Juraj Kuniak
Galéria v podkroví, 4.11.2010

 
  pošli na vybrali.sme.sk