Postoy predkladá na diskusiu článok jedného z čitateľov o vzťahu medzi kresťanstvom a socializmom.

Kto môže za krízu? Poviete si, to je ale hlúpa otázka. Máte pravdu. Ale existuje na ňu množstvo nesprávnych odpovedí, ktoré sa dobre počúvajú. Najmä z úst socialistických politikov. Za všetky ponúkam tú od pána Podmanického (SMER), ktorý necíti vnútorný rozpor v zastávaní marxistických téz v katolíckej televízii LUX (U Pavla, 4.1.2010).

Prekvapení? Tak sa pozrime na jeho slová. Rok 2009 zhodnotil takto:

„Rok 2009 ukázal, že neoliberálny prístup k ekonomike v zásade krachol. Ak dovtedy racionálny, schopný egoista mal byť hnacím motorom ekonomiky, (...) nakoniec všetky civilizované a hospodársky vyspelé štáty liali obrovské peniaze, aby ekonomiku zachránili. (...) Ukázalo sa, keď zlyhá neviditeľná ruka trhu, musí zasiahnuť štát a pomôcť. (...) Rok 2009 bol rokom odhalenia falošnosti, že všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu.“

Povedzme si to už konečne narovinu: Zásadný a najväčší problém politikov strany SMER-SD je redukcia všetkých otázok na ekonomickú oblasť. Žiaľ, darí sa im to. Základnou úlohou kresťanského politika je pritom rozširovať pohľad na etické otázky, prinášať svetonáhľadovú celistvosť, ktorú ponúka práve katolicita. Všimnime si, socialisti hovoria výlučne o ekonomike, ekonomických dopadoch, o šošovici, chlebovej otázke (novoveká redukcia v praxi!). Pre etické dilemy nemajú orgán. Pri akejkoľvek otázke sa utiekajú k odpovediam ekonomickým. Ešte aj v tých sa mýlia.

Nemám ambíciu na tomto priestore vyvracať „ľudovodemokratické“ mýty neekonómov. Vyvrátili ich už iní, napríklad expert NBS Ľudovít Ódor. Iba sa vynasnažím doplniť to, čo pán poslanec Podmanický nevyriekol, ale nepriamo potvrdil. Alebo by potvrdiť na základe svojich predošlých vyhlásení zrejme musel, ak by sa v našich diskusných reláciách naozaj diskutovalo. V nasledujúcom texte identifikujem päť rýdzo marxistických téz zamlčaných v odpovediach tohto veriaceho poslanca za stranu SMER.

Zamlčaná marxistická téza číslo 1: Triedny boj

Na jednej strane bohatí (egoisti chrapúni), na druhej chudobní (všetci do jedného altruisti – samá cnosť), stoja proti sebe a keď už nemáme na novú revolúciu (hoci Hugo Chávez aj dnes v mnohom inšpiruje), chudobným treba predsa pomáhať. Kto má pomáhať? Štát. Toto je pravý význam termínu sociálny: Štát a iba štát má pomáhať chudobným (zákon o sociálnych službách). To znamená bohatým a strednej vrstve nasilu brať, a potom zhora prerozdeľovať. Dôsledky: Silný „sociálny“ štát. Treba ľuďom dávať z toho, čo sa v ekonomike (v podnikoch) vyprodukuje. Koľko? Čo najviac. Maximalizácia prerozdeľovania. Cez štát. Postupne vytláčať ostatné, dobrovoľne solidárne subjekty (cirkev, tretí sektor..). Nivelizácia. Rovnosť vo výsledkoch.

Zamlčaná marxistická téza číslo 2: Plánované hospodárstvo

Vláda vie lepšie, čo ľudia potrebujú, než oni sami. Preto štát „zachraňuje“ ekonomiku. Ekonomika, to sú majitelia podnikov. Štát, to je pospolitý ľud. Ekonomiku riadi vláda zosobnená v predsedovi (ten sa tak aj tvári a dobre vie prečo to robí).
Dôsledky: Centralizácia, sústredenie moci, štátne komisie, úradníci vedia lepšie, čo potrebuje spotrebiteľ. Štátny paternalizmus od kolísky až po hrob. Neúcta k slobode, k súkromnému vlastníctvu, až po nerešpektovanie jeho nedotknuteľnosti (zatiaľ iba pri výstavbe diaľnic)

Zamlčaná marxistická téza číslo 3: Kolektivizmus.

Človek je prvkom (ekonomického) systému. Aby fungoval, vláda celý systém koordinuje, plánuje, riadi, a teda ak treba, tak aj „zachraňuje“. Ekonomika je human project, nie human action, alebo inak: ekonomika je ako dom (potrebuje plánovača, robotníkov...), a nie ako strom (ktorý by rástol slobodne, organicky, prirodzene, „zo seba“).

Zamlčaná marxistická téza číslo 4: Právo je vôľa ľudu povznesená na zákon.

Zákony, pravidlá hry určuje štát. Zákony sú výsledkom celospoločenskej dohody.
Dôsledky: Silný štát či vodca predseda Slovenskej republiky. On určuje, čo je správne a čo nie. Až po potláčanie občianskych iniciatív, protestov (Pezinok, autodopravcovia), dobrovoľného združovania okolo ideí, ktoré ľudia považujú za dôležité; potláčanie slobody slova (tlačový zákon, útoky na médiá). Vďaka dohode o prímerí (akejsi stand-still agreement) medzi SMERom a Cirkvou k nepriaznivým dôsledkom tohto volebného obdobia zatiaľ nepatrí potláčanie náboženských slobôd a „otváranie“ háklivých otázok (čiže etických).

Zamlčaná marxistická téza číslo 5: Hodnotu tvorí práca.

Čím viac vyrobíme (v pote tváre), tým viac sa budeme mať lepšie. Pracovná teória hodnoty. Autor: Karol Marx. Dôsledok: Nepochopenie podstaty ekonomickej hodnoty. Ignorancia, arogancia, dešpekt voči sektoru služieb (bankovníctvo) a obchodu, „ziskuchtivým“ obchodným reťazcom, sklon k protekcionizmu.

Iste, tieto zamlčané tézy nie sú doménou SMERu. Táto strana je iba formou, ktorá 20 rokov po novembri vyjavila svetonáhľadové východiská primitívnej väčšiny. Je to dedičstvo 40 rokov forsírovania dialektického materializmu a vedecky správneho svetonázoru. Je to dedičstvo oklamanej generácie. Smutné dedičstvo.

Ukázali sme, že ovocie pôsobenia socialistickej vlády vyrastá z koreňov marxistických. Socializmus je spoločenský poriadok postavený na ateistickom, ontologicky mylnom svetonáhľade. V spojení s nacionalizmom už zohral v dejinách negatívnu rolu (nacizmus, komunizmus). Netvrdím, že nemôžu existovať tzv. kresťanskí socialisti. V tom prípade však vznikajú ťažkosti a vnútorné rozpory, ktoré v praxi vedú k tomu, čo všetci dôverne poznáme: ku kompromisom. Dôvody, prečo je kresťan v socialistickej strane slovenského typu, nie sú ideové ani hodnotové, ale primitívne: sú to osobné výhody, bezprostredný osoh, cesta najmenšieho odporu.

Z viery totiž vyplýva svetonáhľad. Určité uchopenie človeka a jeho bytia vo svete. A zo svetonáhľadu postoj, aj politický, t. j. postoj vo verejnom priestore. Usmievať sa na seba môžeme tak ako na TV LUX, ale na uvedené vnútorné rozpory je potrebné, a azda aj užitočné, poukazovať. Samozrejme, v kresťanskej láske a so súcitom.

V tomto duchu predkladám antitézy hodné kresťanského politika:

• 1. Spravodlivosť nie je rovnosť. Vždy budú bohatí, vždy budú chudobní. Spravodlivosť znamená dávať každému to, čo mu patrí. Egoizmus a altruizmus je približne rovnako zastúpený medzi chudobnými aj bohatými. Kto viac má, môže viac aj dať. Ak chceme ľuďom naozaj dobre, potrebujeme vytvárať také prostredie, v ktorom vyrastie viac bohatých altruistov a menej chudoby. Pravica zdôrazňuje, že prostriedkom sú jasné pravidlá, sloboda, rovnaké ihrisko, ale najmä fair hra. Ľavica zdôrazňuje vedúcu úlohu štátu, štátne projekty, rovnosť a rovnaký výsledok.
• 2. Socializmus nepozná krízy, okrem jednej – a tá skončila kolapsom. Socializmus problémy kumuluje, trhový poriadok problémy rieši – prostredníctvom kríz, ktoré bolia. Trhové krízy majú však očistný charakter a vracajú ekonomiku naspäť do rovnováhy (čiže k zdravému rozumu).
• 3. Človek neslúži spoločnosti, ale spoločnosť človeku. Človek neslúži štátu, ale štát a trh slúži človeku (ten iba Bohu). Človek má nekonečnú hodnotu, lebo je stvorený na obraz Boží. Nemožno ním manipulovať a redukovať na prvok systému. Platí to v rovine vnútornej aj vonkajšej slobody. Ak „neoliberál“ oživuje túto slobodu alebo jej individuálne prejavy, kresťan môže – ba musí byť takýmto „neoliberálom“.
• 4. Matkou všetkých zákonov je posvätný zákon – nemenný, prirodzený zákon, synderesis. Boží zákon nepotláča, ale umožňuje pravú slobodu. Schopnosť a možnosť odvolať sa na Boží zákon zoči-voči svojvôli panovníka, tajomníka UV KSČ, či predsedu vlády mi umožňuje zostať slobodným človekom. Túto slobodu Cirkev od nepamäti bráni a úlohou kresťanského politika je túto slobodu upevňovať a v právnom poriadku zachovávať.
• 5. Marxistická pracovná teória hodnoty neplatí. Aj obchodník vytvára hodnotu – hoci nevyrába, tvorí hodnotu v podobe miestnej a časovej utility. Jednoducho povedané: Záchodová misa v čínskom závode v septembri 2012 je mi na nič. Potrebujem ju tu a teraz (nateraz abstrahujme od otázky „načo?“). „Tu a teraz“ získam vďaka obchodníkovi a za tento prínos si odo mňa zaslúži spravodlivú odmenu. Hodnota vzniká až na trhu – v momente, keď dvaja slobodní ľudia uzavrú transakciu a dohodnú sa na cene, ktorú je jeden ochotný zaplatiť druhému. Štát (vláda) hodnotu netvorí. Štát iba vytvorené hodnoty prerozdeľuje, sčasti konzumuje a väčšinou plytvá, pretože štátny úradník gazduje s tým, čo mu nepatrí. Súkromník gazduje so svojím vlastným. Zo skúsenosti a z rozumu vieme, že štátne zlyhania sú väčšie než trhové.

Pre fajnšmekrov prikladám dva úryvky z rozsiahlejších katolíckych sociálnych encyklík. Ako každý úryvok, sú vytrhnuté z celku. Treba ich čítať celé. Ešte malá poznámka na záver: Cirkev nepreferuje ani nemôže preferovať žiadnu politickú stranu, pretože má omnoho vyššie ciele a väčší záber. Ona prežila zriadenia, počíta čas a vplyv v stáročiach, nie vo volebných obdobiach, a už vôbec nie v preferenciách. A oslovuje každého človeka. Aj tie – ba dokonca najmä tie – stratené ovečky.

Každý z nás sa musí dopracovať samostatným myslením k vlastnému politickému postoju. Toto za nás nikto neurobí. Kostol, ktorý by mal byť aj školou kresťanského učenia, nám v tom môže pomôcť. Čaká nás cesta od viery k svetonáhľadu. Sme na jej začiatku. Preto sú na východe kostoly plné – a väčšina volí SMER.

Marek Hrubčo
autor je analytik a prekladateľ

Úryvky z encyklík:

LEV XIII, Rerum Novarum, odsek 3:
3. Na vyliečenie týchto neporiadkov sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok, ktorý by spravovali obce alebo štát. Domnievajú sa, že touto zmenou vlastníctva z osobného na kolektívne a rovnakým rozdeľovaním ziskov a výhod medzi občanov bude radikálne napravené zlo. Avšak tento návrh, okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov. Navyše je v mnohom nespravodlivý, keďže porušuje práva zákonitých vlastníkov, vnáša zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracia celý spoločenský poriadok.

JÁN PAVOL II, Centessimus Annus, odsek 42:
42. Vráťme sa teraz k úvodnej otázke: Možno tvrdiť, že po páde komunizmu je kapitalizmus víťazným spoločenským systémom a že tento systém je cieľom úsilia krajín, ktoré sa pokúšajú o obnovu svojho hospodárstva a svojej spoločnosti? Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho sveta hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?
Odpoveď je, prirodzene, komplikovaná. Ak sa termínom "kapitalizmus" označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti, odpoveď je iste pozitívna, hoci by bolo priliehavejšie hovoriť o "podnikovom hospodárstve" či "trhovom hospodárstve", alebo jednoducho o "slobodnom hospodárstve". No ak sa pod "kapitalizmom" rozumie systém, v ktorom hospodárska sloboda sa neviaže na taký pevný právny poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode a ktorý hospodársku slobodu pokladá za zvláštnu dimenziu slobody s jej etickým a náboženským jadrom, odpoveď je potom rozhodne negatívna.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.