Po včerajšom zhliadnutí filmu "Up in the Air" som si uvedomil niekoľko vecí.

Prvou je, že náš životný postoj, to ako sa správame navonok, je len jednou stranou nášho skutočného "JA". Že jestvuje len preto, aby pomohol dozrieť druhej strane mince nášho vnútra. A funguje len dovtedy pokým sa táto druhá strana nepreklopí a nedonúti svet, aby ju spoznal.

Pekných pár rokov dozadu som sa ešte ako študent na gympli pokúšal lúštiť tajomstvá vpísané do našich dlaní. Veril som a verím, že v dlani človeka je tajomne opísaná jeho osobnosť. Tajomstvá jeho povahy a snáď i náznak jeho životných rozhodnutí. Viem, nie je to celkom kóšer katolícka predstava, ale je skrátka vo mne.

Mráz vládne. Nič nové za posledné dni.
Nadvláda mrazu má zdanie trvácnosti. Kto ho pocíti, ako keby už nič iné ani nepoznal.
Chlad je nedostatkom tepla.
Jeho prítomnosť sa teda nedá ani nazvať existenciou. Je, a pri tom nie je.

Rád sa prechádzam porpi našom jazere. Žijem v Neninciach, malilinkatej dedinke na južnom pohraničí. Jazero v mraze na prvy pohlad zaniklo. Stiahlo sa do útrob zeme, ako keby ani nebolo jestvovalo.
Ale je tam. Viem to. Každý v dedine to vie.

Mráz vládne a budí zdanie, že jeho vláda je trvalá.

Prihováral som sa dnes ľuďom v okolí.