Autor: Martina Ruttkayová, February 17, 2010

Categories: 

Rozhovor s profesorom Jurajom Bencom, ktorý viedol slovenský lekársky tím pôsobiaci na Haiti týždeň po zemetrasení. Je prorektorom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a pôsobí na klinike chirurgie Národného onkologického ústavu v Bratislave.

12.januára postihlo ostrovný štát Haiti ničivé zemetrasenie. Kedy ste sa rozhodli, že idete priamo na miesto a chcete pomáhať? Bolo to spontánne rozhodnutie, alebo ste čakali?
To rozhodnutie prišlo veľmi rýchlo. Akonáhle presiakli informácii z médii, že ide o rozsiahle zemetrasenie, že ide hlavne o zastavané oblasti a hlavné mesto, kde tie dôsledky môžu byť katastrofálne, rozhodnutie prišlo hneď. Problémom bolo, ako sa tam dostať.

Finančne?
Nie, logisticky. Letisko v Port-au-Prince bolo uzavreté, žiadny komerčný let tam neexistoval. Nemáme vlastné lietadlá, s ktorými by sme sa tam dostali, v hre boli ešte naši záchranári, ale ako najrýchlejšie sa ukázalo zarezervovať si letenky najbližším komerčným lietadlom do Paríža a potom do Dominikánskej republiky.

Štát vám nevedel v takejto situácii pomôcť, veď má vlastné lietadlá?
Má, ale nemajú taký dolet, takže by to bolo veľmi drahé, pretože by bolo potrebné tankovať. Štát pomohol, pretože tam dostal záchranárov. Vládny špeciál letel do Paríža a tam sa naša posádka dostala na palubu lietadla aj so všetkým materiálom. Celé to zabezpečilo ministerstvo zahraničných vecí, plus pomoc z ministerstva vnútra, ktoré poslalo päť ton pomoci.

K téme:
Modlitba za Haiti

Pieseň pre Haiti - koncert

Materiál potrebný na pomoc, ktorý ste brali so sebou, ste si zabezpečovali sami? Ako to funguje v takýchto prípadoch?
Vieme zhruba odhadnúť situáciu, pôsobíme v oblastiach, kde sú humanitárne krízy, čiže si vieme náklad pripraviť veľmi efektívne. Dokážeme si určiť lieky, ktoré pôsobia širokospektrálne s malým množstvom nežiadúcich účinkov. Lieky si vieme zabezpečiť z Afriky, kde sú lacnejšie, kde sa dajú kúpiť vo veľkom množstve za malé peniaze. Navyše ide o generiká.

Sú bezpečné?
Samozrejme. U nás je každá tabletka zabalená zvlášť a v Afrike sa predávajú tisíc liekov v jednom balení, čiže to vyzerá tak, že najdrahšie na tých liekoch sú obaly.

Koľko lekárskych materiálov ste brali so sebou?
Mali sme okolo 400 kilogramov zdravotníckeho materiálu, kde dominovali antibiotiká a špeciálny zdravotný materiál.

Náklady ste hradili z čoho?
Hradila to naša vysoká škola sv. Alžbety.

Leteli ste v utorok ráno o desiatej, prišli ste do Dominikánskej republiky. Ako to vyzeralo tam?
Keď sme prišli do Dominikánskej republiky, prvý šok, čo sme zažili, bolo, že sme mali zrušenú rezerváciu hotela. Hoteliér sa správal arogantne, niekto prišiel skôr, tak našu rezerváciu zrušil. Zhruba dve hodiny nám trvalo, kým sme si zabezpečili ďalšie ubytovanie, ale to bola drobnosť, ktorá nám nič nemohla pokaziť. Zo Slovenska sme mali zabezpečený cez nášho honorárneho konzula prevoz do Haiti. Takže na druhý deň ráno sme sa nalodili do autobusu, zastavili sme sa v supermarkete nakúpiť si pitnú vodu, sušené mlieko a vyrazili sme smerom na hranice. Logistika bola pripravená.

Spomínali ste, že v Dominikánskej republike bol tlak. Bol to pretlak ľudí, ktorí utekali z Haiti?
Nie, bolo tam množstvo mimovládnych organizácií, pretože hlavným vstupom na Haiti sa stala Dominikánska republika.

Pri prechode z Dominikánskej republiky do Haiti bolo cítiť atmosféru, ktorá naznačovala, čo sa stalo?
Bolo tam strašne veľa áut, ľudí, ale v podstate my ako záchranári sme prešli bez problémov okolo kolón bez zdržania. Nákladné autá mali veľký problém dostať sa na Haiti.

Bolo to zlé aj opačným smerom? Napríklad, že by ľudia utekali z Haiti?
Nie. Pretože na hraniciach nie sú ploty. Ľudia môžu prejsť kedykoľvek a kdekoľvek cez pole, takže to sa tam vôbec neriešilo.

Aké boli vaše prvé dojmy, keď ste sa dostali na miesto, ktoré postihlo zemetrasenie?
Keď sme prechádzali hranicou, nebolo vidieť ešte žiadne efekty zemetrasenia. Akurát jedno veľké jazero na hranici vraj stúplo o tri, štyri metre, ktoré zalialo dediny. Ľudia vraveli, že sa muselo niečo udiať na dne jazera, prečo sa to celé pohlo.

A čo ďalej za hranicou?
Tesne pred hlavným mestom už bolo vidieť nejaké pukliny, spadnutý plot, ale ešte žiadne spadnuté domy.

Dostali ste bez problémov k zraneným?
Už prvá cesta mestom bola veľmi komplikovaná. Zemetrasenie pôsobilo veľmi selektívne. Boli časti, ktoré boli úplne nedotknuté, potom boli oblasti, kde boli spadnuté len časti domov a potom boli štvrte, ktoré boli úplne zrovnané so zemou. V tom čase prišli aj nové zásoby palív, všetci sa chceli dostať k zásobám, takže ulice boli upchaté. Boli len koridory, ktorými sa dalo prejsť. To, čo normálne trvalo desať minút, teraz trvalo vyše hodiny. Takže ak sa naozaj chcel záchranár niekam dostať, bolo to komplikované.

Kam ste namierili po príchode do hlavného mesta?
Prišli sme tam v stredu okolo obeda, kde sme mali prvé stretnutie v nemocnici sv. Damiána, kde prejavili o nás veľký záujem. Druhá zložka mala pripraviť pôdu pre náš veľký tím, ktorí mal dôjsť za nami. Lekári sa okamžite zaradili do zdravotnej činnosti. Mali sme so sebou dve anestéziologičky, čo bolo veľmi privítané. Začali hneď pôsobiť na po operačke, na druhý deň ich prijali v druhej nemocnici, kde uspávali pacientov pred operáciami. Ja konkrétne som robil na pooperačke.

Bol v nemocniciach naozaj taký chaos, ako to vyzeralo v médiách?
No, my sme pracovali v súkromnej nemocnici sv. Damiána, ktorú vedie jeden páter z Ameriky. Za normálnych okolností je to nemocnica pre deti. Samozrejme, že tá koordinácia mohla byť lepšia. Chýbal tam personál, zahynuli aj zamestnanci nemocnice, zdravotné sestry, zvyšok hľadal svojich príbuzných. Takže po zemetrasení nikto nechodil do práce. Prichádzalo množstvo dobrovoľníkov, čo potrebovalo koordináciu. Tam prosto nikto nechodil do práce. Bol tam chaos. Krajina nefungovala.

Zvládala nemocnica, v ktorej ste robili, množstvo ľudí, ktorí prichádzali a potrebovali ošetriť?
Boli to stovky pacientov, bolo to obrovské mravenisko.

Je pravda, že pacienti ležali na zemi?
Áno, pacienti ležali na chodbách, na zemi, na parkovisku, na tráve. Mnohí boli traumatizovaní a báli sa vojsť do budov, kde sa ošetrovalo.

Operovali ste aj vonku?
Operácie prebiehali priamo v budove, ale boli tam aj štruktúry z talianskeho Červeného kríža, ktorí operovali v stane. Operačky bežali 24 hodín. Limitom bola hlavne pooperačná starostlivosť.

Koľko lekárov pôsobilo v meste?
Netuším.

Čo ste mali ešte na starosti počas dní strávených na Haiti?
Vytvorili sme dve mobilné jednotky. Jedna chodila do najväčšieho slumu v Port-au-Prince a druhá pôsobila pri univerzite, kde nebolo v okolí žiadne zdravotné zariadenie. Plus sa tam vytvorila jedna pooperačná jednotka, pretože jedna francúzska jednotka v okolí už nemala kapacity na to, aby sa starali o pooperačné stavy.

Boli ste priamo na mieste, kde záchranári vyhľadávali ranených?
Snažil som sa pohybovať po meste čo najmenej, keďže to trvalo dlho. Mali sme veľa úloh, ktoré sme sa snažili plniť čo najlepšie.

Aké boli najčastejšie zranenia, ktoré ste ošetrovali?
Boli to väčšinou zranenia končatín, zlomeniny, fraktúry, otvorené zlomeniny, poranenia chrbtice.

Šírili sa informácie, že mŕtvych nestíhali pochovávať, takže ich zhadzovali do masových hrobov.
Je to možné, nebol som však ničoho takého svedkom.

Ako to vyzeralo v uliciach?
Bolo tam veľa ľudí, veľké napätie, ale ulica sa riadila sama. Každé parkovisko, každý park, každé ihrisko sa zmenil na stanový tábor, kde bývali ľudia, ktorí prišli o všetko. Čo znamenalo veľké riziko šírenia epidémii, veľké riziko šírenia sa infekčných chorôb, neboli tam sociálne zariadenia, nebola tam voda. Hneď ako prišla pitná voda, ľudia sa postavili do radov, aby si mohli aspoň kúsok nabrať. A tie haitské štruktúry nefungovali vôbec. Policajné stanice padli. Napríklad ministerstvo zdravotníctva pôsobilo pod holým nebom spolu s prezidentom. Všetko improvizované. Nedalo sa s nikým spojiť telefonicky.

Mali ste informácie ako tam fungovala vláda?
Nie, nemal som, ale podľa toho, čo som videl, muselo to byť veľmi improvizované.

Ako ste to riešili so stravou či vodou?
Nemocnica bola dobre zásobená. Bolo tam jedlo aj voda, ale stanové tábory nemali nič. Bolo potrebné vytvoriť sieť na zásobovanie státisícov ľudí. Bolo to veľmi komplikované.

Vždy v krízových situáciách vzrastá kriminalita, inak tomu vraj nebolo ani na Haiti. Nebáli ste sa o svoj život?
Verím tomu, že to tak bolo, ale zasa nebola to všeobecná črta. Haiti vo všeobecnosti nie je bezpečná krajina, ale ja som nemal pocit nejakého ohrozenia.

Čo bude ďalšia fáza humanitárnej krízy?
Teraz je potrebné zvládnuť sekundárne straty na životoch, teda straty nespôsobené zemetrasením, ale epidémiami.

Dá sa to?
Dá sa to, ale musí to byť riadené.

Ako vnímali ľudia, ktorých ste ošetrovali, nešťastie, ktoré ich postihlo?
Na diskusie nebol čas a navyše nevedeli ani anglicky, ani francúzsky. Ale tí ľudia sú zvyknutí na nešťastia, Haiti je skúšané každý deň, takže tí ľudia to nebrali tak zle, ako by sme to brali napríklad my na Slovensku.

Martina Ruttkayová
Foto: František Múčka

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

 
  pošli na vybrali.sme.sk