Obrázok používateľa Milan Hudaček
Autor: Milan Hudaček, November 30, 2009

Categories: 

Božie volanie je niečo tajomné. Niekedy na prahu počuteľnosti. Mohol som ho počuť lepšie, keďže naša rodina a farnosť žila horlivým náboženským duchom. Ako mladí sme si požičiavali z farskej knižnice staršie i novšie náboženské knihy. Tie rozširovali naše kresťanské poznanie aj na oblasti, ku ktorým sa občianska spoločnosť v čase komunizmu nevyjadrovala alebo boli pre ňu tabu.

Tento náskok náboženskej spoločnosti bol rozhodujúci, že som si v normalizačných rokoch vybral životnú cestu práve v nej.

Prvé rozhodnutie bolo dobré a pomohlo mi k rozhodnutiu opätovne podávať prihlášku na Cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave, keď mi to nevyšlo na prvýkrát. Keď ma po troch rokoch napokon prijali, bolo potrebné opäť si vyvoliť kňazstvo a to pri pohľade na vnútorný život bohoslovcov a kňazov, ktorí zo školy začali vychádzať. Mnohí boli horliví, ale nechýbali ani negatívne príklady. Práve zoči-voči ním svietili tie pozitívne ako svetlá na nebeskej oblohe. Bol to pre mňa dôkaz, že cesta ktorú som si vybral, je dobrá, má Boží pôvod a Bohu slúžiť je najlepšia životná voľba. Tento motív bol a dodnes je taký silný, že ma vedie k opätovným rozhodnutiam slúžiť Bohu vo väčších či menších službách každý deň.
Na kňazstvo som sa pozeral ako na Ježišovu vec a jeho dar ľuďom. Cirkev ho charakterizuje, že je to jeho sviatosť, ktorou sa posväcujú ľudia. Rokmi som nadobudol aj iný pohľad najmä potom, keď som zbadal, že mnoho ľudí (a je ich veľa) sviatosť s vysväteným kňazom nespájajú a skôr im je osožné spoznávať v kňazovi slušného človeka schopného dialógu, alebo u tých horlivejších cestu ku spirituálnej dokonalosti. Pri práci s mladými som nadobudol ešte pohľad, kedy od kňaza očakávajú, že im pomôže na spoločenskej ceste, na ktorú sa chcú vehementne dostať, ale bez akýchkoľvek záväzkov. Byť kňazom je rozmanitá služba ľuďom akýchkoľvek pováh a stupňa vnútorného života.

Pozvanie od Ježiša
Keďže kňaz žije medzi ľuďmi, stretáva sa s rôznymi typmi ľudí. Ľudia z mesta, z dediny, Rómovia, alebo cudzinci – všetci majú rozmanitý prístup k životu. Ide o to, aby sme ako duchovní otcovia išli s nimi úsek ich cesty. Podobne ako Ježiš Kristus s učeníkmi do Emauz: priblížil sa im v komunikácii, prehovoril k nim aj z nadprirodzeného hľadiska. Často sa kňaz stretáva so sociálnou biedou, kde je najprv potrebná praktická sociálna služba postihnutým ľuďom a v druhom kroku evanjelizácia slovom.
Hlavná úloha kňaza, ako ju vidím ja, je byť človekom pre druhých. V tom najvyššom stupni je to priateľstvo s Ježišom Kristom a dispozícia pre jeho zámery, k čomu nás kňazov pozval. Tie sú niekedy sociálne, niekedy ukladajú kňazovi uviesť ľudí do poznania života. Ľudia musia na zemi žiť v ľudskej spoločnosti a pritom môžu zabudnúť na oslavu Boha. Spoločnosť bola kedysi v našich historických podmienkach socialistická a vtedy sme pomáhali ľuďom aspoň parciálne ju prijať a žiť v nej. Neskôr sa spoločnosť stala liberálnejšou a opäť ľudia potrebovali motívy, aby sa mohli do nej včleniť, v nej tvoriť i s Kristom umierať. A konečne je tu Cirkev, ktorá nie je len imanentným projektom, ale reálnou komunitou so svojimi právami a povinnosťami, ktoré ľuďom nie vždy sedia. Je kňazovou úlohou pomáhať ľuďom nájsť spokojné miesto pre svoj život na zemi. Vo finálnej podobe ide o uvedenie človeka do kultúrneho života v ktorom je mu ponúknutá a prisľúbená spása.
Vzťah medzi ľuďmi a kňazom pomáha utvárať životný kontext. Keďže je rozmanitý, kňaz v ňom nemá stratiť z mysle svoje blízke či vzdialené úlohy. Od ľudí, s ktorými nadväzuje vzťah, jeho hĺbku a trvanlivosť určuje motivácia daná totalitou života. Ľudia by preto mohli mať aspoň chuť žiť. Je pravda, že niekedy sa stretávame u ľudí aj s takou skepsou, že vzťah zo strany kňaza pretrváva a určuje ho len modlitba k nášmu Pánovi.

Sľub chudoby ako východisko
Kňazovi, ktorý sa nachádza v pestrom životnom kontexte, môže dnes každú chvíľu niečo chýbať. Nemal by mu chýbať zmysel pre modlitbu, aj keď niekedy mu chýbajú vhodné materiálne podmienky, dobrý spolupracovník, či spoločenská štruktúra, ktorá by mu napomohla. Ako rehoľný kňaz oceňujem sľub chudoby, ktorý kňazovi pomôže každý provizórny stav prijať ako nosný a východisko pre jeho misiu.

Seriál Rok kňazov:
otec biskup Rudolf Baláž:
Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Michal Masný:
Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
Juraj Spuchľák:
Kríza nádeje a odvahy

Poznám odchody kňazov z kňazskej služby a poznám i návraty. Evanjelium nám rozpráva o jednom i o druhom. Obdivujem skôr riadenie Prozreteľnosti v celej záležitosti. Vychováva sa ňou samotný kňaz, ktorého sa odchod z kňazstva týka i veriace spoločenstvo, ktoré je svedkom jeho rozhodnutia. Kňaz, ktorý odchádza, je neraz podvedený víziou života, ako bola kedysi podvedená žena v raji. Boh sa však ľudstva preto nezriekol a dal mu nové a milostiplné dary, ktoré nám ešte hlbšie pomáhajú pochopiť Božiu veľkosť.

Má verejnosť kňaza v úcte?
Je to rôzne: niekde je verejnosť kultivovanejšia a prejavuje úctu každému človekovi. Inde sú zvyknutí na isté hierarchické rozvrstvenie spoločnosti a úctu preukazujú len ľuďom z istej skupiny. Kňazi však žijú po celom svete bez ohľadu na to, či sa im pozornosť preukáže alebo nie. Spolubrat, ktorý sa vrátil zo strednej Ázie mi rozprával ako mu preukázali úctu moslimskí imámovia, keď sa ukázal zbehlý v ich kultúre a poznal viaceré ich spoločenské súvislosti. Stal sa im blízky a hodný úcty. Vždy ma povzbudzovalo, keď preukázal úctu kňaz kňazovi. Videl som v tom uplatnené evanjelium i príklad Ježiša umývajúceho nohy svojím učeníkom.

Omša začína o dvadsať minút neskôr…
Povinnosti kňaza sa v podstate nemenia, nech pracuje v akejkoľvek forme apoštolátu. Môže sa meniť prístup, zohľadňujúci to, či kňaz pracuje s mladými, či je na misijnej farnosti, alebo na odkresťančenom vidieku.
Keď som pracoval medzi chudobnými v Argentíne, môj starší spolubrat mi na začiatok viac ráz pripomínal, že svätú omšu, ktorá bola vyhlásená na 7.00 hodinu, treba vždy začať o 20 minút neskôr. Videl som v tom najprv neporiadok, ale po čase som pochopil, že tých 20 minút je veľmi užitočných pre personálnu komunikáciu s ľuďmi prichádzajúcimi z rôznych odľahlých oblasti. Po svätej omši bol už len čas na administratívne úlohy súvisiace s krstami a sobášmi alebo niekto potreboval spoveď, čím sa znemožnila komunikácia s ostatnými. Inak sa na farský život pozerá, keď kňaz nie je len administrátorom sviatostí, ale dáva aj duchovné cvičenia alebo si všíma okolnosti života, ktoré ľudia naschvál obchádzajú, keďže z tej strany nemajú očakávania.

Od chvíle krstu
V živej pamäti mi ostáva spomienka na prvého kňaza z našej vidieckej farnosti na východnom Slovensku. Sprevádzal ma od chvíle krstu, cez katechézy a prijatie ďalších sviatostí, až po primície. Otváral mi bránu k ďalším darom v Kristovi, akých sa veriacemu dostane, keď sleduje život v Cirkvi. Bola to ku mne vždy vystretá a ponúkajúca ruka.
Keď som odišiel zo svojho rodiska do Bratislavy, veľmi mi pomohol k prehĺbenej viere kňaz, ktorého som nikdy nevidel. Mal som v rukách len jeho knihu s názvom: Lebo si môj otec. Boli to duchovné cvičenia Carla Caretta pre moderného človeka. Nutne som ich potreboval. Pomohli mi zmeniť nazeranie na ciele vlastného života. Po skončení komunizmu, keď som vycestoval za ďalšími štúdiami do Ríma, naskytol sa mi aj nový obraz spoločnosti. Na rozdiel od komunizmu tamtá spoločnosť rešpektovala človeka a asistovala mu pri pochopení, že Božie Zjavenie je zo strany neba gratuitné zavŕšenie hľadania človeka. Pocítil som, že ja som ten, ktorého hľadá a sprevádza nebo na každom mieste tejto zeme. Z Božieho Zjavenia preto vyplýva posledný dôvod a význam kroku, aby ním človek ako dobrovoľná ponuka vstúpil do slobodného vzťahu bez podmienok s Božím tajomstvom. Z tohto uhla som pochopil aj veľký dar, ktorým sú duchovné cvičenia svätého Ignáca i to, že ich môžem ponúkať ako evanjelizačný prostriedok druhým.
Osobitnú pomoc mi ponúkol belgický páter, ktorý na Gregoriánskej univerzite učil kristológiu. Svojím žiakom, medzi ktorých som patril dva roky, vysvetlil podstatu koncilovej reformy i to, čo sa od nás bude želať Cirkev v rokoch po Druhom vatikánskom koncile. Osobitný dar dostane kňaz i vtedy, keď niečo nechce. V ďalších rokoch som si napríklad neželal pracovať na istom zadaní, ktoré sa mi opätovne núkalo. Keď som na ňom (vďaka iným kňazom) zostal pracovať, ukázalo sa aké je užitočné prijať idey druhých i prijať životné tempo, ktoré nemusí byť najlepšie iba vtedy, keď je najrýchlejšie.

Pečať svätého Ignáca
V úcte mám katolíckych kňazov v diecéznej i rehoľnej službe. Keď čítate nejaké štúdie, ktoré napísali kňazi žijúci v celoživotnom mlčaní kartuziánskeho ducha, je to neskutočný prúd svetla a lásky, aký zaplavuje pozorného čitateľa. Pre teologické články alebo prednášky sa pripravujem sa aj z kníh autorov-kňazov pochádzajúcich z odlúčených cirkevných spoločenstiev. Boží Duch ich používa ako svoje prostriedky pre dosiahnutie spásy veľkého množstva veriacich. Ich pohľady na svet viery sú originálne tým, že v odlúčenosti, aby sa dary Ducha nestratili, vidia realitu života z iného interpretačného uhla. Veľmi si vážim tých kňazov, ktorí pre dobro Božej cirkvi prijali kňazstvo v najvyššom stupni, aby ako biskupi bedlili nad životom veľkého misijného poľa tejto zeme. Z historických postáv si pre prezieravosť ducha vážim svätého Augustína, ktorého duch sa vložil do základov západnej spoločnosti. Svätý Ignác z Loyoly dal zase pečať mojej formácii, preto na neho nikdy nezabudnem.

Milan Hudaček SJ
Autor je historik, archivár a organizuje jezuitské podujatia pre mládež.

 
  pošli na vybrali.sme.sk