Obrázok používateľa Matúš Demko
Autor: Matúš Demko, March 27, 2012

Categories: 

V nedeľu 25. marca sme si pripomenuli 70. výročie prvého násilného transportu židovských občanov z územia Slovenskej republiky. O historických skutočnostiach sa zhovárame s historičkou Martinou Fiamovou z Ústavu pamäti národa. V sekcii vedeckého výskumu sa primárne venuje problematike prenasledovania židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1938 - 1945.

Kto začal s deportáciami Židov z územia Slovenska?
V novembri 1941 sa obrátila nemecká strana na slovenskú vládu, či súhlasí s deportáciou Židov – slovenských štátnych príslušníkov – z územia Ríše, odkiaľ už od októbra odchádzali do get a pracovných táborov „na Východe“ pravidelné transporty. Slovenská strana na túto otázku odpovedala kladne. Vzhľadom na nedostatok presných informácií však nevieme presne určiť, či v tejto doba slovenská vláda Židov zo Slovenska ponúkla Nemecku ako náhradu za požadované slovenské pracovné sily alebo kladne reagovala na  nemeckú iniciatívu „dodať“ Ríši 20 000 židovských robotníkov. Isté je, že na začiatku marca 1942 predseda vlády a minister zahraničných vecí Vojtech Tuka spolu s ministrom vnútra Alexandrom Machom informovali vládu o tom, že Nemecko je ochotné prevziať zo Slovenska Židov za podmienky straty ich štátneho občianstva. V tomto období to boli práve Tuka a Mach, ktorí sa zo slovenských vládnych činiteľov najviac iniciovali v príprave deportácií zo Slovenska. Ministerstvo vnútra začalo napríklad podnikať konkrétne kroky v organizácii deportácií už niekoľko týždňov pred tým, ako bola v marci o akcii informovaná vláda. Dôležitým faktom v súvislosti s deportáciou Židov zo Slovenska v roku 1942 je  i to, že s ňou súhlasila slovenská vláda, snem, Štátna rada i prezident bez nátlaku zo strany Nemecka.

Mohli by sme niekoho označiť ako vinného za deportácie?
Nebudem hovoriť o vine, môžem sa vyjadriť len k otázke politickej zodpovednosti a tú za deportácie Židov zo Slovenska v roku 1942 nesie predovšetkým slovenská vláda. V rámci prijatia ústavného zákona č. 68/1942 z mája 1942, ktorým sa deportácie legalizovali dokonca so spätnou účinnosťou, však svoju mieru zodpovednosti nesie i slovenský snem a prezident Jozef Tiso.

Týkali sa deportácie iba židovského obyvateľstva?
Do koncentračných táborov boli z rôznych častí Európy deportovaní okrem Židov aj Rómovia, jehovisti, či homosexuáli, avšak zo Slovenska boli v roku 1942 deportovaní len jeho židovskí obyvatelia.

Prvý transport odišiel 25. marca 1942. Prečo práve v tom čase? Bolo to v porovnaní s inými krajinami skoro alebo neskoršie?
Zorganizovanie deportácií zo Slovenska úzko súvisí so začatím deportácií z územia Ríše na jeseň 1941 a so skutočnosťou, že nemecké špičky dospeli v rámci „konečného riešenia židovskej otázky“ k rozhodnutiu európskych Židov fyzicky zlikvidovať. Dôležitým dátumom je v tejto súvislosti 20. január 1942, keď sa na konferencii vo Wannsee vysokí nemeckí predstavitelia dohodli na koordinácii tohto procesu. Tým, že Slovensko už v marci 1942 realizovalo transporty Židov zo svojho územia, zaradilo sa medzi prvé krajiny, ktoré deportovali svojich obyvateľov do táborov v okupovanom Poľsku. V prípade Slovenska išlo pritom o krajinu, ktorá nebola okupovaná Nemeckom.

Aké životné podmienky boli vo vlakoch?
Životné podmienky nielen vo vlakoch, ale aj v koncentračných strediskách, kde boli Židia pred svojím odvlečením za hranice štátu zhromaždení, možno charakterizovať ako katastrofálne. Pobyt Židov v strediskách, ako aj ich nakladanie do transportov bolo sprevádzané bitím a násilnosťami. Pokiaľ ide o konkrétne podmienky vo vlakoch, inštrukcie o spôsobe prepravy Židov zo Slovenska vypracovalo ministerstvo vnútra v spolupráci s ministerstvom dopravy a verejných prác. Podľa nich boli Židia deportovaní v nákladných vozňoch, pričom do jedného vozňa bolo natlačených 40 ľudí, ktorí mali k dispozícii jedno vedro s pitnou vodou a jedno vedro, ktoré slúžilo ako toaleta. Jedna strana vozňov sa nedala otvoriť vôbec, kým druhá sa dala otvoriť z vnútra len do šírky niekoľkých centimetrov. Ministerstvo dopravy sa viackrát sťažovalo, že vlakové súpravy sa vracajú veľmi znečistené od ľudských výkalov. O podmienkach, ktoré panovali v deportačných vlakoch veľa hovorí aj fakt, že množstvo osôb cestu do koncentračných táborov neprežilo.

Je pravda, že Slovenská republika zaplatila 500 mariek Nemecku za každého vyvezeného občana židovského vierovyznania?
Zmienky o zaplatení 500 ríšskych mariek Nemecku za každého deportovaného Žida sa objavili už v čase príprav deportácií. Táto požiadavka síce vyšla od Nemcov, ale Slovensko ju bez problémov akceptovalo. Tuka povinnosť Slovenska zaplatiť tento tzv. osídľovací poplatok oznámil 6. marca 1942 v Štátnej rade, otázka platenia sa však v nasledujúcich mesiacoch stala predmetom niekoľkých verbálnych nót z nemeckej strany i obojstranných rokovaní. V júni 1942 Slovensko potvrdilo, že je pripravené poplatok zaplatiť. Ako potvrdzuje i dokument Slovenskej národnej banky z roku 1945, Slovenská republika túto sumu Nemecku naozaj vyplatila.

Aký osud stihol odtransportovaných židovských spoluobčanov?
Židia deportovaní v roku 1942 zo Slovenska smerovali do táborov v okolí Lublina alebo do Osvienčimu. Príchod na tieto miesta bol sprevádzaný násilím a ponižovaním, v prípade Osvienčimu prešli  mnohí selekciou, ktorá určila, či konkrétny človek bude okamžite zavraždený alebo zaradený do práce, kým ho absolútny nedostatok potravy, hygieny, neustály teror a choroby nepripravia o život. Šanca na prežitie týchto podmienok bola minimálna.

Deportácie nepokračovali od októbra 1942 do augusta 1944. Z akého dôvodu?
Dodnes existujú rôzne názory na to, čo spôsobilo zastavenie deportácií v októbri 1942. Okrem protestov zo strany Vatikánu, meniacej sa situácie na fronte, či rastúceho odporu voči deportáciám v časti slovenskej spoločnosti, dôležitú úlohu zohrala predovšetkým skutočnosť, že Slovenskej republike sa do októbra 1942 podarilo takmer úplne zbaviť arizáciou ožobráčených Židov, ktorí pre štát predstavovali veľký sociálny problém. Veď už v júni 1942 mala slovenská strana problémy so zostavením transportu do Lublina, pretože Židia zostávajúci v tom čase na území republiky boli so svojimi rodinnými príslušníkmi z veľkej časti chránení rôznymi výnimkami alebo žili v židovských pracovných táboroch a strediskách. Židia, ktorí po zastavení transportov na Slovensku ostali, boli z hospodárskeho hľadiska pre štát potrební. Neznamenalo to však, že by sa niektoré radikálne kruhy vzdali myšlienky vyviezť zo Slovenska ďalších Židov. Tieto pokusy z rokov 1943 a 1944 však napriek nátlaku Nemecka stroskotali a ďalšia vlna deportácií nasledovala až po obsadení Slovenska nemeckými jednotkami v roku 1944.

Rôznia sa čísla, koľko Židov bolo vyvezených. Aký je presný údaj?
Napriek tomu, že existuje viacero údajov o počte deportovaných osôb v roku 1942, môžeme vychádzať zo správy ministerstva dopravy a verejných prác z januára 1943, ktorá uvádza číslo  57 752 Židov.

Žije ešte niekto z deportovaných?
Napriek dlhej dobe, ktorá uplynula od týchto udalostí a faktu, že z deportovaných slovenských občanov ich prežilo vojnu len niekoľko stoviek, ešte sú medzi nami osoby, ktoré o svojich zážitkoch môžu podať priame svedectvo. Jednou z nich je pani Edita Grosmanová, ktorá bola deportovaná zo Slovenska práve v prvom transporte z 25. marca 1942.

Nedávno vydala Konferencia biskupov Slovenska vyhlásenie k 70. výročiu deportácií Židov. Ako ste prijali toto vyhlásenie?
Každé vyjadrenie ľútosti nad takou tragickou udalosťou, akou boli deportácie, je pozitívnym krokom a takým je i vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska k 70. výročiu deportácií. Žiaľ, po toľkých desaťročiach ho už nemôže oceniť takmer nikto z tých, ktorých sa najviac týka. V  súvislosti s textom vyhlásenia by som chcela ešte spomenúť, že jeho tvrdenie, že mnohí z 57 628 deportovaných osôb boli z územia, ktoré bolo následkom Viedenskej arbitráže mimo územia vtedajšej Slovenskej republiky, nie je správne.

Aký má zmysel pripomínať si tieto historické skutočnosti?
Domnievam sa, že pripomínanie si tejto časti histórie má význam preto, aby sme nezabudli, až kam je schopná zájsť intolerancia. Bez spomínania sa z obetí, a to nielen holokaustu, stanú len štatistické čísla v prácach historikov. Neraz sa stretávame s nezáujmom o bezprávie, ktoré bolo spáchané v minulosti. Myslím si však, že ľahostajnosť voči zločinom, nech boli spáchané aj pred desiatkami rokov, je rovnako nebezpečná ako ľahostajnosť voči krivdám páchaným v súčasnosti.

Matúš Demko

Foto: upn.sk, annefrankguide.net

 
  pošli na vybrali.sme.sk