Autor: Anna A. Hlaváčová, October 27, 2011

Categories: 

Predstavenie Kvítky svatého Františka je dôkazom, čo nám tu chýba: civilizovaná smiechová kultúra, náboženské divadlo a chýba tiež dejinné vedomie, teda znalosť starých textov európskej kultúry.

Z hľadiska napĺňania uvedených esteticko-spoločenských funkcií je preto logické, že Malé divadlo kjógenu v Brne sa teší dlhodobej podpore Ministerstva kultúry ČR a mesta Brno, zatiaľčo predstavenie o Františkovi podporili kláštor kapucínov – ktorý ho priamo inicioval – a príslušná mestská časť mesta.

Náboženské divadlo ako oratórium

Spolupráca divadla s kláštorom sa zrodila pri príležitosti podujatia Noc kostolov, ktorého úlohou je akcentovať topos jeho sprístupnením v neobvyklom čase. Pri takýchto podujatiach sa nám sakrálna architektúra ukáže aj zo strán, ktoré boli laikom v čase jej vzniku skryté a máme príležitosť uvedomiť si, že tieto priestory boli naozaj stavané so zreteľom na budúcnosť. 

Inscenácia Kvítky svatého Františka mala premiéru v októbri 2010, a keďže je viazaná na exteriér, hráva sa v predletnom čase a na sklonku leta. Koná sa v krásnom prostredí kapucínskych záhrad kostola Nájdenia svätého kríža, kde sa na pozadí niekoľkých radov živých plotov črtá osvetlená brnenská katedrála.

Ak bolo kedysi náboženské divadlo aj formou biblie pauperum, vďaka čomu si jeho divák mal možnosť vypočuť texty životov svätých, dnes verejné čítanie textov ako Kvietky slávneho pána Františka a jeho bratov, prvý Františkov životopis od Tomáša z Celana, Veršovaná legenda o sv. Františkovi Henricha d´Avranches, Legenda troch druhov a Perugijský anonym vychádza zo správneho predpokladu našej neznalosti týchto predlôh. 

"Pozoruhodná je inšpirácia japonským divadlom, ku ktorému sa Malé divadlo kjógenu v Brne obrátilo v hľadaní civilizovanej smiechovej kultúry, či láskavého humoru rozoznievajúceho srdce."

Epické texty používajúce budúci čas (napr. „a poberie sa František do boja...“) však majú z formálneho hľadiska len malý dramatický potenciál. Ako sa s týmto problémom vysporiadal režisér Tomáš Pavčík? Predlohy sa rozhodol pietne zachovať – nedramatizuje ich, ale dopĺňa hudobnými a mimetickými vstupmi. Jeho mizanscény majú široké inšpiračné zdroje – nájdeme tu samostatné riešenia, ale aj vhodné aplikácie existujúcich hereckých riešení. K prvkom nemej filmovej grotesky by sme mohli zaradiť hudobno-ilustratívne ozvučenie javiskových pohybov (napr. kopancov) účinkujúcim hudobným telesom. Hudobníci a speváci však plnia predovšetkým funkciu chóru, ktorý po česky spieva chválospev „O Francesco povero“.

Mizanscény sprítomňujú Františkov život v chronológii, počas ktorej sledujeme postavu vo vývoji, vnútorný prerod hrdinu. Scény sa rozohrávajú v expresívnom štýle blízkom talianskej ľudovej komédii – už burleskný začiatok dáva tušiť, že čím väčšie je Františkovo bonvivánstvo, tým väčší bude pátos jeho obrátenia. Dramatickosť po Františkovom obrátení režisér zachováva tým, že ukazuje ako ani prví františkáni nerozumejú svojmu zakladateľovi (úvahy o dokonalej radosti, osobitné dary). 

Japonská inšpirácia

Pozoruhodná je inšpirácia japonským divadlom, ku ktorému sa Malé divadlo kjógenu v Brne obrátilo v hľadaní civilizovanej smiechovej kultúry, či láskavého humoru rozoznievajúceho srdce, už pred desiatimi rokmi.

Napríklad, situácia Františkovej púte k pápežovi, ktorý má zaujať stanovisko k vzniku nového rádu, sa končí vetou: „A vida, zatím co si zpíváme, dorazili sme do Říma.“ V tejto replike idenifikujeme tradičné nóové cuki-zerifu, slová o príchode – modul, ktorý umožňuje v minimalistickej krokovej skratke sprítomniť chôdzu a cestu, obyčajne vedúcu do cisárskeho mesta Kjóto, na breh rieky, či mora, na úpätie hory alebo k nejakému inému uta-makura (ospievanému miestu). Prečo by sa takéto prvky nemali použiť? Veď je to divadelné, vtipné a prenosné. Tým skôr, že pôvodná divácka obec tohto telesa s ním už zdieľa japonský divadelný jazyk.   

Čo sa týka definitívneho tvaru, príslušnosť inscenácie Kvítky k súčasnému európskemu divadlu je daná hlavne striedaním vážnych a humorných scén. Japonské divadlo sa uberá „čistou“ cestou (v tomto zmysle je nó porovnateľné s antickou tragédiou a pašijami, a kjógen s talianskou komédiou) – dramaticky stupňuje zvolenú tóninu, pričom akceleruje javiskové dianie. Kvítky charakterizuje typ dramatizmu so zreteľnou epickou inšpiráciou, aký nachádzame napríklad u Shakespeara, kde sa divácka pozornosť udržuje striedaním atmosfér a rozličného tempa.

Z tohto pohľadu je brnenské predstavenie skôr veľmi statočným, než radikálnym divadelníckym počinom. Toto tvrdenie má byť viac charakteristikou, než kritikou: veď aj statočných inscenácií je v našom prostredí ako šafranu. Výhodou opísaného tvaru je jeho potenciálne široký divácky záber. Veľkou inšpiráciou by mohol byť pre viaceré slovenské pašijové projekty, ktoré sú negatívne poznačené veľkofilmovými postupmi, ako aj pre širšie koncipovanie podujatia, akým je Noc kostolov. 

Anna A. Hlaváčová
Foto: Pavol Rábara, kapucini.cz

 
  pošli na vybrali.sme.sk