Tiez som cital Chatrc. Myslim si, ze Milan patri do skupiny tych citatelov, ktorym su urcene slova autora na zaciatku knihy: Ak knihu nepochopis, jednoducho Ti nebola urcena. To co Milan napisal je pre mna dokazom, ze knihu vobec nepochopil. Aj to sa stava.Kazdy, kto si knihu precita, nenajde v nej zavery, o ktorych pise Milan. Aspon ja som ich tak nepochopil a dakujem za to panu Bohu.
A potom sa mi zda byt tendencne a zavadzajuce porovnavat knihu s dielami mystikov :-)
Myslim, ze o to autorovi neslo. Nejde o ziadne teologicke dielo. Ide o beletriu a tak k nej treba aj pristupovat. Beletriu, ktora otvara dvere k teologii.
Pre cloveka 21. storocia moze byt dobrou cestou predporozumenia, cestou k pochopeniu Boha, cestou k nabozenstvu. Tak som ju aspon pochopil ja. A som na to hrdy.

citala som same pozitivne recenzie na tu knihu, ako odpoveda na zakladne otazky zmyslu utrpenia vo svete a chcela som ju dat priatelovi, ktory preziva krizu....ale najprv som si ju precitala a veru som tu knihu priatelovi nedala....najviac mi na tejto knihe vadi, ze popri vela pravd autor prezentuje aj klamstvo a polopravdu ako pravdu....nikomu tu knihu neodporucam, jedine ak v cviceni rozlisovania veci, ktore su v sulade s vierou cirkevnych otcov a ktore nie...

Milan, mozeme cakat recenziu/polemiku z tvojho pera? staci len trochu ucesat, co si napisal, prip. doplnit...
f

Chatrč je úžasný román. Rád by som zdôranil - ROMÁN. Nekladie si za cieľ stať sa teologickým dielom! Navyše ja ako katolík, dokonca katolícky kňaz, pristupujem k tejto knihe triezvo. Viem, že nemôžem očakávať, že protestantský autor ( nie je katolík), bude písať presne tak, ako by si to prial katolík. Ale o to viac je tá kniha zaujímavejšia, pretože som sa tu nestretol s ničím, čo by nesedelo na katolícku teológiu o Trojici. Je pravda, že ak človek číta knihu s predsudkami, veľmi ľahko môže niektoré pasáže zradikalizovať. Ale na žiadnom mieste autor nehlása, že niečo, čo tvrdí, je treba zgeneralizovať na všetkých, snáď na celú katolícku cirkev alebo na určitú skupinu ľudí. Autor v knihe na nikoho neútočí.
- Postavy Saraju, Tato a Ježiš, ktoré v románe vystupujú sa niekomu môžu zdať bizarné, ale to si potom knihu prečítal s veľkými predsudkami a navyše nepozorne! Pretože autor knihy často zdôrazňuje, že Boh je niečo viac, ako to, čo vidí Mackenzie. Trojica sa zjavuje Mackenziemu prostredníctvom týchto troch postáv, ale to len preto, aby Mackenzie pochopil aspoň niečo o Bohu a aby prijal posolstvo, ktoré mu chce Boh povedať - a síce, že musí odpustiť. Lebo odpustenie je jediná cesta ako sa tento svet môže zmeniť k lepšiemu. Autora tejto neopodstatnenej kritiky by som odkázal na encykliku Jána Pavla II. Dives in misericordia (napr. čl. 14) a tiež jeho knihu Pamäť a identita. Doporučil by som mu prečítať si tiež knihu Benedikta XVI. Eschatológia, kde sa tiež o odpustení dá toho veľa prečítať a s touto knihou to má veľa spoločného. Transcendenciu Boha autor popisuje na strane 76: "Problém je v tom, že veľa ľudí sa usiluje pochopiť kto je Boh a zvolia taký spôsob, že zoberú najlepšie verzie samých seba , umocnia ich na ixtú, dodajú všetku dobrotu, ktorú si vedia predstaviť, čo často nie je priveľa, a to nazvú Bohom!" Tento autorov výrok je pre mňa smerodatný v celej knihe a v akomkoľvek výroku o Bohu. Veď všetko píše človek, tiež poznačený určitou predstavou o Bohu! A naviac je cesta románu vždy veľkým rizikom, ako rozprávať o Bohu. V tomto smere je výčitka, že Boh sa zachichotal, úplne nepochopená. Boh sa Mackenziemu zjavuje ako človek! A inak ani nemôže, veď preto sa Boží Syn stal človekom! A Ježiš sa predsa tiež zasmial. Zachichotal atď.
- Kniha vôbec nespochybňuje potrebu náboženstva. Len vysvetľuje, že Boh žiadne nechcel. A to je logické. Pretože v raji pred hriechom určite nijaké náboženstvo nebolo. Ale bol tam, skvelý vzťah s Bohom, ktorý sa hriechom narušil a odvtedy sa ľudia formujú do určitých náboženstiev. Náboženstvo, aké poznáme dnes, nebolo v Božom pláne. Prišlo až po hriechu. A to je fakt. Boží plán je dokonalý vzťah človeka s Bohom. Autor však nespochyňuje potrebu Ježiša a kresťanstva. Tam kde človek verí v pravého Boha, ktorý je láska, však idú akékoľvek náboženské a iné rozdiely bokom. Samozrejme len pokiaľ ide o pravého Boha - teda, ako o tom píše autor - o Boha, ktorého vyznávajú kresťania - o Trojicu. Preto sú tam tie tri "bizarné postavy." Autor sa sám hlási ku kresťanstvu a k Ježišovi a Trojici! V knihe sa píše, že Boh miluje cirkev, ako svoju nevestu! Ak by tam toto chýbalo, vtedy by to zaváňalo filozofiou New age. A myslím, že prívrženec New age by sa nesnažil Boha vložiť do šablóny Trojice, kde je jednou z postáv Ježiš...
- Čo sa týka hierarchie, autor nie je katolík, takže v tomto smere mu nemôžeme zazlievať, že hierarchiu môže chápať inak, a že sa to prenieslo i do knihy. Ale tiež chcem podotknúť, že sa hierarchia dá i zvrhnúť, tak ako sa to stalo i v dejinách katolíckej cirkvi a musíme si preto nasypať popol na hlavu. Pre mnohých je hierarchia nástrojom moci a vlády. Autor však nikde nehovorí, že myslí na katolíkov a nikde sa nepíše o tom, že ju treba zrušiť. Maximálne hovorí o niektorých cirkevníkoch. A to má pravdu. Sú takí. Ale nie iba v katolíckej cirkvi. Autor tejto kritiky pri výklade tejto pasáže zašiel až na pôdu, na ktorú už autor Chatrče neprišiel.
- Zároveň by som chcel upozorniť, že Boh nechce, aby sme mu slúžili, to by Boh bol egoista. Nestvoril svet preto, aby sa mu slúžilo! Takáto predstava o Bohu zaváňa nepochopením Boha-Trojice! V knihe je to krásne vysvetlené. Ak by Boh bol jeden v jednej osobe, neexistovala by láska. Vtedy by si Boh vyžadoval, aby sa mu slúžilo, a myslel by len na seba. Nemal by totiž koho milovať. Láska netúži po naplnení svojich dobier, ale po naplnení dobier druhého. Boh teda, ako prvý milujúci, stvoril človeka, nie preto, aby mu človek slúžil, ale aby sa podelil o lásku. Aby človek tiež mohol okúsiť, čo je láska a tiež miloval. Tak ako Boh miluje nás, aby sme i my milovali Boha a blížneho. Láska však nie je násilná. Inak to nie je láska. To príde samo. Tí, čo milujú, vedia, že láska je vynaliezavá a preto tam všetky príkazy ustupujú do pozadia. Láska totiž nedokáže ublížiť a robiť zlo. Preto platí Augustínovo: Miluj a rob čo chceš! Pozor teda na pomýlené predstavy o Bohu! Kto zabudne na Trojicu, v jeho duchovnom živote sa to prejaví radikalizmom, prehnanou doktrinalizáciou a striktným vyžadovaním právnických a iných noriem a zabudne na milosrdenstvo! Kto z Trojice urobí troch bohov, ten zase môže zrelativizovať všetky zákony, pravidlá a nariadenia, začne si robiť čo chce a vo všetkom mu bude chýbať jednotiaci prvok, pretože i v jeho predstave o Bohu chýba jednota. Aká teológia, taký život! Tí cirkevníci (dovolím si použiť autorovo pomenovanie), ktorí zabudnú na zlatú strednú cestu, sa potom veľmi ľahko môžu stať autoritatívnymi a nemilosrdnými tyranmi. Chcem podotknúť, že tieto názory nie sú mojím voľnomyšlienkárstvom, ale oficiálnym učením Katolíckej Cirkvi, ktorá si vedela nasypať popol na hlavu (Ján Pavol II. sa za to ospravedlnil) a že tieto veci sa prednášajú v takejto podobe i na katolíckych fakultách!!!
- Autor nehovorí o pekle a poslednom súde. Prečo by mal! To sa mal vyjadriť ku všetkým cirkevným témam? Ak by ale niekto chcel načerpať niečo z pokoncilnej katolíckej teológie, odporúčam práve knihu Ratzingera - Eschatológia! Predpokladám, že autor tejto kritiky by najradšej videl dotyčného lienkového vraha malej Missy niekde v pekle. Dúfam, že nie, ale zdá sa mi, že asi áno, keď mu tam to peklo chýba. Peklo existuje. Ale Boh nikoho do pekla podľa Ratzingera neposiela. Pre peklo sa človek rozhoduje sám!!! A autor Chatrče nerieši otázku, či sa vrah pred smrťou pre Boha rozhodol! Ratzinger tiež nádherne píše o poslednom súde. Boh je sudca, ale iný sudca, ako sme my ľudia. Boh je na rovine "via eminentiae" (teológovia vedia, o čom hovorím), sudca všetkých sudcov, mierou sudcovstva. Teda je iný sudca, akých si prestavujeme my. A Ratzinger píše, že ten posledný súd je nie otázka strachu, ale radosti, keď bude všetko vo všetkom, keď sa stretne matka s dcérou a syn s otcom pred Božou tvárou atď. To by som sa tu musel poriadne rozpísať, takže vrelo túto knihu odporúčam. V tomto smere viem, o čom hovorí brat šavol. A ak má autor niečo proti tomu vtipu a nadsázke, že by sa snáď mal stať pápežom, asi ho sklamem. Pápeža podobného razenia sme mali (Ján Pavol II.) a zase máme (Benedikt XVI.). Stačí si prečítať ich spisy.
- Ešte nad jednou vecou som sa pousmial. Boh zobral Mackenziemu Bibliu. Prepáčte, ale na čo by Mackanziemu bola v tom okamihu Biblia, keď pri ňom stál sám Boh?!
- Veci sa dajú čítať rôzne. Môžeme z románu urobiť kľudne teologickú príručku. Ale nejde mi do hlavy, prečo potom otvárame román a nie radšej Katechizmus. Môžeme si vybrať, že sa už od začiatku budeme na veci pozerať s predsudkami a to len preto, že autor nie je katolík. Ale Boh nie je katolík, ani kresťan, ani moslim, ani budhista. Boh je Láska. A miluje všetkých rovnako! A to je našťastie katolícka teológia a na ňu som hrdý! Prajem každému otvorenosť srdca a ak som sa niekoho dotkol v jeho slobode, poprípade neslobode, ospravedľujem sa a verím, že sa jedného dňa stretneme u nášho Milujúceho Otca v nebesiach a všetkým nám bude všetko oveľa jasnejšie ako teraz. Tadeáš

P.S.: Som vďačný za všetkých učiteľov teológie, ktorí ma v škole učili o tolerancii, legitímnom teologickom poli a legitímnom teologickom pluralizme. Že ma naučili, že heretik je iba ten, kto tvrdošijne zotrváva vo svojom omyle a nie každý kto sa mýli!!! Veď mýliť sa je ľudské. Že ma naučili (aj napr. vďaka Romanovi Guardinimu, Karlovi Rahnerovi a iným), že ak sa niekto nenarodí ako katolík, tak za to nemôže a že nie je vinný!!! A že Duch Svatý vanie kam chce. (Ja som rád, že katolík som.) Som šťastný, že Boh je Trojica! Ak by to totiž tak nebolo, neviem, kde by sa bola stratila sloboda, ale nedivil by som sa tomu, že by sa u nás objavili aj samovražední kresťanskí atentátnici. A ešte jedno zvláštne poďakovanie mojej slovenčinárke, že ma naučila, čo je román.

uplny suhlas. je to reality show.
Ivetka bola reziserom medialne zneuzita podla mna.

Rufus bol v pohode, zial nedopracoval sa k plnosti pravdy. Uznavame a ctime si ho ako vekeho basnika. Cest jeho pamiatke.
Neviem cim to je, ze vsetci tito protestanti tak radi koketuju s novovekymi ideologiami... a este su pritom aj taki popularni. Alebo ze by to bolo prave preto? ;-)

podla mna je na Slovensku kopa zabudnutych literatov, nedocenenych ... Valentin Beniak, napr. ... Mne "reze" aj Emil Boleslav Lukac ... sucasnych nepoznam ... Z Rufusa som v istom obdobi "zila". Najma zo Sobotnych vecerov, neskor zo zbierky Prisny chlieb ... ale potom ma akosi prestal bavit ... Pripadalo mi to, ze Rufus je na Slovensku ako "povinna jazda" v krasokorculovani ...

Súhlasím s johankinou kušou. Ja tiež poznám Rúfusove Modlitbičky a pravdupovediac dych mi nezobrali. Čo sa týka Palaščáka včera sa konala doteraz najväčšia vernisáž tohto autora spolu s čítaním jeho poézie, aj tej nepublikovanej. Bola sprevádzaná hudbou, aktivitou pre divákov, či občerstvením. Všetko tam do seba zapadalo ako skladačka. Každý sa cítil dobre. Dernisáž bude 03.03.2010 o 16:00 v priestoroch knižnice Prešovskej Univerzity v Prešove. Zaujal a nielen mňa, čomu sa teším. Je to skromný mladý muž so zmyslom pre humor, hlbokou vierou a má predpoklady stať sa úspešným. Vrelo odporúčam jeho tvorbu do pozornosti.