Kolega Marián Sekerák nedávno na tomto portáli vyzval nájsť verejného intelektuála - akéhosi hovorcu slovenskej spoločnosti. Vzorom sa mu stala Česká republika, ktorá podľa neho má takýchto hovorcov - napríklad prezidenta Václava Klausa. Toto hľadanie dopĺňam iným - hľadaním folkového speváka.

Česká republika môže byť opäť i pri tomto hľadaní svetlejším príkladom. Mali sme skôr českého, hoci oficiálne československého, Karla Kryla, svoju fazónu si stále drží Jaromír Nohavica, ďalej spievajú Karel Plíhal i Radůza a z novších tvárí sa vynára len 26-ročný Tomáš Klus. Aj keby ich žánrom nebol priamo “folk”, ale v ich tvorbe cítiť to folkové - volkstümlich - ľudové. Stávajú sa hovorcami ľudu a usilujú sa svojím umením nastaviť zrkadlo vládnucej elite a politickej moci.

Poliaci sú v rámci Európy špecifickým, tak trochu komplikovanejším národom, ktorého špecifikum a paradoxy nie je možné dobré pochopiť bez poznania jeho histórie, bez poznania kontextu, v ktorom sa poľský národ formoval. Esejistika a publicistika historika a novinára Adama Michnika nám môže byť zdrojom, ktorý nám k tomu môže pomôcť. V uplynulých dňoch vyšla vo vydavateľstve Kalligram zbierka jeho textov Plávať proti prúdu, ktoré boli publikované predovšetkým na stránkach poľského denníka Gazeta Wyborcza.

Vydavateľstvo Calder prišlo v tomto čase s druhou knihou zo svojej edície Kázne. Po titule Zdravé telo v kóme, zbierke kázni kazateľa cirkvi bratskej Daniela Pastirčáka, prináša čitateľskej verejnosti súbor 33 kázni rímsko-katolíckeho kňaza Milana Bubáka zoradených v zbierke Dve vína.

Osobnosť Milana Bubáka je Bratislavčanom pomerne známa. Kňaz, ktorý prijal svätenie ešte v časoch hlbokej normalizácie. Neskôr vstúpil do Spoločnosti Božieho slova. Jeho kňazské pôsobenie sa spája najmä s Bratislavou. Pôsobil v Kostole sv. Cyrila a Metoda, neskôr bol správcom v kostole sv. Ladislava, kázal na večerných svätých omšiach v Blumentáli. V roku 1997 začal v priestoroch bratislavských internátov v Mlynskej doline budovať Univerzitné pastoračné centrum. Po desiatich rokoch úspešnej pastoračnej služby medzi mladými bol povolaný do Ríma, kde pôsobí dodnes.

„Ako svojimi fotografiami môžem ukázať svetu Boha? Ako a kedy sa fotografia môže stať prostriedkom na ohlasovanie evanjelia?“ pýtal sa kedysi v noviciáte dnes už kňaz a fotograf Andrej Lojan. Jeho kolega zo skupiny fotografov Phos Matúš Zajac sa pýta inak: Akú podobu má viera? Alebo: Akú ľudskú tvár nosí Boh?

Matúš Zajac nepatrí medzi angažovaných umelcov. Vo svojom cykle fotografií Podoby viery, ktorý vydal nedávno knižne vo Vydavateľstve Michala Vaška, nepotrebuje propagovať tú či onakú vieru. Je svedkom, hľadačom, výskumníkom. Ale nie evanjelizátorom, učiteľom alebo kazateľom. Jednoducho a nenápadne nachádza vo svojom hľadáčiku drobné náboženské symboly a stojí nezaujatý voči akejkoľvek konfesii. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že práve takýto zdanlivo “nezainteresovaný” pohľad fotografie ochudobňuje, opak je však pravdou: Zajac ako objavovateľ Pravdy, detektív Boha, vedec v laboratóriu sveta všetko skúma, všetko prehodnocuje, dobrého sa drží. Neuspokojuje sa ani s lacnou fotografiou, ani s lacným náboženstvom.

Už pár mesiacov majú možnosť čitatelia na Slovensku oboznamovať sa s druhým dielom pápežovho „Ježiša Nazaretského“. Slovenská jazyková verzia oboch dielov je plodom prekladateľskej práce vysokoškolského pedagóga Jaroslava Cepka.

Od začiatku jesene majú už aj slovenskí čitatelia možnosť zoznámiť sa s druhým dielom Ježiša Nazaretského z pera súčasného pápeža. Ako sa vám prekladala spomínaná kniha? Koľko času vám zabrali práce na nej? Vychádzali ste z nemeckého originálu, alebo ste sa „inšpirovali“ aj vydaniami v iných jazykoch?

Pri preklade knihy som vychádzal z pôvodného nemeckého textu. Ten som dostal v polovici januára a preklad som odovzdal koncom mája tohto roku. To znamená, že práca na preklade mi zabrala niečo vyše štyroch mesiacov. Nemecký originál bol našťastie natoľko jasný a zrozumiteľný, že som prakticky nenarazil na miesto, kde by som bol odkázaný na pátranie po tom, ako text interpretujú inojazyčné verzie. S čistým svedomím preto môžem vyhlásiť, že sa mi na preklade pracovalo veľmi „hladko“, dokonca lepšie ako na prvom diele, kde som viackrát musel nazrieť aj do talianskej verzie.

Bol William Shakespeare, najznámejší anglický básnik, katolíkom? Podľa knihy Záhada Shakespeara. Dvoran, alebo odpadlík?, ktoré nedávno vydalo nakladateľstvo Ares, existuje mnoho náznakov a dôkazov, ktoré potvrdzujú katolícku vieru anglického dramatika a básnika.

Čo však na veci mení fakt, že bol Shakespeare katolíkom? Podľa Elisabetty Sala, autorky spomínanej knihy, by katolícka viera básnika „mohla Angličanom pripomenúť, že skutočnou dušou ich krajiny nie je tá, ktorú predložila na stôl vládnuca menšina“. Musíme si pripomenúť, že Shakespeare žil v dobe, kde vyznávanie katolíckej viery znamenalo tvrdú diskrimináciu v spoločenskej sfére a riskovanie vlastného života. Pravdou je, že jeho vlastní príbuzní, priatelia a susedia boli zabití, pretože boli katolíci, verní pápežovi.

Predstavenie Kvítky svatého Františka je dôkazom, čo nám tu chýba: civilizovaná smiechová kultúra, náboženské divadlo a chýba tiež dejinné vedomie, teda znalosť starých textov európskej kultúry.

Z hľadiska napĺňania uvedených esteticko-spoločenských funkcií je preto logické, že Malé divadlo kjógenu v Brne sa teší dlhodobej podpore Ministerstva kultúry ČR a mesta Brno, zatiaľčo predstavenie o Františkovi podporili kláštor kapucínov – ktorý ho priamo inicioval – a príslušná mestská časť mesta.

Kristus ohlasoval Božie kráľovstvo a namiesto neho prišla Cirkev, tvrdil začiatkom 20. storočia francúzsky teológ Alfred Loisy. Znamená to, že Ježišov „projekt“ stroskotal? Rozhodnú odpoveď na túto provokatívnu otázku dáva Ratzingerova náuka o Cirkvi. O tom, čo tvorí jej obsah, oboznamuje čitateľov v knihe Cirkev ako communio Ladislav Stromček.

Širokospektrálne zameraná teológia Benedikta XVI. predstavuje viac, než iba bohaté myšlienkové posolstvo. Je tiež hlbokým prameňom poskytujúcim pestrý „študijný materiál“. Čerpať z neho sa vo svojej monografii rozhodol aj generálny vikár žilinskej diecézy Ladislav Stromček.

Dielo Pascala Janovjaka Neviditeľný je pútavým čítaním o dnešnom človeku a o (vždy) aktuálnej kríze. Najmä kríze ľudskosti.

Pascal Janovjak, rodák z Bazileja a po otcovi Slovák, vo svojom románe Neviditeľný rozpráva príbeh istého mladého tridsaťpäťročného právnika, žijúceho na vysokej nohe v Luxemburgu. Chcel sa stať maliarom, no nakoniec si vybral právo. „Nemám ospravedlnenie, nikto ma nenútil.“ Právnickú prácu vykonáva takmer mechanicky, so svojimi kolegami nechce mať nič dočinenia, viacej ho už nebaví svet pretvárky a lesku, v ktorom žije: vyhľadáva samotu, po večeroch sa najradšej utiahne do súkromia a obvykle pozerá porno.

Druhý diel „Ježiša Nazaretského“ z pera súčasného pápeža svet pozná už od začiatku tohtoročného marca. Slovenskí čitatelia sa ho v kvalitnom preklade Jaroslava Cepka dočkali pred pár týždňami. Odteraz už teda môžeme hodnotiť a porovnávať. A nielen prvú časť s tou druhou.

Ako sa už u Benedikta XVI. stalo zvykom, diela, ktoré pápež publikuje „mimo“ Učiteľského úradu, teda ako „súkromná osoba“ (ak v prípade hlavy cirkvi môžeme vôbec takéto slovné spojenie použiť), podpisuje okrem toho pápežského aj svojím občianskym menom. Tak je to v oboch doteraz vydaných dieloch o Ježišovi, ale napr. aj v predhovore najnovšieho českého vydania jeho Eschatológie (Brno: Barrister & Principal, 2008). Použitie slovných zvratov typu „Ratzinger si myslí“ či „podľa Ratzingera“ teda iste nebude prehreškom voči úcte k pontifikovej osobe. Tak teda: čo nám vlastne Ratzinger hovorí o Ježišovi, ktorý vystupuje do Jeruzalema, prechádza Kalváriou a vstáva z mŕtvych?