Minulý piatok oslávil slovenský historik a kňaz – salezián Milan Ďurica 85. narodeniny.

Profesor Ďurica sa narodil 13. augusta 1925 v obci Krivany (okres Sabinov). Štrnásť rokov pôsobil na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne – Ríme, 35 rokov na Univerzite v Padove a 12 rokov na Univerzite Komenského v Bratislave. Pápež Ján XXIII. ho ako teológa vymenoval za poradcu svojej Prípravnej komisie Druhého vatikánskeho koncilu. Prezident Talianskej republiky Oscar-Luigi Scalfaro ocenil jeho vedeckú a kultúrnu činnosť najvyšším občianskym vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky.

Kniha Bez strachu síce nie je zaručeným návodom ako z nášho života vylúčiť strach, ponúka však pár jednoduchých no silných rád, ktoré v boji zo strachom môžu zavážiť. A ako to už pri dobrých radách býva: všetko záleží od nás...

Dobré správy dnes prestali byť v kurze. Do novín a televíznych správ sa nasťahovalo krimi a podľa toho, čo nám médiá ukazujú, je svet „jedno hrôzostrašné miesto“. Všade sa hovorí o podvodoch, katastrofách, následkoch krízy, rakovine, haváriách či strate zamestnania. Táto pestrá paleta rôznych negatívnych informácií, ktorej vzniku často radi asistujeme, vytvára živnú pôdu pre strach.

Nielen dôveryhodná slza v kultovej piesni Nothing compares 2 U, ale aj odhodlaný boj proti Vatikánu. Speváčka, ktorú ľahko spoznáte na základe týchto dvoch znakov vystúpi v nedeľu na Slovensku. Írka Sinéad O´Connor sa v rámci koncertu Pocta slobode na pódiu vystrieda s Janou Kirschner a Davidom Kollerom.

Veriaci a ateisti si často nerozumejú a občas si k sebe nevedia nájsť cestu. Aj neveriaci človek si však občas položí otázku, či Boh existuje alebo ako by sa zmenil jeho život, ak by uznal Božiu existenciu. Styčné body medzi ateizmom a kresťanstvom ilustruje aj kniha Tomáša Halíka Vzdáleným nablízku.

Známy český profesor, filozof a kňaz sa zamýšľa nad tým, ako vytvoriť medzi veriacimi a neveriacimi blízkosť. Ateistov považuje za „vzdálených“, ale chce im byť „nablízku“. Preto sa nestavia do pozície odsudzujúcej tých, ktorí neveria. Skôr ich považuje za „netrpezlivých“. Prečo? „Trpezlivosť s druhými je láska; trpezlivosť so sebou samým je nádej; trpezlivosť s Bohom je viera.“ Trpezlivosť tu vystupuje ako kľúčové slovo, ako to, čo tri kresťanské cnosti – vieru, nádej a lásku – spája. Autor tohto citátu – egyptský právnik a učiteľ Adel Bestavros – sa vôbec nemýli: ak som trpezlivý so sebou samým, usilujem sa napraviť svoje chyby a dávam si šancu, mám jednoducho nádej. Ak druhým dávam tiež šancu byť lepší, ak nimi nepohŕdam, trpezlivo na nich vyčkávam, mám ich rád, prejavujem im lásku.

Film Škola života, ktorý bol nominovaný aj na Oscara, síce navonok pôsobí naivne, ale nájsť sa v ňom môže každý z nás.

Mám dobrého známeho, ktorý sa už niekoľko rokov, aspoň čo sa vzdelania týka, oháňa tým, že jediná škola, ktorej sa počas svojho života naozaj venoval a venuje, je ŠŽ – škola života. Poznám ho už dosť dlho na to, aby som vedel, že všetko, čo sa skutočne naučil, vie zo života. Asi preto ho nikdy nevzrušovalo získať tituly a ostatné akademické dekréty mnohokrát zahmlievajúce konkrétnu skúsenosť, ktorú nám dennodenne ponúka veľká kniha života. Prípadná konfrontácia a načúvanie je len na nás.

Krátko pred jednou poobede sa areálom trnavského amfiteátra začína ozývať ladenie nástrojov a čudné poľské slová. Na ohlásenú tlačovku prichádza namiesto blondiaka s vyžehlenými vlasmi v smokingu, známeho z oratória Tu es Petrus, dirigent s chlapčenskými hnedými kučerami v potrhaných rifliach. Piotr Rubik odpovedá na otázky, veľa sa smeje a cítiť z neho, že na večerný koncert sa skutočne teší.

„Málokto vie, že takéto dobré počasie sa dá zaplatiť vo Vatikáne,“ smeje sa organizátor koncertu Martin Ližičiar. Keďže koncert sa koná pod holým nebom, a to slovenské už dlhšiu dobu pripomína nebo nad Londýnom, dôvod na radosť v sobotu skutočne bol. Pred siedmou sa amfiteáter zapĺňa húfmi ľudí, zdá sa, že obecenstvo bude dnešný večer skutočne rozmanité. Hlúčiky smejúcich sa mladých, rodičia s bábätkami, za nami sediace skalné fanúšičky v strednom veku. Dva a pol tisícový dav zdobia skupiny rehoľných sestier v „konkurenčných“ dresoch.

V piatok a sobotu bol v Trnave ďalší ročník festivalu Lumen. Postoy ho pre vás nafotil.

Duša Paula Giamattiho (Cold Souls) je na dnešné pomery dosť odvážny filmový projekt, pochádzajúci z dielne úplne neznámej režisérky francúzskeho pôvodu Sophie Barthes. Asi preto ho do svojho programu zaradila Asociácia slovenských filmových klubov a nie nejaká iná distribučná spoločnosť, u ktorej by zostal neprávom prehliadnutý.

Inak je to film výsostne komorný, adresovaný skôr klubovému divákovi, ktorý mu za každú cenu neskáče do reči, lebo mu dáva šancu a chce mu načúvať, čím sa dobrovoľne povznáša za jednotlivé obrazy skrytých významov, ktorými je popretkávaný zo všetkých možných strán. Sympatická na celom projekte je jeho priamočiara úprimnosť a na nič sa nehrajúca dejová línia, ktorá síce vyznie absurdne, nereálne a skreslene, ale o to tu vonkoncom ide. A na servilnú intelektuálnu nakladačku, podlizujúcu sa vkusu premúdrených hláv radšej vopred zabudnite. Nič podobné naozaj nehrozí.

Americký profesor J. Budziszewski má cenné univerzitné skúsenosti, dlhé roky pôsobí ako vysokoškolský učiteľ v Texase a počas svojej kariéry si prešiel po svojej duchovnej ceste od praktického ateizmu cez anglikánsku fázu až po prijatie do Katolíckej cirkvi. Zdá sa teda, že nielen dôverne pozná akademickú pôdu, ale aj rozumie požiadavkám a potrebám veriacich študentov, ktorí po opustení rodiska, bydliska, rodiny a priateľov sa po prijatí na vysokú školu ocitajú v úplne novom prostredí, ktoré viere a náboženstvu neveľmi praje. Pre nich napísal knihu Ako zostať kresťanom na vysokej škole.

"Ak si bol typický tínedžer, pravdepodobne si dlhé roky nadával na pravidlá a limity, ktoré ťa rodičia nútili poslúchať. Nuž, keď si na "výške", nikto ťa nenúti poslúchať. Od istého momentu vysoké školy a univerzity stoja in loco parentis, "na mieste rodičov". ... Pokiaľ nepodvádzaš, nepáchaš trestné činy, nenarúšaš akademickú pôdu, tak je nepravdepodobné, že tvoja škola bude vedieť - ba dokonca že sa bude starať o to - ako žiješ. Nikto ti nepovie, aby si nezostával hore tak dlho. Nikto ťa ráno nezobudí, ak zaspíš. Nikto ti nepovie, kedy sa máš vrátiť domov z rande. Nikto ťa nedotiahne do kostola. V týchto ohľadoch si prinútený prevziať zodpovednosť za vlastné správanie."