Autor: Postoy, August 28, 2012

Categories: 

Štúdia, ktorú nedávno uverejnil časopis Animal Behavior, analyzuje spev najslávnejšieho z operených spevákov, slávika, z pohľadu jeho harmonických vlastností. Žiaľ, podľa vedy vôbec nejde o hudbu. V hudbe, ako ju poznáme my, sú tóny a harmónie v určitých intervaloch podľa rozličných hudobných stupníc, no vtáčí spev je oveľa náhodnejší.

V abstrakte tohto článku jeho autor, Marcel Araya-Salas, píše: „Testoval som predpoveď odvodenú z hypotézy, že pomery frekvencií susedných nôt sú bližšie k harmonickým intervalom, než by sa očakávalo podľa náhody... Z 243 porovnaní sa len šesť (~2%) významne blížilo k harmonickým intervalom, čo naznačuje, že konzistentne nie sú využité žiadne harmonické intervaly.“ V preklade: vtáčí spev nemá hudobnú štruktúru, ktorú normálne spájame s hudbou.

Emily Underwood píše vo svojom komentári k tejto štúdii pre Science: „Aj keď ľudia dlho pripisovali vtáčiemu spevu hudobné kvality, tvrdá a studená štatistika ukazuje, že je to len ilúzia.“ Zdalo by sa, že máme pred sebou ďalší prípad toho, ako veda oberá svet o kúzlo. Vari opäť zaúradoval redukcionizmus a vymazáva z obrazu sveta krásu, harmóniu, hudbu a umenie v prospech studeného a abstraktného sveta vedy?

Umenie je podpisom človeka

Predsa len je však zvláštne, že táto štúdia ukazuje zásadný rozdiel medzi hudbou, akú pozná človek, a hlasovými prejavmi vtákov. Vtáčí spev je mimo, lebo postráda vyšší poriadok a krásu harmónie, ktoré sú prítomné v hudbe – práve v tej, ktorú má ľudská bytosť schopnosť tvoriť a vychutnávať.

John Polkinghorne, anglikánsky kňaz a fyzik, raz napísal o ľudskej jedinečnosti: „Mnohí biológovia tvrdia, že na homo sapiens nie sú schopní vidieť nič skutočne osobité. Ľudské správanie je pre nich len ďalším prípadom správania sa zvierat a ľudstvo nie práve zvláštnou vetvičkou na rozkvitnutom kríku evolučného vývoja.“ Na obhajobu ľudí preto povedal: „Prekrásne tóny vtáčieho spevu sú zjavne predovšetkým prostriedkom na nárokovanie si vlastníctva určitého teritória, ale ľudia skúmajú nevyčerpateľné bohatstvá hudby skôr pre pôžitok než úžitok.“

Presne tak. Zdalo by sa, že v tomto vedeckom sfúknutí vtáčieho spevu nachádzame nečakané potvrdenie jedinečnej schopnosti ľudskej mysle. Nie je pravda, že by ľudská pieseň bola len zložitejším príkladom volania zvierat. Je to niečo úplne iné. Ak je naša hudba nielen na inom stupni než spev vtákov, ale v skutočnosti je aj iného druhu, potom je aj v nás niečo, čo je iného druhu. Alebo podľa slávneho Chestertonovho výroku „umenie je podpisom človeka.“

Predsa sa však nezdá celkom správne povedať, že človek vytvára hudbu a vtáky len robia hluk. Nik, kto zazrel krásu v prírodnej scenérii či sa nechal očariť zvukmi jarného lesa, sa celkom neuspokojí s takýmto znehodnocovaním Stvorenia.

Riešenie nájdeme, keď si uvedomíme, že krása prítomná v hudbe ľudí, a nie v speve vtákov, predsa len nie je niečím, čo tvorí samotný človek. Krásu hudby založenú na matematike sme objavili, nie vymysleli. Príjemné harmónie, ktoré sa zdajú usporiadané a krásne dokonca aj netrénovanému uchu, pri skúmaní odhaľujú usporiadané vzťahy odrážajúce hlbšiu harmóniu.

Krása ako odraz vyššieho Zdroja

Táto harmónia je tu skôr než človek, nevynára sa z neho. A preto hoci ľudská prirodzenosť dovoľuje človeku dosiahnuť úroveň krásy, ktorá nie je prítomná v samotnom vtáčom speve, ani človek nie je zdrojom krásy, z ktorej sa podľa svojho zvláštneho privilégia môže tešiť.

A tak hoci je pravda, že vtáky si neprodukujú hudbu ako takú, práve tak, ako ani kvety nie sú krásne preto, aby potešili estetický zmysel človeka, ale na pomoc reprodukcii, predsa môžu byť nositeľmi istej krásy, ktorá ich presahuje. Hoci vtáčí spev ani kvety nejavia vyššie vlastnosti ľudskej hudby či ľudského umenia, zostávajú krásne, pretože prostredníctvom ľudskej mysle môžu mať spojenie s niečím, čo presahuje vtáky aj ľudí.

Veľký nemecký teológ Romano Guardini napísal o katolíckom pohľade na svet:

Keď sú slnko, mesiac, stromy, atď. personifikované a dostávajú hlas, aby ním spievali na chválu Bohu, nie je to rozprávkový prístup k prírode, ale inšpirované poetické stvárnenie myšlienky, že slnko, mesiac a všetky stvorené veci sú zrkadlom Božej slávy, lebo ako jeho stvorenia odrážajú niečo z jeho prirodzenosti. Takto ho chvália samou svojou existenciou. Samy o tom nevedia, ale človek áno; myslením sa môže započúvať do ich tichej piesne chvály; zaspievať ju v ich mene, venovať ju Bohu, a takto prijať úlohu hovorcu stvorenia.

Čo je pre vtáka či kvet výsostne praktická záležitosť, to je v očiach človeka – obrazu Boha – refraktorom k niečomu vyššiemu.

Intelektuálna krása hudby aj nevedomá krása prírody dáva človeku prístup ku kráse, aký iné živočíchy nemajú. Vidí, že ona je nielen prejavom evolučne užitočného, ale aj odrazom vyššieho Zdroja.

Michael Baruzzini
Autor je novým prispievateľom do The Catholic Thing/K veci. Je vedeckým spisovateľom a editorom na voľnej nohe. Píše pre katolícke a vedecké publikácie, vrátane Crisis, First Things, Touchstone, Sky & Telescope, The American Spectator, atď. Je tiež tvorcom portálu CatholicScience.com, ktorý katolíckym študentom ponúka online zdroje pre štúdium vedeckých disciplín.

Pôvodný text: Beauty and Birdsong, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

 
  pošli na vybrali.sme.sk