Obrázok používateľa František Neupauer
Autor: František Neupauer, July 12, 2011

Categories: 

Počas prednášok na slovenských školách, ktoré mávam v rámci projektu Nenápadní hrdinovia, som zažil aj takúto príhodu. „Dovoľte krátku poznámočku, pán kolega,“ ozval sa hneď v úvode mojej prednášky O nenápadných hrdinoch v zápase s komunistickou totalitou zástupca riaditeľa jednej školy na strednom Slovensku. „Komunistický režim tu nebol!“

Snažil som sa fundovane a zdvorilo odpovedať: „Podľa zákona z roku 1996 je obdobie rokov 1948 – 1989 charakterizované, ako obdobie komunistického režimu (zákon č. 125/1996).“ Myslel som si, že chce doplniť môj výklad o poznámku, že o protikomunistickom odboji je možné hovoriť už od 6. októbra 1944, keď na územie Slovenska prenikala Červená armáda, okrem iného prinášajúca „červenú totalitu“.

Jeho „pravda“

K téme:
Múzeum zločinov komunizmu je v kurze
Odsúdení na doživotné zabudnutie

Dialóg pokračoval, no na druhej strane nestál človek, ktorý by chcel doplniť údaje, ale oponovať v duchu naučeného slovníka „znormalizovanej“ predstavy: „Ale komunizmus tu nebol. Bol tu len socializmus.“ Žiaci zhromaždení v jedálni sa dívali raz na mňa, raz na svojho učiteľa, ktorý tvrdošijne oponoval mladému prednášajúcemu. Nechcel som zhodiť pred žiakmi jeho autoritu, alebo viesť reč v duchu otázok: „A bol potom nacizmus, či fašizmus? Uskutočnili tieto totality to, čo chceli?“ Tak som len poznamenal: „Do istej miery máte pravdu. Ten ,ideál´ komunizmu v duchu, že človek príde do obchodu a zoberie si to, čo potrebuje a nemusí platiť sa tu neuskutočnil. Druhá vec je reálna rovina, vláda jednej, komunistickej strany, ktorá vytvárala totalitný komunistický režim.“

Zástupca riaditeľa po tomto krátkom dialógu odišiel. Nepotreboval počúvať o tom, čo sa dialo v čase komunistického režimu, o obetiach a ich osudoch... Stačilo mu, že si povedal „svoju pravdu“ a ostatným kolegom sa neskôr pochválil, ako mladému vysvetlil, čo je to komunizmus.

Učitelia a žiaci

Človek sa počas troch rokov prednášania po školách na Slovensku stretol s rôznymi reakciami. Deväťdesiat percent tvorili pozitívne reakcie. Učitelia sa delili o svoje skúsenosti: „Môjho deda odfotili pri najkrajšom dome v dedine a obvinili ho, že je dedinský boháč. A pritom v skutočnosti mal len obyčajnú chalúpku“ (Levice). „Keď sa o mojej spolužiačke dozvedeli, že chodí do kostola, tak ju chceli psychicky zničiť. Až na desiatykrát ju nechávali urobiť skúšky“ (Sihelné). „Ani som nevedela o tom, čo sa dialo v mojom okolí, a pritom osobne poznám ľudí, ktorí boli vo väzení, nikdy o tom nehovorili“ (Kežmarok). „Môj otec bol komunista, ale neskôr vrátil všetky legitimácie” (Zvolen).

„Najviac však poteší, keď človek nevníma len to, ako študenti diskutujú, ale keď oni sami začnú študovať a objavovať vo svojom okolí životné osudy človeka, ktorý sa pričinil o viac slobody a demokracie v našej krajine.“

Ešte živšia býva diskusia a pohľady študentov plných otázok: „Prečo nám o tom hovoríte až teraz?“ „A to nám chcete povedať, že oni si zisťovali, kde pracovali rodičia detí, ktoré sa hlásili na štúdia do vyšších škôl?“ „A prečo sa o tom viac neučíme?“ „Prečo sa hovorí, že za komunizmu bolo dobre?“ Iste, i tieto reakcie tešia. (Ešte viac by sa dalo napísať o rekciách a spolupráci či nespolupráci MŠ SR, o postojoch vlastnej inštitúcie, spolupráci s tretím sektorom a pod.) Najviac však poteší, keď človek nevníma len to, ako študenti diskutujú, ale keď oni sami začnú študovať a objavovať vo svojom okolí životné osudy človeka, ktorý sa pričinil o viac slobody a demokracie v našej krajine – „obyčajného človeka“, ktorý na vlastnej koži okúsil príkoria budovania „svetlejšej budúcnosti“ v podobe internácie, odsúdenia na roky neslobody a celoživotnej perzekúcie.

Obete a Ján Langoš

„Konečne sme mohli o tom niekomu povedať celú pravdu,“ zdôverili sa učiteľke starí rodičia žiaka z Kežmarku, ktorého pradedo zomrel v gulagu. Ten „súťažný záujem“ žiakov, ktorí sa zapájajú do projektu Nenápadní hrdinovia, je aj o zbieraní faktov. Rímske príslovie hovorí jasne: „Čo sa nenapísalo, to sa nestalo.“ V hĺbke tohto odkrývania príbehu sa však objavuje niečo hlbšie a dôležitejšie – vďačnosť. Vďačnosť a úcta voči tým, na ktorých životoch smieme vidieť krivdu ...a oveľa viac odvahu, pevné postoje a svedectvo.

„Komunizmus tu nebol.“ Tieto slová z úst pedagóga ostanú smutným mementom, ktorého váhu znásobuje dátum, kedy odzneli - 15. jún 2011, deň piateho výročia smrti Jána Langoša. Paradoxne, pre mňa sú povzbudením, lebo viem, že cesta, ktorou kráčam, je správna. Je potrebné odkrývať pravdu i tam, kde o ňu nestoja.

František Neupauer
Autor je predseda OZ Nenápadní hrdinovia a zamestnanec ÚPN.

Foto: archív autora

 
  pošli na vybrali.sme.sk