Obrázok používateľa Marián Sekerák
Autor: Marián Sekerák, August 02, 2012

Categories: 

Kritizovať katolícku cirkev, nadávať na ňu alebo sa z nej vysmievať patrí už dlhšiu dobu medzi slovenské spoločenské trendy. Dôvody, prečo takéto pohoršenie či pohŕdanie u mnohých vzbudzuje, sú známe. Otázka však znie: čo prináša niektorým ľuďom realizácia túžby „kopnúť si“ do katolíkov? Aké sú ich skutočné motivácie?

Mnohí z tých, ktorí by svojou reálnou alebo deklarovanou nadobudnutou vzdelanosťou mali pôsobiť ako stmeľujúca sila národa, robia všetko presne opačne. Ustavičné, viac či menej fundované útoky na katolícku cirkev sú im azda najúčinnejšou zbraňou. Veľmi efektne pôsobí najmä poukazovanie na chyby a osobné zlyhania katolíkov. Tých z minulosti i tých súčasných. Žiaľ, v tejto verejnej obžalobe katolíci doplácajú na to, že aj oni sú len hriešni ľudia...

Čo robiť? Hľadať vinníka!

Jedným z emblematických príkladov zmieneného úsilia vyvolávať v spoločnosti nenávisť a rozvracať ju pertraktovaním osobných animozít, je nedávno publikovaný rozhovor s historičkou práva Katarínou Zavackou. Brisknými a vierohodným historickým materiálom podloženými odpoveďami, pútavo kde-tu podfarbenými osobnými zážitkami, pozýva čitateľa nie k zamysleniu či nebodaj pokornému hľadaniu pravdy, ale umožňuje mu ventilovať prirodzenú nenávisť a hľadať vinníka. V spoločnosti frustrovanej vlastnou neschopnosťou a viacerými historickými neúspechmi je snaha „ukazovať prstom“ priam nevyhnutnosťou. „Čo robiť? Hľadať vinníka! Aby nevinný netrpel...“, intonuje starý Štelina v Suchoňovej Krútňave. Slováci a Slovenky v snahe ospravedlniť sa pred svetom, dejinami a samými sebou potrebujú nájsť za seba zástupnú obetu, aby nemuseli niesť svoj diel morálnej zodpovednosti. Potrebujú symbol odporu, skalu, na ktorej sa budú pohoršovať. V ostatnom čase je ňou čoraz intenzívnejšie katolícka cirkev a jej (hierarchizovaní) predstavitelia.

"Slováci a Slovenky v snahe ospravedlniť sa pred svetom, dejinami a samými sebou potrebujú nájsť za seba zástupnú obetu, aby nemuseli niesť svoj diel morálnej zodpovednosti."

Otázka znie, aký je úmysel tých, ktorí sa tak horlivo usilujú verejnosti predložiť „pravdivý obraz“ cirkvi ako inštitúcie. Ide o úprimnú snahu cirkev očistiť a obrodiť? Niet dôvodu tajiť pred svetom zlyhania individuálnych členov cirkvi. Napokon, nebolo by to ani správne. Veď „nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo“ (Mt 10,26). Byť katolíkom/katolíčkou neznamená byť človekom bez viny. Okrem toho, forma, akou viacerí svoje úsilie realizujú, nesvedčí o úprimnosti snáh pomôcť cirkvi. Ide teda o individuálnu, občasne pudovo prejavovanú nenávisť voči nej? Ťažko. Vieme predsa, ako intenzívne, systematicky a mnohostranne sú „antikatolícke“ útoky vedené. Hlavná respondentka vyššie spomínaného rozhovoru predsa ani nie je na Slovensku jediná „odborníčka na vzťahy s cirkvou“, ktorá pomáha na verejnosti odkrývať cirkevné „prehnité štruktúry“, a to občas jazykom, ktorý pripomína časy nedávno minulé. Kolaboranti, domáci prisluhovači, rozvracači, vatikánske sprisahanie, protištátna činnosť,... Tieto slová síce v podobných tzv. odborných vyjadreniach chýbajú, no čitateľ sa nemôže ubrániť dojmu, že implicitne sú tam predsa len prítomné.

Rešpekt a dôstojnosť

Tento krátky text v žiadnom prípade nechce byť a nie je útokom na pani doktorku Zavackú. Jeho autor sa nebojí odvolať v tejto súvislosti na Voltairove slová: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do smrti budem brániť tvoje právo povedať to“. Na základe spoločenského konsenzu sme dospeli k názoru, že žijeme v liberálnej demokracii, kde sloboda slova patrí k tým najzákladnejším, ak nie priam k posvätným. Rešpektovať názor iného ale neznamená sa s ním stotožniť. Navyše, kresťanský imperatív prirodzenej dôstojnosti každej ľudskej osoby nedovoľuje znížiť sa k osobným útokom a motivuje na každého človeka pozerať ako na brata alebo sestru. Na druhej strane, cirkev a jej členovia nemôžu ostať nemými vtedy, keď sa voči nej rozpútava negatívna kampaň. Väčšina dnešných kresťanov v sebe zrejme nenájde odvahu sv. košických mučeníkov či bl. Zdenky Schelingovej trpieť fyzicky za svoju vieru (dar sily a odvahy „zhora“ v krajných životných situáciách však nie je vylúčený). O to intenzívnejšie sa nesmú báť postaviť sa za to, v čo veria a čo vyznávajú.

Štát – boh

Krása“ opakujúcich sa útokov na cirkev (zvlášť u nás) spočíva vo vierohodnosti predkladaných argumentov proti nej. Asi najznámejším je mantra odluky cirkvi od štátu. Nechajme teraz bokom právne a „technické“ otázky tohto kroku a sústreďme sa na „ontologickú“ podstatu argumentu. Je skutočným úmyslom iniciátorov odluky presadiť, aby neveriaci „nedoplácali“ vo forme daní na veriacich? Určite nie. Prínos rozličných verejných služieb je síce nesúmerateľný, ale vhodnou analógiou nám môžu byť napr. športové alebo kultúrne podujatia. Obľuba v sledovaní či zapájaní sa do športových udalostí nie je záležitosťou všetkých občanov Slovenskej republiky. Rovnako tak možno povedať, že len istá skupina obyvateľov rada navštevuje kultúrne podujatia. Napriek tomu ich prostredníctvom vybratých daní dotujú všetci bez rozdielu. Problém financovania cirkvi má ešte aj inú rovinu. V porovnaní s množstvom peňažných prostriedkov, ktoré sa na Slovensku „dokázateľne“ spreneverili (použijúc politicky nekorektný výraz: ukradli) je suma každoročne uvoľňovaná zo štátneho rozpočtu na platy kléru vyslovene marginálna.

Opýtajme sa teda znovu: aká je skutočná motivácia najhlasnejších kritikov katolíckej cirkvi? Zdalo by sa, že majú úprimnú snahu dôsledne presadiť princíp čl. 1, ods. 1 Ústavy SR, v ktorom sa konštatuje, že tento štát sa „neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. Zdalo by sa, že ich cieľom je sekularizácia. Nie je. Idea etatizmu je skryto prítomná takmer v každom kritickom vyjadrení namierenom proti cirkvi. Autori takýchto výrokov sa totiž domnievajú, že v prípade cirkvi ide o „konkurenčný subjekt na trhu“, ohrozujúci – parafrázujúc Maxa Webera – monopol štátu na legitímne použitie sily. A nielen to. Je to snaha o zbožšťovanie štátu, o jeho povýšenie na predmet úcty a posvätnej bázne. Idolatria 21. storočia. Nie, štát globalizáciou ani hospodárskou krízou naozaj nezaniká. Ako napísal Benedikt XVI. vo svojej encyklike Caritas in veritate, zdá sa, že úloha štátu „bude opäť vzrastať a že opäť nadobudne mnohé zo svojich kompetencií“. Nesmie ale prerásť do podoby Leviathana, ktorý sa vymyká spod kontroly a nivelizuje, ba dokonca hubí svoj „personálny substrát“.

Ktosi iný

Začiatkom tohto textu sa nachodí zmienka o hriešnosti katolíkov. Ľuďoch, ktorí tak ako ostatní – veriaci i neveriaci – robia chyby a musia za ne platiť, musia sa za ne zodpovedať. Zároveň však ľuďoch, ktorí vedia, že ich spája čosi viac, než iba formalizované úkony viery. Toto „čosi viac“ (alebo skôr Ktosi viac) je dôvodom, prečo je tu cirkev stále aj napriek zlyhaniam svojich členov, aj napriek pohŕdaniu a výsmechu, akých sa jej dodnes dostáva a dostávať bude. „Naozaj, ľudskej nedostatočnosti v katolíckej cirkvi bolo vždy dosť“, priznáva Joseph Ratzinger v knihe rozhovorov Boh a svet a pokračuje: „Ale že je napriek tomu stále súdržná, aj keď jajká a stoná, že ešte stále existuje, že stále plodí veľkých mučeníkov i veľkých veriacich (...), to naozaj svedčí, že je tu ešte ktosi iný, kto ju drží pohromade.“

Marián Sekerák
Foto: wikimedia.org, Pavol Rábara 

 
  pošli na vybrali.sme.sk