Obrázok používateľa František Neupauer
Autor: František Neupauer on July 26, 2012

Categories: 

Zvláštne je písať tieto riedky v deň, keď sú médiá zaplavené informáciou o záhadnej dopravnej nehode na Kube, počas ktorej zomrel jeden z najznámejších kubánskych disidentov, Oswaldo Payá. V každej dobe sa nájdu hrdinovia, ktorí dokážu položiť svoj život na oltár slobody.

Mikuláš Jozef Lexmann, OP, položil ten svoj pred 60 rokmi, 17. júla 1952 v internačnom tábore v českých Králíkoch, v tábore, ktorý bol umiestnený v zrušenom redemptoristickom kláštore na Hore Matky Božej a bol určený pre „nebezpečných“ rehoľníkov, pre ktorých tu bola pripravená tvrdšia disciplína.

V sobotu 21. júla rodina Lexmann na Slovensku zorganizovala spomienkovú slávnosť pre túto výnimočnú osobnosť našich dejín v rodnej obci pátra Mikuláša.

Prvý kňaz - pilot pochádzal z Bobota

Jozef, najstarší z ôsmich detí sa narodil 28. októbra 1899. Ako 17-ročný prijal rehoľný habit rehole kazateľov a rehoľné meno brat Mikuláš v Grazi po predchádzajúcich štúdiách v Budapešti. Podstatná časť jeho života je spätá s metropolou východného Slovenska. V Košiciach sa venoval kultúrnej činnosti a založil aj cyrilo-metodský skauting. "Silný, mocný, veselý, stále sa usmievajúci, múdry, do všetkého pohotový, slovom dobrý človek." "Keby ste prišli do kláštora, vždy by Vás čakal s usmiatou tvárou, poobjímal, vyspovedal a po sv. prijímaní priviedol do kuchyne, kde brat kuchár položil na stôl makové koláče a pohár mlieka," takto si naň spomína mládež, ktorej sa venoval. Okrem domu Veritas, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších centier kultúrneho života v meste, nechal postaviť ako prior košického konvetu aj prvú modernú krytú tržnicu. Organizácia Orol, fotografovanie, filmovanie, prednášky v rozhlase, kongres esperanta, vedenie divadla, kina, tamburášskeho súboru a dychovky... i tieto aktivity zvládal neskôr už ako prior košického konventu s nesmierne obsiahlou pastoračnou činnosťou.

Bol prvým kňazom v meste s vodičským oprávnením, ba dokonca sa stal aj jednateľom Autoklubu pre východné Slovensko a v roku 1935 zložil pilotské skúšky a stal sa prvým kňazom-pilotom v Česko-Slovensku. Keď mal jeho rodný i rehoľný brat Rafael primičnú svätú omšu, Mikuláš mu zhodil z lietadla čečinový veniec ozdobený bielymi kvetmi priamo pred dominikánsky kostol. Neskôr sa priznal, že to vôbec nebolo jednoduché, lebo fúkal veľmi silný vietor a nemal povolený prelet nad mestom. V roku 1936 opustil Košice a až do roku 1939 sa venoval pastoračnej činnosti a štúdiu v Čechách. 

Neverte žiadnemu „-izmu“

Do roku 1944 žil v Maďarsku, kde sa skrýval pred predstaviteľmi nacistického režimu, ktorý ho chcel, pravdepodobne ako človeka s nemeckým pôvodom, začiatkom vojny naverbovať do nemeckej Luftwaffe ako pilota. Podľa svedkov im páter Mikuláš odkázal: „Mein Oberkommando ist Gott“ (Mojim veliteľom je Boh). Jeho prirodzené vzoprenie sa každému režimu vystihuje aj veta, na ktorú si spomenula jeho žiačka: „Dievčatá, neverte nikdy nijakému –izmu“.

Koncom roku 1944 sa opäť vrátil do svojich obľúbených Košíc (v tom čase boli súčasťou Maďarska). Kým predstavitelia maďarskej pronemeckej Stany šípových krížov v zime 1944/45 terorizovali obyvateľov mesta, brat Mikuláš Lexmann vytvoril úkryt v priestoroch krypty pod dominikánskym kostolom, kde ukrýval ohrozených ľudí bez ohľadu na ich náboženské či politické presvedčenie - Židov i komunistov.

Po vojne sa zaslúžil o vydávanie časopisu Svätý ruženec, ktorý vychádzal až do zákazu vydávania katolíckej tlače roku 1948. Narastajúci nátlak komunistického režimu na cirkev, po februári 1948, zasiahol pátra Mikuláša, ktorý spolu s pátrom Piom Krivým boli nekompromisnými odporcami komunistického režimu s obrovským vplyvom na široké vrstvy košického obyvateľstva. Opletačky s ŠtB zažil ešte pred násilnou likvidáciou kláštorov a to nie len ako dominikán, ale aj ako člen laického apoštolátu Kolakovičovej Rodiny, no definitívny odchod z Košíc a následná smrť v internácií súvisí s násilnou likvidáciou reholí v roku 1950. Pezinok, Báč, Podolínec a posledná internácia v Králíkoch. Mikuláš Lexmann trpel vysokým krvným tlakom, bol chorý na srdce a ťažko sa mu dýchalo. To nezabránilo vtedajším mocipánom, aby ho nevystavovali ťažkej práci na poli, alebo s ním lepšie zaobchádzali. Páter Mikuláš zomrel vo veku 52 rokov na následky vysilenia 17. júla 1952.

...so sklonenou hlavou“

Jeho spoluväzni spomínali, že nadránom mu bolo veľmi zle a nevládal už ani vstať a slúžiť sv. omšu. Celebroval ju pri ňom iný kňaz. Mikuláš si uvedomoval, že zomiera. Keď mu chceli spoluväzni podoprieť ovisnutú hlavu, povedal len „Nechaj, patrí sa, aby Pánov služobník pred Neho predstúpil so sklonenou hlavou“. Páter Mikuláš bol za prísnych opatrení a prítomnosti milicionárov pochovaný vo svojej rodnej obci Bobot 21. júla 1952. Jeho rodine sa s ním nedovolili rozlúčiť osamote a jeho spolubrata a rodného brata Rafaela doviedli na pohreb v putách a nedovolili sa mu priblížiť k telu jeho brata ani k jeho matke a rodinným príslušníkom.

Podobizeň Mikuláša Lexmanna by mohla zdobiť priečelie letiska v Košiciach, socha lietajúceho kňaza by mohla byť neďaleko košickej tržnice. Jeho rehoľní bratia si ho uctili zaradením medzi mučeníkov 20. storočia. Rovnako pokrvná rodina naň nezabúda. V zozname "spravodlivých medzi národmi" jeho meno zatiaľ absentuje. Veríme, že slávnosť na Bobote, ktorú zastrešil nitriansky diecézny biskup a cirkevný historik Mons. Viliam Judák, napomôže odkryť pokorného a vitálneho ducha dominikána Mikuláša Lexmanna verného službe cirkvi a nebojácneho objaviteľa nových foriem dialógu so svetom ľuďom dnešných dní.

Miriam Lexmann, František Neupauer

Foto: Miriam Lexmann

Zdroj životopisných údajov: Dominik Roman Letz, OP: Smrť za mrežami. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2006; archív rodiny Lexmann

 
  pošli na vybrali.sme.sk