Autor: Erik Kapsdorfer, October 30, 2011

Categories: 

Začiatkom minulého týždňa publikovala Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj (Iustitia et Pax) nótu nazvanú K reforme medzinárodného finančného a menového systému v perspektíve svetovej politickej autority. Jej obsah vyvolal medzi katolíkmi nachádzajúcimi sa v ekonomických otázkach na opačných koncoch ľavo-pravého spektra rozruch. Dostala katolícka pravica podpásovku?

Samotnú nótu je možné rozdeliť do dvoch hlavných častí. V prvej sa jej autori snažia pomenovať príčiny súčasnej ekonomickej krízy, v druhej navrhujú konkrétne námety pre jej riešenie. Príčiny krízy je možné rozdeliť do dvoch kategórií - systémové a ideologické. Zo systémových kríz sa spomína najmä pád Breton-Woodskeho systému, kedy americký dolár prestal byť viazaný na konkrétnu komoditu (zlato) v dôsledku čoho došlo k emisii ničím nekrytých peňazí. Väčší dôraz sa však v spomínanej nóte kladie na ideologickú povahu súčasnej krízy. Ako vinníci sú autormi pomenovaní ekonomický liberalizmus bez pravidiel a kontroly, utilitarizmus, individualizmus a technokratizmus.

Potreba nového spoločenského poriadku

Pápežská rada Iustitia et Pax poukazuje na rastúcu nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, prelievanie dôsledkov finančnej krízy do najzraniteľnejších krajín rozvojového sveta, čo vyvoláva napätie a ohrozenie mieru. Pápežská rada pri identifikovaní možných riešení toho ako z krízy von a ako zabezpečiť spravodlivejší poriadok vo svete, poukazuje na potrebu zriadenia svetovej politickej autority, ktorá by slúžila všeobecnému dobru ľudstva. Táto politická autorita by mala byť nezávislá, nemala by byť vystavená lobingu zo strany bohatých štátov, no hlavne by mala vychádzať zo sociálneho učenia cirkvi, ktoré zdôrazňuje presadzovanie politík, ktoré slúžia spoločnému dobru celej ľudskej komunity - partikulárne záujmy jednotlivých štátov musia ísť bokom. Mala by dohliadať na spravodlivé prerozdelenie bohatstva v prospech najchudobnejších a najzraniteľnejších krajín. Podľa dokumentu Medzinárodný menový fond, ktorý vzišiel z dohody z Bretton Woods (1944), už neudržuje stabilitu medzinárodného finančného sektoru, nereguluje komplexnú emisiu peňazí a nechráni pred rizikom zadĺženia systému. Dokument poukazuje na potrebu zriadenia akejsi svetovej centrálnej banky v rámci tejto globálnej autority, ktorá by regulovala tok a systém menových kurzov vzhľadom k národným centrálnym bankám. Ako vztýčny bod reformy medzinárodného finančného a menového systému sa poukazuje na Organizáciu spojených národov. Novovzniknutá svetová autorita by musela podliehať princípu subsidiarity. Táto celosvetová autorita by teda mala skúmať a riešiť hospodárske, sociálne, politické a kultúrne problémy, týkajúce sa spoločného dobra všetkých; len problémy natoľko vážne, rozsiahle a naliehavé, že verejné vrchnosti jednotlivých štátov nie sú schopné ich zvládnuť. Pápežská rada si je zároveň vedomá skutočnosti, že zriadeniu tejto autority bude prechádzať ešte dlhá doba, počas ktorej bude najskôr medzi jednotlivými štátmi nevyhnutné dohodnúť pravidlá jej fungovania, no najmä presvedčiť štáty o potrebnosti takejto inštitúcie.

Dokument hovorí o potrebe vytvorenia minimálneho súboru všeobecne zdieľaných pravidiel pre neobmedzené a nekontrolované špekulatívne finančné trhy. Pápežská rada napríklad navrhuje zaviesť spravodlivú daň z finančných transakcii. Táto daň by mohla prispieť k vytvorenie svetového rezervného fondu, ktorý by podporoval ekonomiky zasiahnuté krízou, ako aj obnovu ich menového a finančného systému. Pápežská rada navrhuje premyslieť taktiež formy rekapitalizácie bánk z verejných zdrojov podmienené „cnostným konaním zameraným na rozvoj reálnej ekonomiky“.

"Tých, ktorí hlasovali proti (navýšeniu eurovalu), by sme mohli na základe tohto dokumentu označiť za osoby, ktorým nejde o spoločné dobro, spravodlivosť a pokoj vo svete a sú teda v rozpore s katolíckym učením Cirkvi."

Podľa autorov dokumentu je súčasná doba dostatočne zrelá na prekonanie zastaralého a nereálneho (napriek tomu v jazyku teórie medzinárodných vzťahov realistického) poňatia národných štátov, ktoré existujú v hobbesovskom režime neustáleho vzájomného boja. V tejto súvislosti poukazuje na pozitívnu úlohu globalizácie, ktorá zblížila jednotlivé národy, vďaka globalizácií sú jednotlivé štáty omnoho užšie previazané a odsúdené na kooperáciu a nachádzanie spoločných riešení. Doba je preto zrelá na to, aby sme hľadali nový spôsob medzinárodného usporiadania fungujúceho na nadnárodnej úrovni. V rámci tohto spoločenstva by sa však akceptovala identita každého národa. Týmto dokumentom pápežská rada vlastne odobrila myšlienku federalizovanej Európy.

Prekvapenie

Vydanie nóty s takto konkrétnymi technickými návrhmi je istým prekvapením. Vo svojom príhovore účastníkom sympózia organizovaného nadáciou Cantesimus annus - Pro Pontifice 15. októbra 2011 pápež Benedikt XVI. vyhlásil, že cirkev nemá recept na súčasnú ekonomickú krízu. Vo svojej encyklike Caritas in veritate ten istý pápež napísal, že cirkev nemá možnosť ponúknuť technické riešenia a nenárokuje si ani najmenej miešať sa do politiky štátov. Sociálna náuka cirkvi bola vždy chápaná ako nadpolitická. Cirkev sa k politickým a ekonomickým otázkam vyjadrovala vždy veľmi opatrne. Tým, že v týchto otázkach cirkev neprináša konkrétne postoje a riešenia, vedie v prípade sociálnych encyklík k pokušeniu použiť ju pri nárokovaní si na cirkevné požehnanie pre akékoľvek politické, ekonomické alebo sociálne politiky ako na to pri svojej septembrovej návšteve Bratislavy pripomenul Robert Sirico z Acton Institute. Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko - exministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Viera Tomanová napríklad na konferencii vo Vatikáne v roku 2007 tvrdila, že sociálna politika strany SMER-SD a programové vyhlásenie vlády sú inšpirované sociálnymi encyklikami pápežov. Apropo, prezentovaná nóta nám môže nepriamo poskytnúť odpoveď na slovenskú dilemu ohľadne hlasovania za navýšenie eurovalu. Tých, ktorí hlasovali proti, by sme mohli na základe tohto dokumentu označiť za osoby, ktorým nejde o spoločné dobro, spravodlivosť a pokoj vo svete a sú teda v rozpore s katolíckym učením Cirkvi.

Sklamaná pravica

Reakcie na dokument nenechali na seba dlho čakať. Zaskočení mohli byť a boli hlavne konzervatívni katolíci hlásiaci sa k ekonomickému liberalizmu. Samuel Gregg, riaditeľ Acton Institute, v National Review vyjadril svoje sklamanie z dokumentu slovami, že „cirkev s dlhou tradíciou seriózneho uvažovania o financiách stovky rokov predtým než ktokoľvek vôbec počul o J. M. Keynesovi a F. A. Hayekovi, môže určite urobiť viac“. Dokument podľa neho odráža súčasné prevládajúce ekonomické myslenie, ktoré však nie je užitočné pri riešení súčasných finančných výziev. Poukázal na to, že systém nekrytých peňazí, ktorý urýchlil finančnú krízu nemôže byť reformovaný centrálnou bankou, nerieši ani morálny hazard, ktorý môže v skutočnosti ešte vzrásť. Gregg namieta taktiež voči tomu, že v dokumente sa nespomínajú verejné dlhy a deficity, ktorým čelia rozvinuté svetové ekonomiky a ktoré by nemali byť ignorované. Gregg taktiež vidí veľmi málo dôvodov na to, aby sa svetová centrálna banka mohla vyhnúť chybám urobených FED-om a ďalšími centrálnymi bankami, ktoré viedli k začiatku krízy v roku 2008. Hovorca Acton Institutu Kishore Jayabalan nazval tento dokument schizofrenickým, dokument podľa neho nehovorí katolíckym jazykom, pretože mu chýba potrebná teologická hĺbka. Nehovorí o Bohu ani o prirodzenom zákone, čim podľa Jayabalana zanedbáva podstatný pojem spoločného dobra.

Jeffrey Tucker z Ludwig von Mises Institute hovorí o tom, že autori dokumentu správne určili diagnózu (v podobe odkazu na menovú reformu po páde brettonwoodskeho systému), avšak zle naordinovali liečbu. Autormi navrhovaný liek na súčasnú ekonomickú chorobu nazval - „viac jedu vo vyššej dávke“. Na margo toho, že pápežská rada označila za pôvodcu tejto choroby liberálne politiky, reaguje poukazom, že klasický (old-fashioned) liberalizmus neschvaľoval "slobodu" neustále, donekonečna tlačiť papiere a nazývať ich peniazmi. Za naivnú označil predstavu, že osvietení svetoví plánovači budú chrániť, strážiť a dokonca vytvárať to, čo nazývajú „slobodný a stabilný trh“. Podľa Tuckera má dokument viacero autorov, z ktorých niektorí ovládajú teóriu rakúskej školy hospodárskeho cyklu a prevládajú v prvej časti. Tí druhí, s myšlienkami ktorých sa môžeme stretnúť v druhej časti dokumentu, však nevedia nič o politike a moci alebo histórii problémov centralizovaných štátov a centrálnych bánk. „Tragicky je tento dokument hudbou pre uši pre tie inštitúcie, ktoré sú zodpovedné za súčasnú nepriaznivú situáciu. Dokument rovnako tak môže svetu oznamovať: Dajte mocenským a finančným elitám viac moci,“ uzatvára Tucker.

"Nóta podľa Lawyera stoji z 50-tich percent na pevnom sociálnom učení Cirkvi a z 50-tich percent na nespoľahlivej ľavicovej teórii. Keď sa teda média rozhodnú interpretovať nótu, budú ignorovať katolícky obsah a zamerajú sa výlučne na ľavicovú teóriu." 

Jeho kolega Thomas E. Woods odmietol rozšírený názor, že laxná regulácia prípadne deregulácia musela spôsobiť krízu a teda lepší dohľad nad systémom môže predísť budúcej kríze. Dokumentuje to na tvrdení, že napriek tomu, že v USA v súčasnosti existuje 115 orgánov regulujúcich finančný sektor a strojnásobeniu výdavkov na finančnú reguláciu za posledných 30 rokov, finančná kríza napriek tomu vypukla. Konštatuje, že bankový sektor je ďaleko najmenej laissez-fair sektorom ekonomiky USA. Nebola to ideológia trhu, ale ideológia centrálnych bánk, inštitucionalizovaných zdrojov morálneho hazardu a finančnej nestability v celom svete.

George Weigel, autor známej biografie o Jánovi Pavlovi II. Svedok nádeje v National Review poukazuje na to, že tento dokument nevyjadruje stanovisko Vatikánu ako o tom informujú média, je len súborom odporúčaní relatívne malého úradu Rímskej kúrie, ktoré nemusia nevyhnutne reflektovať s postojmi vyšších orgánov a autorít Svätej stolice. Pripomenul stanovisko vatikánskeho hovorcu Federica Lombardiho, ktorý na tlačovej konferencii pri príležitosti zverejnenia dokumentu vyhlásil, že dokument v žiadnom prípade nevyjadruje stanovisko pápeža. Weigel dodáva, že dokument nehovorí za Vatikán a nehovorí ani za Katolícku cirkev. Kardinál Peter Turkson, prezident Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj povedal, že zámerom dokumentu bolo vytvoriť príspevok, ktorý by mohol byť užitočný pri rokovaniach predstaviteľov krajín G20 naplánovaného na 4. november 2011 vo francúzskom Cannes. Phil Lawler na CatholicCulture.org nekompromisne napísal, že verní katolíci nie sú viazaní ekonomickými analýzami, ktoré obsahuje dokument pápežskej rady (katolícka Cirkev nemá status učiteľskej autority vo veciach ekonomiky a financií). Nóta podľa Lawyera stoji z 50-tich percent na pevnom sociálnom učení Cirkvi a z 50-tich percent na nespoľahlivej ľavicovej teórii. Keď sa teda média rozhodnú interpretovať nótu, budú ignorovať katolícky obsah a zamerajú sa výlučne na ľavicovú teóriu. Veľmi tvrdým konštatovaním autora je, že existujú niektoré politické skutočnosti, ktoré by mohol byť Vatikán schopný rozpoznať. Jednou z nich vraj je, že OSN, Svetová banka, EÚ a ostatné medzinárodné organizácie nie sú priateľmi Katolíckej cirkvi a pravdepodobne nimi ani nikdy nebudú.

Na druhej strane vyjadrenie, že nóta nie je stanoviskom katolíckej Cirkvi, zaváňa alibizmom, keďže dokument vychádza zo sociálneho učenia cirkvi a otvorene sa hlási k odkazu pápežských sociálnych encyklík. Na tlačovej konferencii to vyhlásil aj biskup Mons. Mario Toso, sekretár pápežskej rady.

Povzbudená ľavica

Thomas J. Reese, senior fellow na Woodstock Theological Center na Georgetown University a zároveň katolícky kňaz z tábora ľavicových liberálov napísal, že „Vatikán týmto dokumentom zaujal pozíciu, ktorá je viac naľavo ako je pozícia ktoréhokoľvek politika v USA, vrátane Baracka Obamu či Nancy Pelosi“. Dokument pápežskej rady dáva do kontextu encykliky Benedikta XVI. Caritas in veritate. Cituje pasáže, ktoré majú podporovať tézy navrhnuté pápežskou radou. Thomas J. Reese v tejto súvislosti neváha zaradiť súčasného pápeža medzi spojencov hnutia Occupy Wall Street, ktoré už takmer dva mesiace protestuje na Wall Street proti príjmovej nerovnosti, skorumpovaným bankárom a niektorí aj proti globalizácií či samotnému kapitalizmu. „Ak budete mať čajovú párty, neobťažujte sa pozývať pápeža, nepríde. Ale až uvidíte biele, solárnou energiou poháňané auto smerujúce k Wall Street, môže to byť práve papamobil,“ zakončuje svoj komentár Reese. Pri otázke jedného z novinárov, či by sa mohla publikovaná nóta stať akýmsi manifestom pre hnutia nespokojných, ktorí kritizujú medzinárodnú ekonomickú politiku, kardinál Peter Turkson odpovedal, že ľudia pracujúci na Wall Street by si mali sadnúť a prejsť procesom rozlišovania a pozrieť sa na to, či ich úloha riadenia svetových financií stále slúži záujmom ľudstva a spoločnému dobru. Napriek tomu, že týmto výrokom nepriamo podporil protestujúcich na Wall Street, si tí veľmi Vatikán na svoju stranu nepúšťajú. Na diskusných fórach hnutia sa skôr šíria konšpiračné teórie, že návrh zriadiť svetovú centrálnu banku je iba potvrdením mocenských a finančných záujmov Vatikánu.

"Pápežská rada ako keby dala najavo, že viac pravdy v ekonomických a politických otázkach majú v súčasnosti zástancovia centralizácie, regulácie a federalizácie."

Iný pohľad zľava publikovaný na internetovom portáli Vox Nova pod titulkom Pravicoví katolíci sa idú zblázniť poukazuje na vlnu rozruchu a názorov nezdieľajúcich myšlienky dokumentu, ktorý spôsobil tento vydaný dokument medzi katolíkmi hlásiacimi sa k pravému krídlu. Autor vidí príčinu v tom, že boli zasiahnutí na svojom najzraniteľnejšom mieste. Možno súhlasiť s tvrdením autora, že o mnohých, v dokumente prezentovaných názoroch, sa vedelo už zo samotných sociálnych encyklík. Myšlienku zriadenia globálnej politickej autority vyslovil už v roku 1963 Ján XXIII. vo svojej encyklike Pacem in terris. Už on si uvedomoval rastúcu globalizáciu sveta a stále väčšiu prepojenosť jednotlivých národov. Uvedomoval si existenciu problémov, ktoré presahujú rámec jednotlivých štátov a na ktorých riešenie je potrebná zhoda viacerých štátov. Zriadenie Organizácie spojených národov vnímal ako odpoveď na znamenie časov. Na myšlienky Jána XXIII. nadviazal aj Ján Pavol II., ktorý taktiež vo svojich posolstvách k svetovému dňu pokoja, pobádal svet k odvahe, aby vymyslel nové formy medzinárodného poriadku, ktoré budú zodpovedať ľudskej dôstojnosti. Nemá ísť však o vytvorenie globálneho superštátu. O potrebe globálnej autority písal aj Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate. „Riadenie svetovej ekonomiky; ozdravenie ekonomík zasiahnutých krízou a preventívne opatrenia, aby sa táto nezhoršila a neviedla k väčším nerovnostiam; realizácia vhodného celkového odzbrojenia; potravinová istota a mier; zaručenie ochrany životného prostredia a usmernenie migračných pohybov – to všetko si naliehavo vyžaduje existenciu svetovej politickej autority,“ písal Benedikt XVI.

Zmätok

Výsledné dojmy z prezentovaného dokumentu tak zostávajú rozporuplné. Otázky ostávajú. Azda najdôležitejšia z nich je, či cirkev v tomto prípade neprekročila svoju kompetenciu autority, ktorá je nadpolitická a ktorá rovnako tak v ekonomických otázkach zostáva nestranná. Dá sa povedať, že ekonomické think-tanky, akým je napríklad Acton Institute, prípadne katolíci hlásiaci sa k ku klasickému liberalizmu, akým je napríklad Michael Novak (niekdajší poradca Jána Pavla II.), dostali v istom zmysle podpásovku. Pápežská rada ako keby dala najavo, že viac pravdy v ekonomických a politických otázkach majú v súčasnosti zástancovia centralizácie, regulácie a federalizácie. A keďže ide o pápežskú radu, ktorá je podriadená pápežovi, chtiac-nechtiac sa bude tento názor brať ako názor Katolíckej cirkvi. Z tohto prípadu podľa už citovaného Phila Lawyera plynie pre cirkev ponaučenie, že pokiaľ chce propagovať katolícke sociálne učenie, nie je potrebné zachádzať mimo oblasť jej odbornosti. Stačí sa držať morálnych zásad a ekonomické analýzy prenechať ekonómom. Lawyer si kladie otázku, kto sa na najbližšom summite G20 bude míňať čas skúmaním návrhov pápežskej rady na rekapitalizáciu bánk. Nikto, keďže majú množstvo vlastných expertov a nie sú odkázaní na analýzy z vatikánskych dikastérii.

A naozaj, sociálne pápežské encykliky vo svojej komplexnosti (s myšlienkami o pozitívach slobodného trhu, potrebe solidarity a subsidiarity v živote spoločnosti, ale zároveň aj úvahami nad zriadením svetovej globálnej autority) sú oveľa zaujímavejším čítaním. Pri pohľade na existujúce rozdelenie katolíkov v ekonomických otázkach na pravé a ľavé spektrum, z ktorých každé si dokáže interpretovať sociálne učenie Cirkvi na základe vlastnej interpretácie textov, by neustále pozorné štúdium týchto dokumentov malo byť našou dobrovoľne povinnou domácou úlohou.

Erik Kapsdorfer
Foto:  Flickr.com, Pavol Rábara

 
  pošli na vybrali.sme.sk