Aj keď príslovie "Každý chvíľku ťahá pílku“ je slovenské, zdá sa, že to platí aj o dejinách spásy. Z evanjelia o zvestovaní Božieho posolstva Márii sa dozvedáme, ako Boh rozdeľuje úlohy medzi seba, človeka i čas.

Neraz sa ľudia vyjadria, že túto vec vyrieši čas. V mnohých prípadoch je to pravda, lebo náš život je vložený do dejín. Cez nové príležitosti aké prinášajú, dozrievame. Tak dozrelo v čase i ľudstvo. Po celé letopočty čakania, po mnohých imperiálnych civilizáciách Boh rozhodol, že advent sa končí. Rozhodnutie o konci starých čias i o vtelení Božieho syna oznámil Márii, budúcej matke Mesiáša, jeho anjel. Ľudský čas sa v Nazarete stretol s Božou večnosťou. Začala sa novozákonná doba.

Žiť v čase znamená aj očakávať od neho impulzy pri život. Impulzy pre čakanie i napredovanie. Ako sa asi cítil Dávid, keď chcel Bohu postaviť veľkolepý chrám a dostalo sa mu odpovede, že ešte neprišiel na to čas? Chrám mal postaviť až jeho syn. Kráľovi prinieslo čakanie väčšiu lásku k synom, a to nebolo málo. Dalo mu to priestor pre reflexiu o dosiahnutých výsledkoch i pre otázky, ako ich ešte viac zhodnotiť pre súčasnosť. Dávidov čas kraľovania bol plný iných odvážnych činov. Zjednotil izraelské kmene do jedného kráľovstva, zaujal pre židov mesto Jeruzalem a výkonom kráľovskej moci sprostredkovával svojmu národu Božiu spravodlivosť. Na jeho príklade možno nájsť odpoveď, akú náplň má v sebe mať ľudské čakanie, náš osobný advent. Posúď, či to nemá byť i u teba podobne ako u Dávida: zjednocovať ľudí, ukázať im centrum života hodné cti a podporovať spravodlivosť, od ktorej sa odvíja úroveň osobného i spoločenského života.

V evanjeliu o Máriinom súhlase sa dozvedáme, že pred Bohom má človek nezastupiteľnú úlohu. Má sa osvedčiť v Božích zámeroch. Mária z Nazareta a neskôr i milióny ďalších veriacich súhlasili s Božími plánmi tak ako sa ich dotýkali. Ich súhlas poskytol histórii os, okolo ktorej rotujú ostatné ľudské rozhodnutia. Poviem príklad. Zjednocovaniu európskych národov na báze kresťanstva pomohol silný impulz franského kráľa Chlodovika. V roku 496 sa rozhodol stať katechumenom a prijať krst. Krst mu vyslúžil sv. Remígius, keď ho v Remeši  ponoril do krstnej vody.

V obrade mu zadal aj náplň pre celoživotné očakávanie Pána: „Skloň pokorne svoju šiju, hrdý Sigamber a adoruj, čo si spálil a spáľ čo adoruješ.“ Franská ríša potom prijala kresťanstvo. Stala sa prvorodenou dcérou Katolíckej cirkvi a oporou pre šírenie viery medzi ďalšími barbarskými národmi v Európe. Budovať a zjednocovať Európu na báze kresťanstva vyzývajú v ostatných rokoch i aktuálni pápeži. To, že nie každý zachytí dôležitú, aj keď jednoduchú, správu, je vecou výnimočnosti osoby. Ale vďaka výnimočným ľuďom je tu novozákonná éra a nové formy náboženského i spoločného života.

V dejinách spásy je dôležitý čas, ľudská osoba i Božia osoba. Boh tu bol ešte pred tým, než vznikol čas a človek. Keď kniha Genezis opisuje, ako v šiestich dňoch vznikal svet, nepripomína koľko strát v živej prírode nastalo v jednotlivých dobách. Sústreďuje sa viac na to, čo ľudia vidia teraz. My dnes z vykopávok usudzujeme, koľko iných živočíchov, zvierat i bytostí podobných človeku tu bolo pred nami. V očakávaní na vrcholný okamih dejín, kedy sa Boh vtelil, mnohé z týchto stvorení tu už niet. Ostáva len to, čo je silné a schopné života pre vyšší cieľ. Nám ľuďom tento cieľ ponúka Božie slovo. Môžeme i nemusíme ho prijať. Pamätajme však, že každý chvíľku ťahá pílku. Ak Boh niečo ponúka, je to o ťahaní pílky v osobnom očakávaní jeho príchodu. Naša veľkosť je v tom, že spoznáme poslanie, ku ktorému nás volá Boh, osvojujeme si ho a prinášame kúsok svetla pre tento svet.

Milan Hudaček, SJ
Autor je jezuitským kňazom.
Foto: Flickr.com (CC licencia)