Dnešné evanjelium hovorí o vynaliezavosti ľudského rozumu. Štyria ľudia, ktorí sa nedali odradiť ani neprístupným miestom, kde bol Ježiš, ani veľkým počtom ľudí, a azda ani tými, ktorí ich k Ježišovi nechceli (alebo nemohli) pustiť bližšie.

Evanjelium sa začína slovami „ľudia sa dopočuli, že je v dome“ (Mk 2, 1b). Poukazuje sa na potrebu svedectva vo viere. Ak by títo ľudia nepočuli iných hovoriť o Ježišovi, nevyhľadávali by ho. A my sme počuli, že sa ich zišlo toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi (porov. Mk 2, 2a). Ľudia počuli o Ježišovi, hľadali ho, a keď ho našli, zostávali s nim. „A on im hlásal slovo“ (Mk 2, 2b).

V  prostriedkoch verejnej dopravy sa neraz nedá prehliadnuť, že v prednej časti vozu je zopár miest rezervovaných pre starších a zdravotne postihnuté osoby. Sedadlá sú opatrené aj čitateľným nápisom komu patria. V Argentíne, kde stopy nedávnej vojny o Falklandy sú ešte zjavné, je tento nápis pri sedadlách ešte výrečnejší. Štítok s imperatívnym textom vyhradzuje miesto pre invalidov a osoby zmrzačené vojnou.

Sloboda je pre mnohých modlou. Pre iných je len pláštikom pre diktatúru trhu a konzumu. Nič nové pod slnkom (Kaz 1, 9). Už biblický autor vystríha pred zneužívaním slobody ako „prikrývky zloby“ (1 Pt 2, 16). Aký je vlastne kresťanský postoj k slobode?

Sloboda v Biblii

Najdôležitejšou udalosťou Starého zákona, ktorú si Židia pripomínajú dodnes a my, kresťania, spolu s nimi, bolo vyvedenie Izraelitov z egyptského otroctva, kedy sa Boh zjavuje ako Vysloboditeľ. Vyvedenie z Egypta – to je uhoľný kameň slobody Izraela.

Ľudia, ktorí sa v ten deň zhromaždili v synagóge v Kafarnaume, aby načúvali Ježišovi, boli hlboko zasiahnutí, ako nám to hovorí evanjelista Marek v evanjeliu nasledujúcej nedele, jeho autoritou: „A žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako taký, čo má moc, a nie ako zákonníci,“ hovorí evanjelium.

Medzi osobami, ktoré Boh vybral na výnimočné úlohy, nenájdeme žiadnu dokonalú. Prvé čítanie tejto nedele nám dokonca predstavuje muža, ktorého profil akoby spĺňal všetky kritéria nálepky „nevhodný“.

Keď ho prvýkrát Boh posiela upozorniť obyvateľov istého veľkomesta na ich zlobu, on sa vyberie presne opačným smerom. Na svoj útek spred tváre Hospodina dokonca neváha vynaložiť peniaze, keď zaplatí cestovné na loď plaviacu sa do mesta na inom konci sveta (por. Jon 1,3). Neskôr prizná dôvody svojej predčasnej dezercie. Hriešnych Ninivčanov nechce varovať pred Božím hnevom preto, lebo vie, že Boh je „milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote“ (4,2), že sa nad nimi nakoniec zľutuje a odpustí im.

Možno ste mali aj vy vo svojom živote to šťastie, že ste sa stretli s mimoriadnym človekom. A zážitok z tohto stretnutia bol taký mocný, že mal vplyv na celý váš život. Pre apoštolov bolo takýmto nezabudnuteľným zážitkom prvé stretnutie s Ježišom. Že šlo o čosi mimoriadne, o tom svedčí i malá časová poznámka, ktorú zapísal evanjelista Ján: „Boli asi štyri hodiny popoludní.“ (Jn 1, 39).  A to od okamihu ich prvého stretnutia uplynulo približne šesťdesiat rokov!

V známej skladbe si po osobných problémoch Rišo Müller zaspieval: „Áno moji drahí, som to ja, a aha celkom nahý...“ Vtedy sme pochopili trochu viac, kým je tento človek. Lebo človeka skutočne spoznáme až vtedy, keď je úplne nahý, keď už nemá čo viac skryť. Kedy spoznáme, kto je Boh? Čuduj sa svete, rovnako, keď je nahý – stojac vo vodách Jordánu.

Meditácia nad ikonou krstu Pána

Z prirodzeného hľadiska sa dnes v rieke Jordán stretli dvaja príbuzní, asi tridsaťroční muži, aby jeden druhému vykonal službu, o ktorú si požiadal. Z hľadiska nadprirodzeného však vidíme stret dvoch svetov, ktoré sa nemohli dotknúť už ani v snáď zaujímavejšom prostredí – vo vode, symbole tajomných a často aj človeku nepriateľských síl, ktorá sa ale dotykom svojho Stvoriteľa podmaňuje jeho moci. V Jordáne sa stretáva Boh s človekom a človek tu vykonáva čosi pre Boha.

Antickí filozofi považovali pohanské náboženstvo za vec životného štýlu a nie za vec pravdy. Toto náboženstvo ustrnulo pri mýtoch, o ktorých každý vedel, že sú neskutočné.

Prijímali sa ako zvyk, ako životný štýl, alebo forma usporiadania života. Boh antických filozofov bol iný – to bolo Bytie samé a filozofi ho vyzdvihovali ako základ všetkého bytia. 

Kresťanstvo nastúpilo inú cestu. Tertulián to vyjadruje slovami: „Kristus sa nazval Pravdou a nie zvykom“. Kresťanská viera musí byť ukotvená v Pravde a túto pozíciu nesmie opustiť.

Pre filozofov bolo ťažko pochopiť, žeby sa ten nekonečný Duch zapodieval biednym človekom a jeho malým svetom. Aj keď tušili jedného Boha, bol im tak vzdialený a nedostupný, že bez ťažkostí svoj život usporiadali podľa nepravdivých pohanských mýtov uctievajúcich všelijaké modly.

Aj keď príslovie "Každý chvíľku ťahá pílku“ je slovenské, zdá sa, že to platí aj o dejinách spásy. Z evanjelia o zvestovaní Božieho posolstva Márii sa dozvedáme, ako Boh rozdeľuje úlohy medzi seba, človeka i čas.

Neraz sa ľudia vyjadria, že túto vec vyrieši čas. V mnohých prípadoch je to pravda, lebo náš život je vložený do dejín. Cez nové príležitosti aké prinášajú, dozrievame. Tak dozrelo v čase i ľudstvo. Po celé letopočty čakania, po mnohých imperiálnych civilizáciách Boh rozhodol, že advent sa končí. Rozhodnutie o konci starých čias i o vtelení Božieho syna oznámil Márii, budúcej matke Mesiáša, jeho anjel. Ľudský čas sa v Nazarete stretol s Božou večnosťou. Začala sa novozákonná doba.

Pred päťsto rokmi v advente v roku 1511 sa jeden dominikán, Antonio de Montesinos (+1540), postaral o škandál. Pre mnohých „dobrých“ katolíkov boli jeho slová podobným pohoršením, ako keď Ježiš kázal v nazaretskej synagóge: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium … utláčaných prepustiť na slobodu...“ (Lk 4, 18).

Antonio sa pokladal však iba za „hlas volajúceho na púšti (Iz 40, 3) tohto ostrova (Hispaniola),“ na ktorom sa dnes nachádzajú štáty Haiti a Dominikánska republika. Antonio ohlasoval pre Indiánov oslobodenie z otrockých pút a španielskych dobyvateľov vyzýval k pokániu, k zmene zmýšľania, aby sa správali k domorodcom ako ľudia k ľuďom.