Autor: James V. Schall, December 07, 2010

Categories: 

Asi pred pätnástimi rokmi vyšla v časopise National Review vplyvná esej Roberta Reillyho s názvom „Kultúra neresti“. Hoci Reilly je všeobecne známy ako autor knihy The Closing of the Muslim Mind (Uzatvorenie moslimskej mysle), k jeho krátkej, no veľmi zaujímavej eseji sa veľmi rád vraciam, pretože brilantným spôsobom vystihuje podstatu a príčiny vývoja, ktorý v nedávnej minulosti postihol našu kultúru.

Esej začína známym citátom Aristotela, ktorý hovorí, že motívy revolucionárov vyplývajú zo „súkromných životov“. Už Platón tvrdil, že neporiadok v dušiach – najmä v dušiach ľudí obdarených talentom a príťažlivosťou – napokon vedie k neporiadku v obci.

Korumpovanie zlom

Reillyho esej ukazuje, ako k tomuto posunu dochádza. V princípe ide o zámenu dobra a zla vo zvyklostiach a v práve. Zlo síce ostáva zlom a dobro ostáva dobrom – to sa nikdy nemôže zmeniť; čo sa však môže zmeniť, je naša schopnosť predstierať, že zlo sa môže transformovať na dobro a naopak.

„Neresť“ je technický pojem. Ide o nesprávny alebo zlý spôsob života, ktorým si navykáme vyberať vždy to, čo je nesprávne namiesto toho, čo je správne. Človek má slobodu a môže sa pre neresť rozhodnúť. „Cnosť“ je opakom neresti.

Dispozície, ktorými si zvyčajne (nie vždy) volíme to, čo je správne, nazval Aristoteles „zdržanlivé“ (enkratês) a dispozície, ktorými si zvyčajne (nie vždy) volíme nesprávne, „nezdržanlivé“ (akratês). Podľa Aristotela väčšina ľudí zvyčajne zodpovedá týmto dvom stredným pozíciám.

Aristoteles si zároveň uvedomoval, že tí, ktorí volia zlo vo vlastnej duši, korumpujú celú spoločnosť. Prevrátenie významu, v dôsledku ktorého zlo začína vystupovať ako dobro, Reilly nazýva „kultúra zla“.

Na tento fenomén poukazuje aj C. S. Lewis, keď hovorí o úsilí vyfabrikovať zo zla dobro a z dobra zlo. To druhé vlastne ani nie je možné, no ľudia môžu vytvárať dojem, že to možné je. Verejná mienka a pozitívne právo majú túto schopnosť.

Ako príklad Reilly uvádza spôsob, akým sa homosexualita a potraty začali považovať za „práva“ a „cnosti“. Samozrejme, obidve zostávajú tým, čím sú, bez ohľadu na to, ako ich pomenujeme. To znamená, že ich škodlivé vplyvy sa budú prejavovať aj vtedy, keď ich odmietneme poznať.

Súcit s neresťou

Reillyho prínos spočíva v jeho prenikavom nazeraní na postupnosť, na konci ktorej sa neresť nazýva „cnosťou“ alebo „právom“. Problém sa spočiatku nejaví ako problém verejného poriadku.

Postupnosť krokov Reilly opisuje takto: Na začiatku je súcit. Najprv človek odmietne prirodzený zákon vo veciach, najmä v tých, ktoré sa týkajú ľudskej prirodzenosti. Vie o svojich nerestiach a usiluje sa vzbudiť súcit s tými, ktorí tieto neresti praktizujú. Keďže odmieta prejaviť ľútosť a žiadať odpustenie, začne nenávidieť svet, ktorý definuje neresť ako neresť. Obracia tak svoju pozornosť na svet, nie na vlastné vnútro.

Každý človek vyžaduje odobrenie. Ďalším štádiom je tolerancia neresti. Okolie ju síce vníma ako výnimočný prípad, no prehliada ju. Začína sa vnímať ako čosi výlučne súkromné. A to je to, čo si jej nositeľ želá. Stiera sa rozdiel medzi praktizovaním a sklonom. Takto vzniká akoby „právo“ túto neresť praktizovať. Pojem „právo“ má v našej kultúre hmlistý, no zároveň veľmi silný význam.

Ak máme „právo“, nikto už nemôže namietať voči našim spôsobom správania. A tí, ktorí stále trvajú na tom, že niečo nie je v poriadku, nás „diskriminujú“. Zákon má preto garantovať „naše právo“ praktizovať to, čo definujeme ako dobré. Aby sme to dosiahli, treba eliminovať čokoľvek, čo pripomína, že niektoré činy sú nesprávne alebo neprirodzené.

Právo na seba

Napokon si vytvárame teóriu univerza, ktorá nehovorí nič o tom, kto vlastne sme. Naša sloboda vlastne znamená naše „právo“ utvárať samých seba na akúkoľvek bytosť, ktorou sa chceme stať. Neexistuje žiadna norma pre to, čo je ľudské.

V poslednom štádiu treba zabezpečiť, aby sa to, čo sa kedysi nazývalo neresťou, začalo nazývať cnosťou. Takto je to potrebné zakotviť aj v občianskom práve. Nikto nemôže spochybňovať legitimitu neresti, ktorá sa stala cnosťou. Štruktúra vzdelávania, pracovného prostredia, armády, štátu a náboženstva musí byť v súlade s týmto „novým právom“, ktoré sa stáva normatívne pre všetkých.

Zdá sa, že týmto vývojom prešla západná civilizácie v nedávnom období. „Súkromné“ neresti sa stali verejným zákonom, ktorému podliehajú všetci. Navonok sa zdá, že to má logiku – takú, ako neresť zvyčajne má. Reillyho opis projekcie našich vnútorných nerestí do kultúry je fascinujúci.

Provokujúca je aj Reillyho poznámka, že nikto nemôže jednoducho žiť so svojimi hriechmi, pokiaľ sa rozhodne neuznať, že ide o hriechy. Musí preto trvať na tom, aby sa jeho hriechy považovali za dobro. V kresťanstve je už oddávna prítomné poznanie, že výlučne „súkromné“ hriechy neexistujú. Reilly nám ukazuje, prečo je to naozaj tak. Ako som už uviedol, vskutku výnimočná esej.

James V. Schall, S.J.
Autor pôsobí ako profesor na Georgetown University a je jedným z najplodnejších amerických katolíckych autorov. Jeho najnovšou knihou je The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka).

Medzititulky redakcia. Pôvodný text: Culture of evil, foto: Flickr.com.

 
  pošli na vybrali.sme.sk