Keďže sa americká kultúra a západ stávajú čoraz viac antikresťanskými, vynorili sa rozličné stratégie, ako sa s touto hrozbou vyrovnať. 

Kým vyjde tento stĺpček, porota v prípade doktora Kermita Gosnella vo Filadelfii už možno vynesie verdikt. (Pozn. redakcie: Začiatkom tohto týždňa bol dr. Gosnell uznaný vinným z brutálnej vraždy troch čerstvo narodených bábätiek a jednej ženy. Viac o procese sa môžete dočítať napr. tu.)

Tento príbeh obsahuje odporné podrobnosti o bábätkách, ktoré sa pri neskorých potratoch narodili živé a Gosnell alebo jeho pobočníci niektorým podrezali krk, preťali miechu a zabezpečili ich smrť. Samozrejme, tento príbeh toho obsahuje ešte viac: pobočníci, ktorí sa priznávajú k vražde tretieho stupňa, či špinavé operačné sály, ktoré guvernéri Pennsylvánie orientovaní pro choice ponechali v rámci politiky vľúdnej nedbalosti bez dozoru.

Hlavným cieľom moderných sekularistov bolo všetkých nás „oslobodiť“ od vplyvu (či bremena, ako by povedali oni) kresťanstva. Ako sa im tento vplyv na ľudskú spoločnosť podarilo zničiť, zdatne popisuje Benjamin Wiker vo svojej novej knihe Worshipping the State: How Liberalism Became our State Religion (Klaňanie sa štátu: Ako sa liberalizmus stal naším štátnym náboženstvom).

Wiker, ktorý učí na Františkánskej univerzite a na Thomas Aquinas College, tvrdí, že raison d’être sekulárnych filozofov bolo aspoň trochu vymaniť západnú kultúru zo zovretia kresťanstva a buď podriadiť Cirkev štátu alebo založiť konkurenčné občianske náboženstvo, aby sa Cirkev stala irelevantnou – alebo bezmocnou.

Správcovia Providence College, kde učím, dali návrh, aby sme začali podnikať kroky smerom k individuálnemu poistnému plánu. Nad touto myšlienkou začali uvažovať ešte skôr, než bude vyhláška ministerstva zdravotníctva žiadať od všetkých mužov, aby prišli na pomoc svojej krajine a platili peniaze na antikoncepčné tabletky a jedy pre ostatných.

To vyvolalo ohnivú výmenu mailov v našich profesorských schránkach. Teológovia na našej škole sú jednomyseľní od prvého do posledného a v dobrom boji je s nimi aj značný počet kolegov, čo učia filozofiu, angličtinu a dejepis ako aj súdruhovia roztrúsení po ostatných disciplínach. Diskusia sa rýchlo zvrtla k otázke antikoncepcie a kto by mal za ňu platiť. Na jej základe som dospel k niektorým záverom.

V tomto roku viery Cirkev riadne roztáča novú evanjelizáciu. Teraz, keď mám za sebou vyučovanie kurzu o dekréte 2. vatikánskeho koncilu o apoštoláte laikov, je mi konečne jasné, že jednou z hlavných úloh novej evanjelizácie bude zmeniť u ľudí chápanie toho, ako funguje Cirkev.

Keď sa hovorí o Cirkvi, zdá sa, že mnohí ľudia si v prvom okamihu spomenú na pápeža a hierarchiu, prípadne na svojho farára – čo je úplne správne a v poriadku, pretože je pravda, že klérus je súčasťou Cirkvi. No jedným z konkrétnych dôsledkov tohto prístupu je, že Cirkev je potom akoby kdesi ďaleko. Tajomstvo Cirkvi však spočíva v tom, že je obrovským duchovným spoločenstvom, kde „sú všetci ľudia povolaní na zjednotenie s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme.“ (2. vatikánsky koncil) „Všetci“ neznamená, že by sa malo vynechávať veľa ľudí.

Marginalizácia veriacich, ktorí berú svoju vieru vážne, postupuje míľovými krokmi. Najzákladnejšou úlohou vlády je „zabezpečiť spoločnú obranu.“ Spôsob, akým si vláda plní túto povinnosť, hovorí veľa o jej širších cieľoch a metódach.

Niektoré z taktík, ktoré sa aktuálne používajú v rámci bezpečnostných zložiek USA, sa začínajú podobať na zastrašovanie a ostrakizovanie dlho spájané s akademickou ľavicou. Katolíci, ktorí dlhý čas bojovali za to, aby boli akceptovaní ako lojálni Američania, budú možno trpieť medzi prvými.

V časoch, keď som písal komentáre do novín, boli moje výlevy často kritizované, že som akýsi „neokonzervatívec“, ktorého viac než čokoľvek iné zaujíma zoštíhlenie starého dobrého pestúnkovského štátu a že by som nechal chudobných prekutrávať kontajnery a chorých by som zobral k rieke, aby som ich tam postrieľal. Tým sa potom zároveň naznačuje, že je mi ľahostajné, aké dôsledky na životné prostredie bude mať pohádzanie mŕtvol do rieky dolu prúdom.

No, niekedy je tá kritika inteligentnejšia, ale zase nie až tak veľmi.

Jeden zo zrozumiteľnejších výrokov v divočine zenbudhizmu znie: „Lepšie než počuť meno je vidieť tvár.“ Podobne ako všetky pravdivé príslovia, aj toto platí v mnohých rozličných situáciách a – ako by sme mohli pamätať v týchto pekných dňoch nasledujúcich po Veľkom piatku a Bielej sobote – o rovnako aj o Bohu.

V zene môžeme nájsť aj varovanie, aby sme prst ukazujúci na mesiac chápali správne. Ak sa zameriame len na prst, to, čo má pomôcť, môže vážne uškodiť.