Skauting vznikol už na začiatku 20. storočia v Anglicku, postupne sa rozšíril do celej Európy a aj k nám na Slovensko. S príchodom komunistického režimu však boli všetky mládežnícke a telovýchovné organizácie zakázané. Jána Manasa, ktorý bol skautom každou bunkou v tele, však nezastrašili.

Ján Manas sa narodil 31.6.1931 v Prievidzi. Pochádzal zo šiestich súrodencov. Vyrastal u svojich rodičov neďaleko železničnej stanice Nádražná ulica 309. Rodičia vlastnili rodinný dom a záhradu. Jeho otec František bol živnostník – murársky majster a matka Jozefína bola v domácnosti.

V roku 1945 emigrovala jeho rodina pred oslobodzujúcou červenou armádou a ustupujúcou nemeckou armádou do Rakúska do obce Gostring, okres Weithofen. Tam sa zdržiavali 3 mesiace. Po okupácii, keď sa vrátili na Slovensko, bol otec odsúdený na dobu 8 mesiacov. Mladý Janko absolvoval nižšiu strednú školu v Prievidzi. Po vychodení meštianskej školy v roku 1948 odišiel do Bratislavy, kde navštevoval dve triedy gymnázia do roku 1949, kedy nastúpil ako robotník na hornonitrianskej píle v Prievidzi. Na vlastnú žiadosť bol v roku 1949 premiestnený do Úsvitu nábytok n.p. v Prievidzi, kde pracoval ako úradník a neskoršie ako dvorný robotník až do svojho zaistenia.

Založenie Zlatého Orla

Za tzv. Slovenského štátu bol v roku 1941 organizovaný v Hlinkovej mládeži (HM), z ktorej po mesiaci vystúpil. Počas štúdií v Bratislave dochádzal často do Prievidze. Prostredníctvom svojho priateľa klerika Blažeja Duchoňa sa dostal do spoločnosti rímsko-katolíckych kňazov, ktorí viedli politiku proti ľudovo – demokratickému zriadeniu. Konkrétne sa schádzal s kaplánom Štefanom Sámelom, ktorý získaval a organizoval mládež pod titulom skauting, a do tejto organizácie prebral aj Zväz katolíckej mládeže. Najskôr sa aj Ján pridružil k tejto organizácii, kde nadobudol organizačné skúsenosti a ako 17–ročný sa rozhodol založiť v roku 1948 ilegálnu skautskú organizáciu Zlatý orol (ZO). Vytvorili sa viaceré družiny: v Prievidzi, v Novákoch a v roku 1949 aj v Sebedraží. Prievidzskú družinu viedol Ján Manas, bratom radcom v Novákoch bol Martin Hagara a v Sebedraží Viliam Sládek. V roku 1949 vznikla družina v Nitre, viedol ju Marián Wolek, v roku 1950 vo Zvolene. V roku 1948 si Ján Manas podal prihlášku aj do Československého sväzu mládeže. V roku 1950 zastával funkciu kultúrneho referenta a predsedu závodnej skupiny ČSM v Prievidzi až do roku 1951. Nie z presvedčenia, ale aby mohol pracovať proti ČSM a brzdiť jej vývoj.

„Vtedy sme boli ešte chlapci po maturite. Potrestaní, ale nezlomení a dokázali sme snívať. Vymieňali sme si názory a učili sme sa hlavne to, čo nám bolo zakázané. Ako prispieť k spravodlivejšiemu a ľudskejšiemu svetu.”
Anton Srholec

Činnosť družín Zlatého orla

Družiny ZO združovali spočiatku len málo členov. Postupne získavali väčší počet mladých ľudí, ktorí v duchu skautingu podnikali výlety, organizovali športové podujatia a trampovali.

V krátkom čase začal Manas klásť dôraz na ideologickú stránku činnosti. Organizácia očakávala zánik ľudovo – demokratického zriadenia a vznik Slovenského štátu. Bola roztrieštená na niekoľko menších skupín, ktoré mali názvy ako napr. „Zlatý diabol“, „Čierna dýka“ a na čele týchto skupín bola organizácia ZO, ktorej veliteľom bol Ján Manas. Schádzali sa dvakrát alebo trikrát do mesiaca v parku pri železničnej stanici alebo aj doma u Manasa. Zaviedol kartotéky, nariadil mesačné členské príspevky vo výške 10 Kčs, okrem toho vyberal aj dobrovoľné príspevky, ktoré boli použité na služobné cesty ZO a na písomný materiál. Požiadal Rudolfa Kopřivu v Brne, ktorého poznal od roku 1949 prostredníctvom časopisu Vpred, aby mu dal urobiť okrúhle razítko s názvom Zlatý orol Prievidza 1. oddiel. Pečiatku používal na potvrdenky o zaplatení členského a na obežníky, ktoré posielal členom Zlatého orla v Nitre.

V tom čase začala organizácia so svojimi skupinami prevádzať nepriateľskú činnosť voči vtedajšiemu zriadeniu, ktorá spočívala v tom, že jej členovia sypali do ložísk železničných vozňov piesok, prestrihávali telefónne spoje a rozmnožovali letáky.

Záznam o uvalení väzby

Likvidácia družín Zlatého orla

Štátna bezpečnosť (ŠtB) považovala SZO (ŠtB nazývala organizáciu Slovenský zlatý orol) za organizáciu s protištátnym charakterom, ktorej cieľom bolo oživovať v ilegalite činnosť podobnú činnosti bývalého skautingu so snahou odvádzať slovenskú mládež od jednotnej mládežníckej organizácie Československý zväz mládeže, od budovania socializmu v Československu a oživovať v nej ideológiu tzv. Slovenského štátu. Preto postupne likvidovala jednotlivé družiny.

„Ako prvú zaistili družinu v Sebedraží pod vedením Viliama Sládeka, ktorá mala 16 členov. Členovia tejto družiny boli aj vyzbrojení. Od roku 1950 sa zdržiavali v bunkroch v okolí Sebedražia, aby bojovali proti komunizmu za samostatný Slovenský štát. Pri ich zaisťovaní došlo v marci 1950 k prestrelke medzi príslušníkmi ŠtB a členmi družiny. Pri tom pravdepodobne zahynul Viliam Sládek, pretože sa stratili všetky stopy po ňom a nie je pravdepodobné, že by sa mu podarilo opustiť republiku. Nebol súdený ani v neprítomnosti. Ostatných členov pochytali a postavili pred súd v Bratislave, kde súdili najťažšie protištátne zločiny,“ rozprával pán Hagara.

Keďže o spojení Viliama Sládeka a Jána Manasa vedel len Sládek, nedošlo k odhaleniu Manasa a SZO. Načas bola činnosť SZO utlmená, upevňoval sa organizačne, začali sa prísnejšie dodržiavať konšpiračné zásady. Prerušil sa osobný a písomný kontakt vedúcich jednotlivých skupín a spojenie sa realizovalo cestou spojok. SZO pokračoval vo svojej činnosti. Nie však dlho.

Novácku skupinu zaistili 25.12.1950. Zatknutí boli Martin Hagara, jeho otec Michal, Arpád Tarnóczy, Vladimír Reiter a Anton Štanga. Boli odhalení pri rozširovaní protištátnych letákov aj vďaka zrade. Otec jedného z nich chcel zachrániť svojho syna, preto udal rozširovateľov letákov ŠtB. V období od 29.12. 1950 do 8.1. 1951 bol zaistený Ján Manas z Prievidze a 13.1. 1951 Marián Wolek v Nitre. Zatkli aj profesora Štefana Sámela.

Vyšetrovali ich na ŠtB v Nitre. „Najskôr nás hodinu bili, aby sme zmäkli,“ rozprával pán Hagara. „Nútili nás chodiť kačacím krokom, čiže v drepe, s vystretými rukami. Na nich sme mali kopu kníh. Keď nám padli, znovu nás zbili.“ „Vyvíjali na nás aj psychický nátlak. Priviedli môjho otca a bili ho predo mnou, kým sa nepriznám,“ spomínal ďalej pán Hagara. „No čo som mal robiť?“

„Najskôr nás hodinu bili, aby sme zmäkli. Nútili nás chodiť kačacím krokom, čiže v drepe, s vystretými rukami. Na nich sme mali kopu kníh. Keď nám padli, znovu nás zbili.“
Martin Hagara, spoluväzeň Jána Manasa

Po dlhých a ťažkých výsluchoch boli premiestnení 27.4.1951 do Justičného paláca v Bratislave. 18.10.1951 začalo súdne pojednávanie pred senátom štátneho súdu, 19.10.1951 bol vynesený rozsudok pre trestný čin velezrady. Štátny súd v Bratislave odsúdil Martina Hagaru, Antona Štangu a Wila Reitera do väzenia na 1-2 roky. Manas bol 10 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, potom bol prepustený, lebo nebolo dokázané, že organizácia ZO bola politická. Po návrate na slobodu na jeseň 1951 však v činnosti pokračoval.

Po zatknutí členov skupín z Prievidze, Novák a Nitry ostal na slobode Ján Gregor z Prievidze. V čase, keď bol Manas zaistený, Gregor začal znovu organizovať SZO, ale obmedzil sa len na získavanie nových členov, hlavne z radov študentov, a organizovanie táborov. Po návrate Manasa sa organizácia znovu zaktivizovala. Boli založené nové skupiny v Topoľčanoch, Handlovej, Považskej Bystrici, Bratislave, Trenčíne. Trnave a v Banskej Bystrici.

„Neprestal ani vtedy, keď na jeseň v roku 1952 nastúpil vojenskú základnú službu v Čechách. Aj tam založil ilegálnu skautskú organizáciu, členmi boli slovenskí vojaci,“ usmieval sa pán Hagara.

Študenti s pamätníkom Martinom Hagarom

Zatknutie a väznenie Jána Manasa

V roku 1953 ho pre túto činnosť zatkli a 11.3.1954 bol odsúdený nižším vojenským súdom na 2 roky nútených prác. „Možno by bol obišiel aj s podmienečným trestom, ale on nahlas vykričal, že sa v štáte porušujú zákony a ústava, že ľudia sú pri vypočúvaní mučení. Namiesto toho, aby oni súdili jeho, on odsúdil ich,“ spomína pán Hagara.

„Možno by bol obišiel aj s podmienečným trestom, ale on nahlas vykričal, že sa v štáte porušujú zákony a ústava, že ľudia sú pri vypočúvaní mučení. Namiesto toho, aby oni súdili jeho, on odsúdil ich,“ spomína pán Hagara.

Trest si odpykával v Jáchymove vo väznici Rovnosť, kde sa zoznámil s básnikom Hieronýmom Mokrohajským, Antonom Srholcom a Brichtom, saleziánskymi študentmi teológie. Dohodli sa, že aj po svojom prepustení na slobodu bude s nimi, menovite s Hieronýmom Mokrohájskym, naďalej spolupracovať a udržovať s ním tajné styky.

Pán Anton Srholec pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule Jánovi Manasovi na jeho rodnom dome v Prievidzi spomína na neho takto: „Tak som sa na Rovnosti stretol s Jánom Manasom, bol vyššej postavy, mal menší trest, čo bolo pod desať rokov, radostný, usmievavý, trocha romantický. Odchovaný katolíckym skautingom. Neviem, kde k tomu prišiel, ale na Jáchymovsku to bolo dačo ako východisko z krutej všednosti, trocha dobrodružstvo, riziko a hlavne liek proti nasilu zjednotenému zväzu mládeže. Boli sme tam viacerí maturanti a kandidáti na štúdium teológie a viacero študentov iného zamerania. Janko bol slobodný, liberálny, ale kresťansky zameraný. Jeho vzťah k mládeži sa nám zapáčil. Založili sme tajnú skautskú skupinku. Nazval som ju Letiaci šíp. Malo to povedať, že sme na ceste, niet návratu a cieľ máme pred sebou. Tým cieľom bola sloboda. Témy, ktoré nás zaujímali boli: geológia, nádherné kryštály a zaujímavú horninu sme mali denne v rukách, príroda a liečivé rastliny. Počas letných večerov, nakoľko nám to dovolili reflektory, ktoré osvetľovali obrysy tábora, sme pozorovali hviezdy a učili sme sa nájsť a pomenovať súhvezdia. Filozofiou bola kresťanská viera, pretavená na konkrétne priateľstvo až bratstvo medzi nami, a na ochotu venovať sa v budúcnosti výchove mladých ľudí. Velitelia nič nezbadali. Boli sme spontánne priatelia, pomáhali sme si a život v drsných podmienkach bol znesiteľnejší.“

Opäť na slobode

Dňa 14.1.1955 podmienečne prepustili Jána Manasa z Jáchymova z výkonu trestu. Bola mu určená skúšobná doba na tri roky, ale „nepolepšil sa“. Ihneď po príchode na slobodu zintenzívnil prácu ZO, podporil zakladanie ďaľších skupín a rozšíril ich činnosť. Začal získavať nových členov v Bratislave, Handlovej, v Považskej Bystrici, v Topoľčanoch. Z jeho podnetu bola vytvorená tzv. „ústredná náčelnícka rada“ so sídlom v Prievidzi. Na jej čele stál Ján Manas. Začal vydávať ústredný ilegálny časopis organizácie „Táborák“, ktorý vychádzal spravidla raz do mesiaca (pán Hagara ho nazval občasník) v rozsahu 32 strán. Rozmnožoval ho na písacom stroji v piatich až ôsmich výtlačkoch a rozposielal jednotlivým družinám. Časopis sám redigoval a prispieval doňho svojimi článkami, ktoré mali väčšinou výchovný charakter v duchu kresťanskom, protikomunistickom, za ideu slovenskej štátnosti.

Prostredníctvom Barbory Srholcovej udržiaval ilegálne spojenie s bývalými spoluväzňami v Jáchymove. Hieroným Mokrohajský posielal Manasovi príspevky do ilegálneho časopisov „Táborák“, „Bystrina“ a „Perute“. Boli to najmä básne, ktoré skladal vo väzení, zamerané proti vtedajšiemu zriadeniu, i keď často v zastretej forme. Manas udržiaval s Mokrohajským ilegálne spojenie aj prostredníctvom brigádnikov, ktorí pracovali v Jáchymove. Toto spojenie sa uskutočňovalo cez Skalicu a trvalo až do zatknutia Jána Manasa v roku 1957. Barbora Srholcová zasa podporila jeho činnosť v roku 1955 sumou 500 Kčs.

Ján Manas vypracoval stanovy organizácie, riadil činnosť jednotlivých družín, organizoval tajné výlety a schôdzky. Spolupracoval najmä s Gregorom, Žilom, Lennerom a Mahdíkovou, ktorých podnecoval k aktívnejšej činnosti.

Pri príležitosti letného tábora na dráhach pri Považskej Bystrici zorganizoval tzv. „vodcovské skúšky“, pri ktorých bol členom skúšobnej komisie. Oboznamoval účastníkov s tým, že SZO bude po prevrate jedinou mládežníckou organizáciou.

V čase kontrarevolučného puču v roku 1956 v Maďarsku vystupňoval Manas svoju činnosť a napísal do ilegálneho časopisu Táborák úvodník s názvom „Také je naše stanovisko“, v ktorom schvaľoval kontrarevolúciu v Maďarsku a odsúdil krvavý zásah sovietskej armády. Vyslovil presvedčenie že „sloboda je blízko“ a nádej na zvrat pomerov v republike. Vyzval však aj k väčšej opatrnosti. Vydal pokyny, ktorými zrušil písomné spojenie medzi jednotlivými skupinami a ústredím a nariadil iba osobný styk pomocou kuriérov. SZO mal spojenie i so zahraničím, s nórskym, francúzskym a rakúskym skautingom.

Na úteku

V novembri 1956 sa dozvedel, že činnosť SZO je prezradená. Štátna bezpečnosť začala zatvárať členov ZO z Prievidze, Topoľčian, Handlovej, Bratislavy a Považskej Bystrice. Ján Manas sa načas vyhol zatknutiu. Ukrýval sa v Podhradí pri Novákoch u svojho známeho Michaloviča, v Handlovej u sesternice Vohlandovej, v Ráztočne, Turčianskych Tepliciach, Turzovke a Ostrave. Často menil miesta úkrytu, aby sťažil pátranie po svojej osobe. Z Ostravy sa mu podaril ilegálne prekročiť československo-poľské hranice. V Poznani si našiel zamestnanie a dal sa do styku s duchovnými, ktorí mu poskytli ubytovanie a stravu. Z Poľska sa snažil nadviazať spojenie s niektorými členmi SZO písomne i telefonicky. Bol však začiatkom januára 1957 poľskými bezpečnostnými orgánmi zatknutý a vrátený do ČSR.

Po druhýkrát v Jáchymove a posledné roky života

26. februára 1957 začal súdny proces so skupinou ilegálnej organizácie SZO. Hlavný obžalovaný bol Ján Manas a ešte deväť osôb. Proces prebiehal verejne, najviac bolo prítomných študentov. Ján Manas bol odsúdený za trestný čin podvracania republiky a trestný čin opustenia republiky na sedem rokov odňatia slobody a tri roky straty občianskych práv. Trest si odpykával opäť v Jáchymove. Stretol sa znovu s Antonom Srholcom a s ďalšími, ktorých tam spoznal už predtým.

V januári v roku 1962 bol prepustený. Podľa pána Hagaru bolo už na ňom vidieť, že má podlomené zdravie: „Jeho duch, presvedčenie a odhodlanie bolo veľké, telo však nevládalo. Ťažké podmienky vo väzení a ožiarenie z uránových baní sa podpísali na jeho zdraví.“

Rehabilitácie sa nedožil. Zomrel tridsaťosemročný v roku 1969, sklamaný vývojom v Československu a začínajúcou normalizáciou.

V dnešných dňoch ľudia pomaly zabúdajú na hrôzy a zločiny, ktoré boli napáchané v období socializmu. Zabúda sa na všetkých tých hrdinov, ktorí bojovali proti vtedajšiemu režimu a chceli, aby sme sa tu mali lepšie. A nič za to nežiadali. Súčasná mládež má úplne iné starosti, ako vtedy. Trápi ich, či sú dobre oblečení, či budú mať nový mobil alebo či dostanú jednotku z matematiky. No vtedajší mladí ľudia bojovali za pravdu a život visel mnohým na vlásku. Vedeli, že ich môže udať aj vlastný brat, že večer môžu ísť spať a ráno sa prebudiť vo väzení, že ich môžu odsúdiť, aj keď nič nespravili. Ale nedali sa zastrašiť touto hrozbou a bojovali za národ a slobodu. Preto by sme im mali byť vďační, lebo možno práve oni sa zaslúžili o zvrat v Československu. Jedným z takýchto „nenápadných“ hrdinov bol aj mladý študent Ján Manas. Spolu so svojimi priateľmi založil v roku 1948 ilegálny skauting Zlatý orol. Páčilo sa nám, že Ján Manas sa v celom svoj živote snažil dodržiavať skautské zákony, ktoré v tom období neboli podporované. Snažil sa o lepšie pomery, v štáte chcel dosiahnuť pád komunizmu a nastolenie slovenskej republiky. Za to bol kruto potrestaný. Ján Manas si v živote vytrpel veľa, no ani po tých najhorších skúsenostiach ho ŠtB nedokázala „prevychovať“. Je dôkazom toho, že si treba stáť za svojim názorom, aj keď nás to môže stáť život.

Jakub Chovanec, Timotej Cirok
Študenti Gymnázia Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.