Nemyslím si, žeby sme mali jasať nad krokom Mikuláša Dzurindu v akejsi eufórii, že sa veci musia nutne zmeniť. Aj keď jeho rozhodnutie mnohých prekvapilo a komentovanie jeho odstúpenia sa stalo priam módnym trendom. Skôr by nás to malo viesť k reálnemu mysleniu. Ponúkam niekoľko myšlienok:

Sekretár Kongregácie pre katolícku výchovu arcibiskup Jean-Louis Brugés, ktorý prišiel do Vatikánu z Francúzska v roku 2007 kde pôsobil ako diecézny biskup v diecéze Angers, predniesol na zhromaždení Rektorov pápežských kňazských seminárov závažný prejav. Text prejavu prevzal aj denník l´Osservatore Romano a uverejnil ho 3. júna tohto roku. Pokúsim sa priblížiť niektoré jeho tézy.

Osobnosť božieho služobníka biskupa Jána Vojtaššáka ešte stále polarizuje našu spoločnosť za hojnej podpory tých, ktorým prekáža možnosť jeho blahorečenia. Od roku 1945 isté skupiny neprestávajú na biskupa Vojtaššáka “kydať” nehľadiac, či je to pravda alebo nie. Ide o vážnu osobnú averziu, až nenávisť. Žiaľ, sú to ľudia, ktorí považujú nenávisť za neoddeliteľnú súčasť svojho životného presvedčenia. Vojnový Slovenský štát tvorí iba 5 rokov z Vojtaššákovho 88 ročného života a kto dokáže hodnotiť ľudský život komplexne, nemôže pri jeho hodnotení vynechať ani 11 rokov pobytu vo väzení a 4 roky v exile pod dozorom Štb. O týraní, ktoré prežil, sa hádam nemusím zmieňovať. Napriek tomu spomínané anti-vojtaššákovské skupiny navodzujú dojem, akoby Vojtaššák bol vojnový zločinec. Je to cielená a falošná demagógia smerujúca k jedinému cieľu: zmiasť katolíkov a zmeniť ich postoj k Vojtaššákovi a vytvoriť tlak na Apoštolskú stolicu, aby neuznala jeho verejný kult aktom beatifikácie. Takýmto tendenciám by katolíci nemali podľahnúť.

Môj priateľ a spolubrat Anton Ziolkovský napísal na svojom blogu v SME článok, v ktorom dospel k zaujímavej téze: kresťan nemôže s čistým svedomím vhodiť pri prezidentských voľbách do urny volebný lístok s menom profesorky Ivety Radičovej. Spolu s tým obvinil KDH, že urobilo chybu, ak pristúpilo k podpore jej kandidatúry. Dôvod: jej liberálne postoje. A hoci to v článku nezaznelo, nepriamo tým urobil propagandu pánu Gašparovičovi.

Nuž, v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim o niečo podobné, len otočím dôvody i kandidáta. Pán Gašparovič bol členom Komunistickej strany, ale iba toto konštatovanie mladej generácii, ku akej patrí aj spolubrat Ziolkovský už asi nestačí. Treba pridať aj trochu histórie pre oživenie pamäti o spôsobe politického zápasu komunistov o moc.