Na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku sa 13.9.2011 od 9. hodiny konala obhajoba dizertačnej práce doktorky Anny Dudovej, rod. Nedoroščíkovej napísanej na tému "Znaky kánonicky definovanej svätosti v živote a činnosti špirituála Jána Čarnogurského (1904-1938)". Výsledky tejto práce sú skutočne zaujímavé, pretože sú akademickou argumentáciou toho, čím v skutočnosti kňaz Ján Čarnogurský bol a čo znamená aj v súčasnosti.

V piatok minulý týždeň Svätá Stolica uverejnila Inštrukciu o predkoncilovom mimoriadnom rímskom ríte (text Inštrukcie v slovenčine). Inštrukciu vydala Pápežská komisia Ecclesia Dei, ktorej predsedom je kardinál Levada a sekretárom Mons. Pozzo a jej zámerom je uviesť do života latinskej Cirkvi zámery Motu Proprio Summorum Pontificum Benedikta XVI.

O pátrovi Bubákovi som počul veľa dobrého a je charakterizovaný ako príkladný a obetavý kňaz. Preto s veľkou úctou a pokorou k tomuto kňazovi píšem nasledovné vety:

Zisťujeme, že medzi katolíkmi (ba aj inde) dochádza k vášnivým diskusiám o etických otázkach týkajúce sa manželského sexuálneho úkonu. Diskusie azda nabrali na obrátkach po nedávnom vydaní knihy Petra Seewalda s Benediktom XVI., ktorý sa vyjadril aj k používaniu kondómov, čo niektorí autori interpretovali až tak, že do veci zasiahla Kongregácia pre náuku viery, aby poskytla správnu interpretáciu slov pápeža. Niektorí zastávajú názor, že to nie je téma, ktorá by mala katolíkov až toľko zamestnávať, aby sa jej venovalo až toľko pozornosti, lebo sú aj iné témy, ktoré by Cirkev mala považovať za dôležité. Iní majú opačný názor a rázne akcentujú etiku manželského života.

Arcibiskup metropolita Denveru Mons. Charles Chaput, ktorý koncom augusta 2010 navštívil Slovensko poskytol rozhovor časopisu Nové Horizonty, v ktorom sa vyjadril k rôznym témam. Rozhovor sa objavil iba teraz pred Vianocami v NH 4 (2010), s. 160-163. Vyberám aspoň niektoré témy: o slobode, cirkvi a politike, o pedofilných škandáloch služobníkov cirkvi, a – paradoxne – aj o tom, že v USA sú dnes katolícke školy pre deti najbezpečnejším miestom.

Na hodine náboženstva dal učiteľ žiakom otázku: aký je rozdiel medzi kňazom a farárom. Odpovede prichádzali rôzne a niektoré až vyvolávali úsmev, napr. že farár slúži omšu a kňaz číta oznamy. Nepomohla ani pomôcka, že vo farnosti okrem farára majú aj kaplána.

Nemyslím si, žeby sme mali jasať nad krokom Mikuláša Dzurindu v akejsi eufórii, že sa veci musia nutne zmeniť. Aj keď jeho rozhodnutie mnohých prekvapilo a komentovanie jeho odstúpenia sa stalo priam módnym trendom. Skôr by nás to malo viesť k reálnemu mysleniu. Ponúkam niekoľko myšlienok:

Sekretár Kongregácie pre katolícku výchovu arcibiskup Jean-Louis Brugés, ktorý prišiel do Vatikánu z Francúzska v roku 2007 kde pôsobil ako diecézny biskup v diecéze Angers, predniesol na zhromaždení Rektorov pápežských kňazských seminárov závažný prejav. Text prejavu prevzal aj denník l´Osservatore Romano a uverejnil ho 3. júna tohto roku. Pokúsim sa priblížiť niektoré jeho tézy.

Osobnosť božieho služobníka biskupa Jána Vojtaššáka ešte stále polarizuje našu spoločnosť za hojnej podpory tých, ktorým prekáža možnosť jeho blahorečenia. Od roku 1945 isté skupiny neprestávajú na biskupa Vojtaššáka “kydať” nehľadiac, či je to pravda alebo nie. Ide o vážnu osobnú averziu, až nenávisť. Žiaľ, sú to ľudia, ktorí považujú nenávisť za neoddeliteľnú súčasť svojho životného presvedčenia. Vojnový Slovenský štát tvorí iba 5 rokov z Vojtaššákovho 88 ročného života a kto dokáže hodnotiť ľudský život komplexne, nemôže pri jeho hodnotení vynechať ani 11 rokov pobytu vo väzení a 4 roky v exile pod dozorom Štb. O týraní, ktoré prežil, sa hádam nemusím zmieňovať. Napriek tomu spomínané anti-vojtaššákovské skupiny navodzujú dojem, akoby Vojtaššák bol vojnový zločinec. Je to cielená a falošná demagógia smerujúca k jedinému cieľu: zmiasť katolíkov a zmeniť ich postoj k Vojtaššákovi a vytvoriť tlak na Apoštolskú stolicu, aby neuznala jeho verejný kult aktom beatifikácie. Takýmto tendenciám by katolíci nemali podľahnúť.

Môj priateľ a spolubrat Anton Ziolkovský napísal na svojom blogu v SME článok, v ktorom dospel k zaujímavej téze: kresťan nemôže s čistým svedomím vhodiť pri prezidentských voľbách do urny volebný lístok s menom profesorky Ivety Radičovej. Spolu s tým obvinil KDH, že urobilo chybu, ak pristúpilo k podpore jej kandidatúry. Dôvod: jej liberálne postoje. A hoci to v článku nezaznelo, nepriamo tým urobil propagandu pánu Gašparovičovi.

Nuž, v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim o niečo podobné, len otočím dôvody i kandidáta. Pán Gašparovič bol členom Komunistickej strany, ale iba toto konštatovanie mladej generácii, ku akej patrí aj spolubrat Ziolkovský už asi nestačí. Treba pridať aj trochu histórie pre oživenie pamäti o spôsobe politického zápasu komunistov o moc.