Traja kňazi a jeden diakon, ktorí sa minulý rok zviditeľnili exkomunikovaním slovenských biskupov, opäť pútajú pozornosť. Rozhodnutie Benedikta XVI. blahorečiť Jána Pavla II. a stretnúť sa s lídrami svetových náboženstiev v Assisi, označili za odpadlíctvo. List v podobnom znení zaslali Svätému otcovi aj biskupi z tzv. Ukrajinskej pravovernej gréckokatolíckej cirkvi. Sú to len hlasy extrémistov alebo majú tieto názory v Katolíckej cirkvi širšiu podporu?

Podľa vyhlásenia Stanislava Cigánka, Martina Chlebeka, Martina Jarabicu a Petra Mazúra, ktoré nesie dátum 30. január 2011, sa Ján Pavol II. stal „najúčinnejším nástrojom masového rozšírenia nového náboženstva new age,“ ktoré „preniká všetky kresťanské cirkvi a denominácie, aj nekresťanské náboženské spoločnosti; a jeho vyznávačmi sú aj mnohí z tých, čo sú bez vyznania. Preto sa niet čo čudovať, že si také množstvo ľudí žiada vyvýšenie Jána Pavla II. na oltár“. Ak Benedikt XVI. blahorečí svojho predchodcu a zúčastní sa medzináboženského stretnutia v Assisi, stane sa podľa nich „vrcholným predstaviteľom celosvetovej synkretistickej organizácie“ s antikristovskou štruktúrou.

V podobnom duchu sa nesie aj o štyri dni starší list tzv. ukrajinských pravoverných gréckokatolíckych biskupov na čele s Eliášom Antonínom Dohnalom. Ich formulácie sú však podstatne tvrdšie a podmienky ultimatívnejšie. Benedikta XVI. vyzývajú, aby sa spamätal a konal pokánie, ináč sa stane hrobárom cirkvi.

Duch Assisi

Výhrady proti stretnutiu Jána Pavla II. s lídrami kresťanských cirkví a svetových náboženstiev, ktoré sa konalo v meste sv. Františka 27. októbra 1986, pravidelne zaznievajú z viacerých strán. Zosnulému pápežovi vyčítajú, že sa dopustil relativistického až nekatolíckeho gesta, keď sa modlil zo zástupcami moslimov, budhistov či hinduistov. „Nakoľko viem, nikdy z úst najvyššieho cirkevného predstaviteľa nezaznela téza o eklekticizme, teda že všetky náboženstva sú si rovné. Naopak, Ján Pavol II. vo svojich encyklikách jasne hovorí o nutnosti spásy v Ježišovi Kristovi. A to, že v iných náboženstvách sa nachádzajú tzv. semienka pravdy, je len aplikácia Listu Rimanom, kde Pavol píše o poznaní Boha cez jeho dielo,“ konštatuje Ivan Moďoroši z Katedry religionistiky a náboženskej výchovy Katolíckej univerzity v Ružomberku. V rovnakom duchu sa vyjadril aj postulátor procesu blahorečenia Jána Pavla II. Sławomir Oder v knihe Prečo svätý?, ktorá nedávno vyšla aj v slovenskom preklade. „Ján Pavol II., neochvejný v ponímaní Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa sveta, bol zároveň hlboko presvedčený o možnosti dialógu s inými náboženstvami. V duchu záverov Druhého vatikánskeho koncilu v nich nachádzal prítomnosť ,lúčov jednej pravdy´,“ píše poľský kňaz Oder.

Okrem ďalších „prešľapov“ Jána Pavla II. mu signatári ukrajinskej a slovenskej výzvy vyčítajú aj pobozkanie Koránu počas prijatia moslimskej delegácie 14. marca 1999. „V skutočnosti ten bozk nebol ničím iným ako nástrojom, pomocou ktorého človek úprimnej viery vyjadril hlbokú kresťanskú lásku vo vzťahu k národom a k civilizácii, ktorá v Abrahámovi uznáva spoločného otca všetkých, čo veria v jediného Boha,“ konštatuje Oder.

Označenie Benedikta XVI. za apostatu však dostáva Dohnala a spol., vrátane ich slovenských nasledovníkov, do patovej situácie. Legitimitu svojich spoločenstiev doteraz vyvodzovali z deklarovanej vernosti pápežovi, ktorý ich – podľa vlastnej interpretácie – akceptuje, keďže proti nim nezasiahol. Predseda Slovenskej spoločnosti kánonického práva, profesor Ján Duda pre Postoy.sk však konštatuje, že „je v rozpore s ľudskou logikou na jednej strane deklarovať vernosť rímskemu veľkňazovi a na druhej strane odsudzovať slovenských biskupov, ktorých ten istý rímsky veľkňaz menoval do úradu“. Navyše, od koho budú „pravoverní“ odvodzovať svoju legitimitu, keď sa súčasný pápež podľa nich stane odpadlíkom?

Kto je za výzvami?

Mená klerikov spomínaných v úvode článku boli až do začiatku minulého roka pre väčšinu ľudí úplne neznáme. V polovici decembra 2009 táto podivná skupinka pochádzajúca z Bratislavskej a Trnavskej arcidiecézy zaslala list všetkým slovenským biskupom, v ktorom ich vyzvali, aby podpísali nimi stanovené vyznanie viery. V opačnom prípade mali byť biskupi považovaní za odpadlíkov a exkomunikovaní. Po tom, čo mladí klerici odmietli odvolať svoje vyjadrenia, sami upadli do exkomunikácie. Následne sa utiahli do obce Jarok neďaleko Nitry, kde založili Spoločenstvo sv. Bazila Veľkého a celý uplynulý rok pokračovali vo vydávaní exkomunikačných vyhlásení a výziev k obráteniu.

Od začiatku bolo jasné, že „pravoverní z Jarka“ sú napojení na tzv. Ukrajinskú pravovernú gréckokatolícku cirkev. V jej čele stojí aj na Slovensku známy páter Eliáš Antonín Dohnal (na obr.). Ten, spolu s ďalšími troma českými rehoľníkmi z Rádu sv. Bazila Veľkého, vzniesol podobné požiadavky adresované slovenským biskupom ešte v júli 2007.

Ako som napísal ešte začiatkom minulého roka v týždenníku .týždeň, Dohnal je zvláštnou postavou. V sedemdesiatych rokoch pôsobil ako farár v obci Slušovice a bol konfrontovaný s ŠtB. V životopise jeho priaznivci uvádzajú, že ovocím jeho modlitby bola schopnosť rozoznávať okultné praktiky. Po stretnutí v Assisi napísal list pápežovi Jánovi Pavlovi II. a skritizoval ho, že svojím konaním vzbudil veľké pohoršenie v cirkvi.

V deväťdesiatych rokoch Dohnal pôsobil v Trebišove a Prešove, kde niekoľko rokov prednášal dogmatiku na miestnej gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte. V tom čase vystupoval na rôznych charizmatických stretnutiach po celom Slovensku. Z východu Slovenska bol preložený do Prahy, kde v roku 2003 organizoval protesty proti novému gréckokatolíckemu biskupovi, Slovákovi Ladislavovi Hučkovi. Z Čiech Dohnala preložili na Ukrajinu, kde bol bez súhlasu Svätej stolice vysvätený za biskupa, čím upadol do exkomunikácie. Medzitým bol z rehole baziliánov vylúčený. V auguste 2009 s ďalšími nelegálne vysvätenými biskupmi založil tzv. Synod Ukrajinskej pravovernej gréckokatolíckej cirkvi, ktorého centrum sa nachádza v západoukrajinskej obci Pidhirki.

Na rovnakej vlne

Aj keď slovenskí, ako aj ukrajinskí „pravoverní“ odmietajú formálnu prepojenosť, nepopierajú, že sú prepojení ideovo. „Realita je taká, že sme sa nimi v niektorých veciach inšpirovali. (...) Sledujeme ich na internete,“ uviedol v minuloročnom rozhovore pre denník SME Stanislav Cigánek. Páter Dohnal zas pre Postoy.sk uviedol, že „títo kňazi skutočne nie sú na našu Ukrajinskú pravovernú gréckokatolícku cirkev organizačne napojení, ale čerpajú inšpiráciu z našej stránky pravovernosti viery“. (Rozhovor s Dohnalom nebol na našom portáli uverejnený, keďže respondent odmietol odpovedať na doplňujúce otázky s tým, že najprv máme uverejniť prvú časť rozhovoru.) O hlbšej ako len ideovej prepojenosti však svedčí napríklad aj identický vzhľad internetových stránok oboch skupín.

Napriek ich radikálnemu vystupovaniu nie sú známe informácie, že by voči nim Svätá stolica nejako zakročila. Vzhľadom na to, že sa k nim nepripojila žiadna väčšia skupina veriacich, nebol na to vážnejší dôvod. To však neznamená, že Spoločenstvo sv. Bazila Veľkého nemá na Slovensku žiadnych sympatizantov.

V máji 2010 došlo k zaujímavej udalosti, ktorá naznačuje, že minimálne niektoré ich názory našli ohlas v časti katolíckej verejnosti. Na protest proti konaniu Gay Pride sa v polovici mája v Bratislave konal protestný pochod Združenia pre ochranu rodiny. Pred prezidentským palácom predniesol predseda správnej rady tohto združenia Jozef Dupkala príhovor, ktorý obsahoval myšlienky, ktoré sa v úplne rovnakom znení nachádzali aj v Žiadosti o Zákon na ochranu pred diskrimináciou zverejnenej 30. marca 2010 exkomunikovanými klerikmi. Na otázku, či medzi Spoločenstvom sv. Bazila Veľkého a Združením na ochranu rodiny existuje nejaká ideová alebo personálna prepojenosť, nám neodpovedala ani jedna strana. Na adresu združenia vtedy hovorca KBS Jozef Kováčik pre TA3 uviedol, že „mnohé z téz tejto aktivity nie sú v súlade s učením Katolíckej cirkvi“. Združenie mu následne zaslalo otvorený list, v ktorom ho požiadalo o verejné ospravedlnenie.

Keďže išlo o ojedinelú udalosť, nemožno Združenie pre ochranu rodiny podozrievať z priameho napojenia na komunitu z Jarka. Tá aj po roku existencie a počiatočnom mediálnom boome zatiaľ ostáva marginálnou skupinkou bez širšej a organizovanej podpory.

Imrich Gazda

Ilustračné foto: dici.org