Obrázok používateľa Marián Sekerák
Autor: Marián Sekerák on January 05, 2012

Categories: 

Zdalo sa, že takmer 20 rokov po vzniku Slovenskej republiky sa v nej už dokázala sformovať životaschopná občianska spoločnosť. Hlboké názorové rozdelenie, fragmentácia a neschopnosť účinne reagovať na spoločenské a politické neduhy dokazujú, že to tak nie je. Slovenská spoločnosť potrebuje svojho „hovorcu“, potrebuje kohosi ako „verejného intelektuála“. Kto by ním mal byť? Aké kritériá by mal spĺňať?

Je pravda, že ašpirantov na tento mandát už bolo viacero, no zatiaľ sa každý z nich ukázal ako prinajmenšom nedôveryhodný. Či už to bolo chýbajúcou osobnostnou integritou, nízkou reprezentatívnosťou či (ne)úmyselnou diskreditáciou vlastnej osoby. V súčasnosti je na Slovensku akési obdobie „sedes vacantes“, obdobie uprázdneného stolca, pokiaľ ide o rolu tribúna ľudu alebo modernejšie: verejného intelektuála.

Príklady poruke

Pozitívnym príkladom nám môže byť – ako už viackrát v dejinách – Česká republika. Tam túto úlohu plní hneď viacero postáv. Z mnohých spomeňme aspoň sociológa Jana Kellera či súčasného prezidenta Václava Klausa. Aj tento stručný výpočet naznačuje, že verejný intelektuál nemusí byť, ba nemal by byť ideologicky sterilný či názorovo neutrálny, príp. pluralitný natoľko, aby sa s ním, s jeho názormi mohol stotožniť úplne každý občan. Naopak, podmienkou je, aby bol spoločnosťou rešpektovaný, aby existoval „verejný záujem“ vypočuť si jeho mienku a reflektovať ju. Aby jeho názor bol kritériom vecnosti, triezvosti a racionálnosti, a to aj – a najmä – u politikov, resp. tých, ktorí majú dosah na proces prijímania politických rozhodnutí. Neznamená to však, že jeho názory musia byť nekriticky a univerzálne akceptované. Neznamená to tiež, že voči jeho mienke nemôže existovať myšlienková opozícia.

Kritériá a kritika

Čomu sa musí každý adept tejto úlohy vyvarovať, je špecifická povahová črta, ktorú by sme mohli nazvať syndrómom chrobáka Truhlíka. Verejný intelektuál nie je expert na všetko, hoci sa môže vyjadriť ku všetkému, čo sa spoločnosti ako celku zásadným spôsobom týka. Pozná svoje obmedzenia, uvedomuje si hranice svojich vedomostí, a preto sa vyjadruje tak, aby jeho myšlienky boli predovšetkým artikuláciou spoločenských pocitov, názorov, postojov a trendov, čiže artikuláciou verejnej mienky. Tú však nesleduje na základe kontroverzných prieskumov, ale citlivým vnútorným vnímaním. Verejný intelektuál je senzitívnym médiom – nie však nevyhnutne stelesnením odrazu – národa, ktorého je súčasťou. Práve z tohto dôvodu len ťažko môže (dokáže) vyjadriť a reprezentovať záujmy národnostných skupín žijúcich v krajine.

"Kto si tento post uzurpuje, nie je nikým iným, než pretvarujúcim sa klaunom, ktorý v konečnom dôsledku podporu verejnosti nikdy nezíska."

Keďže verejný intelektuál pracuje vo sfére subjektivizmu a psychológie, nevyhnutnou vlastnosťou, ktorou musí disponovať je schopnosť empatie. Rozhľadenosť či vlastné preferencie mu nemajú byť prekážkou, ale majú mu napomáhať vcítiť sa do pocitov toho, koho z pozície, ktorá mu bola udelená, reprezentuje. A propos, udelená. Áno, verejný intelektuál si svoj post zaslúžil, bol mu prepožičaný, daný na základe či už tacitného alebo viac či menej manifestovaného súhlasu národa. Kto si tento post uzurpuje, nie je nikým iným, než pretvarujúcim sa klaunom, ktorý v konečnom dôsledku podporu verejnosti nikdy nezíska. Navyše, skutočný verejný intelektuál vie, že podpora verejnosti nesmie byť zneužitá v jeho vlastný prospech: ani materiálny, ani politický, ani nijaký iný.

Kto za názor horí?

Ak bolo na začiatku spomenuté, že na Slovensku neexistuje momentálne nijaká takto privilegovaná osoba, neplatí to celkom o kolektíve. Na jednej strane si túto rolu uzurpujú médiá, najmä tzv. mienkotvorné. Tie sa však rozličným spôsobom diskreditujú samé. Na strane druhej sa verejným intelektuálom, celkom reálne, stávajú internetové diskusie. To nie je správne. Anonymný dav, aj keď sa to zdá paradoxné, nevyjadruje vôľu väčšiny, nereprezentuje verejnú mienku. Webová diskusia je trhoviskom názorov a presvedčení, kde sa každý snaží presvedčiť iných o svojej pravde. Neplatia tam pravidlá rešpektu voči názoru iných, absentuje základná miera úcty voči dôstojnosti ostatných individualít. Masa diskutérov vždy reprezentuje len vlastné partikulárne názory, reflektuje seba samú, neartikuluje verejnú mienku, nie je na ňu citlivá. To dokáže len jednotlivec, prípadne malá skupina jednotlivcov.

Ako vhodný ašpirant prichádzajú na myseľ akademickí pracovníci, ktorí by mali reprezentovať elitu národa. O skutočnom stave a úrovni súčasných akademikov sa už napísalo mnoho, a preto nie je potrebné detailne ho rozoberať. Azda stačí spomenúť, že mlčiaca väčšina (z nich), hovejúca si v pohodlnom a bezstarostnom štátnozamestnaneckom pomere nikdy nebude schopná aktivizovať sa v prospech národa. Očakávať angažovanosť od tých, ktorí sa opájajú oparom vlastnej exkluzívnosti, je naivné.

Čakanie na...

Zdá sa, že treba počkať. Počkať možno päť rokov, možno desať, možno dvadsať. Slovensko svojho verejného intelektuála potrebuje. Je tu nádej, že sa ho raz dočká. Rozbitá spoločnosť ho potrebuje ako soľ. Vlastne nie: potrebuje ho ako tmel.

Marián Sekerák
Foto: Pavol Rábara

 
  pošli na vybrali.sme.sk