Posledné dni a týždne priniesli intenzívnu debatu o fungovaní eurozóny a spôsoboch, ako riešiť ekonomické krízy a do budúcnosti im predchádzať. Medzi návrhmi na prevenciu sa objavili mechanizmy vzájomného posudzovania štátnych rozpočtov, pričom toto posúdenie by prebiehalo ešte pred schvaľovaním v národných parlamentoch. Niečo také nie je v záujme Slovenska a naši politici by sa ešte pred voľbami mali jasne vyjadriť, ako sa k návrhu stavajú.

Koľko ekonomického a politického kapitálu sme schopní obetovať, aby sa Euro zachránilo? Odpovedať „koľkokoľvek“ nie je postoj hodný rozumných politikov. Na technickej úrovni je správna analýza, že pre zvládnutie budúcich kríz potrebuje eurozóna silnejšiu fiškálnu koordináciu. Otázka je, či chceme, aby posilnenie spolupráce bolo natoľko silné, aby sa eurozóna nikdy nemohla rozpadnúť, alebo aby z nej nikto nemohol byť vylúčený.

Čo by znamenalo udržanie projektu Eura „za každú cenu“? Na úrovni logickej analýzy by odpoveďou bolo, že spoločná európska mena je našou najvyššou politickou hodnotou, ktorej sme ochotní obetovať nekonečne veľa prostriedkov a politického vplyvu. Prirodzene, tvrdiť niečo také je šialenosť.

Projekt európskeho spoločenstva založeného na spoločných hodnotách a princípoch je vo východiskách správny. Spoločná európska mena sa tiež ukázala ako projekt schopný priniesť svojim členom významné ekonomické benefity. Francúzsky prezident Sarkozy však zachádza priďaleko, ak v jednej vete hovorí, že „Euro je Európa, Európa je mier na tomto kontinente“. Projekt spoločnej meny sa oplatí udržiavať, ak cenou nebude príliš veľká strata politickej slobody.

Pôžička krajine, ktorá má problémy, je mysliteľná. Pravdaže ľahšie sa poskytne, ak tá krajina neklame o svojich ekonomických ukazovateľoch. Rovnako tlak na striktnejšie dodržiavanie už dohodnutých pravidiel je zmysluplný. Ak sa ukázalo, že doterajšie nástroje nepostačujú, treba ich posilniť. Kľúčová otázka je, ako presne to má prebehnúť.

Bohužiaľ, Brusel je ďaleko a čo sa tam deje sa často dozvedáme len skratkovito, agentúrne. Takisto návrhy, ktoré sú na stole (.pdf) a sú verejné, sú nesmierne vágne a vyčítať z nich konkrétnosti vyžaduje poriadnu trpezlivosť. Jednorazová pôžička Grécku a európsky garančný mechanizmus do budúcnosti sú pomerne jasné. Otázky vzbudzujú iné tri zo štyroch bodov, ktoré má rozpracovať pracovná skupina pod vedením prezidenta Európskej rady Hermana van Rompuya: silnejšia rozpočtová disciplína, znižovanie rozdielov v konkurenčnej schopnosti a posilnenie tvorby hospodárskej politiky v EU.

Ktovie, čo sa ukáže za cieľom znižovanie rozdielov v konkurencieschopnosti. Eurofondy existujú už teraz a v rámci debaty o lepšom európskom hospodárení padli aj návrhy, že by fiškálne nedisciplinované krajiny mohli prísť o ich čerpanie. Posilnenie tvorby hospodárskej politiky v rámci EU sa zrejme týka návrhu Európskej komisie, aby členské štáty začiatkom roka predložili svoje rozpočtové zámery na posúdenie EK a ostatných členských štátov. Komisia a Rada EU by sa k nim následne vyjadrili.

Čo by sa dialo ďalej je fantáziou z ríše snov. Ak si Komisia predstavuje, že vlády nadšene zahrnú pripomienky do svojho návrhu a budú ich pretláčať v domácich parlamentoch, žije mimo politickú realitu. Je absurdné myslieť si, že pripomienky Slovenska Taliansku o neudržateľnosti ich dôchodkového systému poslúžia inak než na podkúrenie v krbe. Slovensko zas riskuje, že veľké krajiny s nákladnejšími sociálnymi systémami nás budú tlačiť do zvyšovania daní. Bude ťažké ba priam nemožné odlíšiť dobre mienené rady od sebeckého tlaku na „férové“ vyrovnanie podmienok - nanajvýš v záujme „znižovania rozdielov v konkurencieschopnosti“. Veľké krajiny budú malé ignorovať a malé sa budú veľkým vzpierať. Našich politikov žiadajme, aby nedopustili odobrovanie našich rozpočtov. Čo na tom, že štátny tajomník Ministerstva financií Peter Kažimír za HZDS si myslí, že tohto tabu sa politici budú musieť vzdať. Jeho strana možno nebude ani v parlamente. Čo si o tom myslia ďalší politici?

Pravdaže, strčiť hlavu do piesku nie je riešením. Ak by členská krajina, hoci aj Slovensko, zneužívala potrebnú politickú slobodu pri tvorbe rozpočtu a viezla sa v projekte spoločnej meny ako čierny pasažier, musí niesť následky. Tieto následky by mali byť ekonomického charakteru, nie politického. Strata eurofondov alebo skutočne udeľované pokuty sú riešením. Strata hlasovacích práv je politicky nezmyselná. Nie je možné, aby krajina nemala podiel v Rade pri schvaľovaní európskej legislatívy, ktorá sa následne v tejto krajine aplikuje. V pravidlách eurozóny by malo byť aj zakotvené automatické vylúčenie opakovaného hriešnika a tiež možnosť dobrovoľného vystúpenia.

Úplne najlepším riešením je prijatie domácich fiškálnych pravidiel, ktoré by na úrovni národnej legislatívy zamedzovali tvorbe nadmerných deficitov. Nemecko ich už má, Francúzsko zvažuje. Úsporné opatrenia, zatiaľ bez legislatívnych pravidiel, ohlásilo aj Španielsko a Írsko. Ostáva dúfať, že táto kríza nevyjde navnivoč a výsledkom bude silnejšia fiškálna disciplína, ktorú členské krajiny prijmú doma a z vlastnej politickej vôle. Len tak môže projekt spoločnej meny v politicky rôznorodej Európe naozaj a dlhodobo uspieť.

Marcel Mikolášik
Autor je podnikateľ.

Foto: Flickr.com

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na