Autor: Lucia Hrabovcová, May 25, 2012

Categories: 

Popri avizovanom dokumente Matúša Demka 22 hláv sa na domácej audiovizuálnej pôde objavil ešte jeden, tematicky ekvivalentný celovečerný film eŠteBák. Režisér Juraj Nvota sa pokúsil za 108 minút vyrozprávať príbeh založený na skutočných udalostiach pamätného roku 1968.

Reč sa tak v našej bratskej, česko - slovenskej kinematografii opäť zvrtla na režim, ten nedávny, totalitný. V archívoch Ústavu pamäti národa natrafil scenárista Ľubomír Slivka na príhodný námet pre vecné zobrazenie absurdností, ktorých bol ako dospievajúci chlapec tiež svedkom. Zachytiť a sprostredkovať pravdu o minulosti čo najautentickejším spôsobom nie je ľahká úloha, to netreba pripomínať. Najlepšou cestou sa často zdá byť vtip. Aj preto je eŠteBák trpkou komédiou a slovo trpká je dobré podčiarknuť. Humor totiž, hoci bol často nevyhnutnou útechou, znamenal „v tých časoch“ aj hrozbu. Alebo kto sa smeje naposledy, tak preto, že za mrežami socialistickej paranoje už prejde smiech každého. Tak ako Adama, hlavného hrdinu, konfidenta Jiřího Mádla. 

Jeho charakter bol scenáristom vytvorený na predlohe archívneho spisu o mužovi, ktorý bol, ako sa hovorí, „za totality“ šikovným spojárom. Zavádzal ľuďom pevné linky a popri tom ich tajne varoval pred odpočúvaním. Áno, aj takí hrdinovia sa našli. Aj tento v boji za slobodu padol, doslova. Pod paľbou pohraničnej hliadky pri snahe pomôcť emigrantom. Pomaranče možno boli úzkym profilom, no nie tak, ako sloboda. Za ňu sa oplatilo viac ako vystáť rad. Myšlienka prežila svojho hrdinu a narozdiel od muža z archívov, Adam zastrelený nebol, veď na takéto príbehy sú tu najmä dokumentaristi. V prípade eŠteBáka ostali tvorcovia „iba“ pri špionážnej šikane. A bolo by hádam aj lepšie, keby toto „iba“ nevyznievalo aj z filmu samotného. Juraj Nvota sa už roky vysmieva absurditám dávnejších i menej dávnych čias - potvrdia to jeho Kruté radosti (2002) i Muzika (2007). Otázka je, či zrkadlo stačí, či je irónia dostatočnou odplatou a zároveň účinnou prevenciou proti takémuto alebo podobnému zlu.

"Všetky postavy sú akési smiešne, všetko je zobrazené cez iróniu... Ani ten disent sa neberie vážne."

O čo teda ide? Adam je šikovný a vášnivý rádioamatér, večne zamotaný do káblov, zachytáva signál, fascinovaný vlnami a frekvenciami a počas povinnej vojenskej služby zachytí aj narušiteľa hraníc, čím sa postará o jeho smrť. Štátna bezpečnosť vyhodnotí jeho schopnosti ako užitočné, obzvlášť po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Po čistkách chýbajú odborníci. Ako typická „obeť doby“ sa Adam ľahko podvolí, každý „len človek“ predsa potrebuje mať na výhody štedrú ruku mocných na svojej strane a nevediac ako, stáva sa tajným. Dôsledky? Nuž, pozitívne - začína sa to bytom, pokračuje inventárom, všeobecným zabezpečením. A špehovaním. Adama – špióna sledujú jeho vlastní. Cesta späť, zdá sa, nie je. Potom prichádza zodpovednosť. Adamovi jej je dopriate vrchovate, prichádza však aj s novými kompetenciami. Ako sa s takouto pozíciou vysporiada? To už dopovie film.

Čo do hereckého obsadenia, môže tento film vyvolať rozporuplné pocity. Isté je, že nepriniesol nič nové, domáce filmy ostávajú v tomto smere verné svojmu refrénu. Ťažko však posúdiť, či sa spoliehajú na kvalitu, ktorá iste nechýba, alebo odpovedajú na divácky dopyt po „starých známych“. Možno by bola na mieste obava, či sa tejto hereckej „rodiny“ o chvíľu nepresýtime. Na film sa dobre pozerá, celkovo. Kamera je krásna, i scénografia. Retro sa teraz nosí, preto ani nadbytok dobovo príznačných rekvizít nebude prekážať tomu, kto si nepotrpí na striedmosť. Spomienkový optimizmus ladí so žánrom, nie však s kritickým odkazom. Estetika filmu pôsobí pomerne situačne, je nejednotná a hraničí s gýčom, chce vyzerať dobre a pritom obsiahnuť „socík“ v celej jeho pestrosti. Aj keď autentickosť je vo filmoch tohto typu dôležitá, jej zobrazenie v umení vyžaduje precíznosť. A film predsa je umenie.

Takže prešiel Adama smiech? V realite by to tak asi bolo, no film je akýsi milosrdný, celý pôsobí pozitívne, všetky postavy sú akési smiešne, situácie sú smiešne, všetko je zobrazené cez iróniu... Ani ten disent sa neberie vážne.

V tomto filme chýba moment, ktorý by oddelil biele od čierneho, že by sme škrípali zubami, že by nám bolo jasné, že už nikdy nebude našou reakciou nič iné ako odpor. Očakávania po takejto umeleckej „facke“ sa však stále zvyšujú a film poskytuje spracovaním stále priveľký priestor pre toleranciu. Opäť sa len pousmejeme nad škatuľkami socializmu.

Vrásky a archívy povedia viac ako vyšperkovaná scéna. Zalezú pod kožu a mrazia, ba čo viac, motivujú. K bdelosti, čestnosti, odvahe, zodpovednosti. Doterajším slovenským či česko-slovenským hraným filmom ďakujeme za vykreslenie minulej atmosféry a tešíme sa na to, ako svojimi ďalšími pokusmi už naozaj dopomôžu otočiť volebné skóre v neprospech červenej totality.  

Lucia Hrabovcová
Autorka študuje na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Foto: trailer

 
  pošli na vybrali.sme.sk