Potešilo ma, že Postoy.sk vytvoril priestor na diskusiu o postoji kresťanov voči súčasnej spoločnosti. Je to jeden z kľúčových problémov dnešných angažovaných kresťanov.

Doterajšia diskusia sa mi však zdala príliš zúžená na konfrontáciu dvoch pólov „liberálov“ a „konzervatívcov“, pričom mám pocit, že Postoy.sk sa skôr prikláňa k názoru, že „sekularisti“ sa prinajmenšom do istej miery zriekajú katolíckej autenticity v snahe o pokojné spolunažívanie a konzervatívci sú vnímaní ako nositelia autentickejšieho katolicizmu.

Podľa mňa sa však nemôžeme obmedziť len na tieto dve dimenzie. Táto bipolárnosť sa mi zdá nielen povrchná, ale dokonca míňa podstatu problému, ako to naznačuje aj Pavol Rábara v závere svojho článku.

Katolíci konzervatívnej línie vychádzajú z predpokladu, že ak si chceme zachovať naplno svoju kresťanskú (katolícku) identitu, musíme sa jasne vyhraniť hlavne v morálnych otázkach a nekompromisne odmietnuť to, čo považujeme za jednoznačné zlo, čím si, pochopiteľne, automaticky vyslúžime odmietnutie nekresťanmi. Prílišný akcent na konfrontáciu so zlom však problém nerieši, skôr ho prehlbuje.

Kríza kultúry a kresťania

Európa je zasiahnutá hlbokou krízou kultúry, a táto situácia sa už niekoľko storočí zhoršuje. A dnes nielenže nevidíme perspektívu, že by sa tento stav mohol zvrátiť, naopak, ukazuje sa, že rozpad hodnôt sa dokonca zrýchľuje. Trpíme tým všetci; my, kresťania, no možno ešte viac tí, ktorých táto kríza o kresťanstvo pripravila. Nietscheho úzkosť vyjadrenú slovami: „Nie je azda stále chladnejšie? Nie je snáď noc, stále temnejšia noc?“ zakúša, vedome, či podvedome, stále väčšia masa ľudí.

Táto kríza však nie je niečím, čo sa sem votrelo zvonka. Na zhromaždení biskupov Európy v októbri 1982 Ján Pavol II. povedal: „Krízy Európana sú krízami kresťana. Krízy európskej kultúry sú krízami kresťanskej kultúry... Ak pôjdeme ešte hlbšie, môžeme povedať, že tieto skúšky, tieto pokušenia, toto vyústenie európskej drámy nedoliehajú na kresťanstvo a na Cirkev zvonku ako nejaký externý problém alebo prekážka, (...) ale určitým spôsobom vychádzajú zvnútra kresťanstva, zvnútra Cirkvi.“

Ak teda chceme tejto kríze čeliť, nemôžeme ju chápať ako nejaký externý jav, voči ktorému sa musíme ako kresťania vymedziť a už vôbec nie spôsobom, že my sme tí poslední spravodliví, jediní, ktorí, ešte chránia pevnosť pravdy. My nie sme riešením problému, sme jeho súčasťou.

Hlavná línia hodnotovej konfrontácie v Európe dnes prechádza medzi kresťanmi a „post kresťanmi“, teda ľuďmi, ktorých predkovia, či dokonca oni sami boli kresťania ale z nejakých dôvodov stratili dôveru v kresťanstvo, v Cirkev, v Boha a hoci sa možno formálne hlásia ku kresťanstvu, „žijú ako keby Boh neexistoval“. Ich spoločným prvkom je, že si nenechajú od kresťanov, od Cirkvi vnútiť nič, čo sa prieči ich názorom. Čím radikálnejšie sa budeme voči nim vymedzovať, tým agresívnejšie sa budú nášmu úsiliu brániť.

Nová evanjelizácia

Jediný spôsob, ako z dlhodobého hľadiska zachovať naše hodnoty, je nová evanjelizácia. Povedané jazykom konzervatívca „Európa bude buď kresťanská, alebo nebude vôbec.“ Je teda potrebná nová evanjelizácia, ako sa vyslovil Ján Pavol II. Nová v zmysle, že je potrebné re-evanjelizovať prostredie, ktoré kedysi bolo kresťanské a tiež nová v tom zmysle, že k nej nie sú povolaní len kňazi či rehoľníci, ale všetci kresťania a to predovšetkým svojím životom a príkladom. Táto evanjelizácia sa musí uskutočňovať na všetkých frontoch: v rodine, v politike, v ekonomickom živote, v kultúre... A tá sa nedá bez pokorného načúvania, bez rešpektu, bez dôvery, bez dialógu.

Musíme si nanovo uvedomiť, že podstatou kresťanstva nie je hodnotová konfrontácia či „boj proti zlu“, ale láska a zvlášť vzájomná láska. Ak sa chceme autenticky vymedziť ako Kristovi nasledovníci, Ježiš nám zanechal jednoznačné inštrukcie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34-35) Toto je hlavné kritérium. Pokiaľ nebudeme dôsledne žiť podľa tohto Nového prikázania, môžeme presadzovať kresťanské zákony, oblepiť Slovensko plagátmi, vysielať katolícke relácie v televízií od rána do večera, či dať do všetkých škôl kríže a úplne zakázať potraty, nebudeme ničím viac, než odpudzujúcou karikatúrou kresťanov.

Skutočná výzva pre dnešných katolíkov je zladiť dve protichodné požiadavky: neochvejne si stáť za svojim kresťanským presvedčením a zároveň ho prezentovať ohľaduplne, pokorne a s láskou. Pričom motorom všetkého musí byť zrelá láska voči všetkým (čo neznamená naivnú servilitu!), ktorá stojí na pevnom základe autentickej vzájomnej lásky medzi nami podľa Kristovho vzoru.

Miro Koseček
Medzititulky redakcia

Foto: Flickr.com

Súvisiace články:
Autosekularizácia v Katolíckej cirkvi
Arcibiskup Brugés má pravdu. Postoy.sk má dôkazy