Za desať rokov bolo o 11. septembri 2001 povedané azda všetko. Nijaké prekvapivé odhalenie už asi nemožno čakať. A predsa sa zdá, že príbeh, ktorý sa vtedy začal, nie je celkom dopovedaný...

„Svet už nikdy nebude taký, ako predtým.“ To bolo heslo tých dní. Nepochybne sa odvtedy vo svete rozšíril strach, nenávisť spojená s túžbou po pomste generujúca ešte väčšiu nenávisť. Začali sme bojovať s „neviditeľnou“ silou, s nepriateľom, ktorý nepozná frontové línie, konvenčné bojiská a už vôbec nie konvenčné bojové prostriedky. Ak 11. september 2001 nepriniesol nič iné ako frekventovanejšie používanie slova terorizmus, aj to postačuje na to, aby sme postrehli, akým spôsobom sa nás dotkol.

Kto chce lepší svet?

Počuli sme mnoho o strete civilizácií, o expandujúcom islame, o dechristianizácii a demoralizácii Západu. Mantrou dneška je dokonca fráza o zlyhávajúcom multikulturalizme. Je toto všetko naozaj „produktom“ poseptembrového vývoja? Nie je to skôr náš alibizmus, ktorým chceme zakryť vlastné individuálne zlyhania a „pripísať ich na vrub“ dramatickému dejinnému zlomu, ktorý sa väčšiny z nás vlastne bezprostredne ani nedotkol? Otázka, ktorú si možno klásť v súvislosti s heslom spomínaným na začiatku znie, či bol svet naozaj lepší pred tým osudným dňom. A ak bol, skutočne ho chceme späť?

Zvykli sme si na vyhrážky a videoposolstvá teroristov, na telesné skenery na letiskách, na úspešné i zmarené akcie politických radikálov (ako by sme mohli eufemisticky nazvať týchto vrahov) i na patetické prejavy politikov plné bojového odhodlania. Rutinou sa stali bombové atentáty v krajinách, v ktorých sa boj s terorizmom odohráva každodenne a takpovediac naostro. Denne noví anonymní mŕtvi, denne akty koncentrovaného zla... Jeden mŕtvy – tragédia, tisíc mŕtvych – štatistika, povedal vraj kedysi bez rozpakov Stalin.

Posvätný welfare

Spokojná v lone prítomnosti. Taká je dnešná západná spoločnosť, lebo je to vlastne celé iba o nej. Nejde o nespokojných aktivistov, ktorí inak než zabíjaním nedosiahnu svoje politické požiadavky. Nejde o nijaké šírenie viery mečom či o novodobé križiacke výpravy. Nejde o demokratizáciu krajín tretieho sveta. A dokonca, hoci to možno niekoho prekvapí, nejde ani o tzv. americký expanzionizmus. Už americký protestantský teológ a komentátor R. Niebuhr v roku 1944 vo svojej knihe Synovia svetla a synovia tmy napísal, že „keď Amerika dozreje, bude jej hlavným znakom ochota brať na seba ustavičnú zodpovednosť za svetové spoločenstvo národov“. Je zjavné, že tzv. vojna proti terorizmu ide plne v tejto línii. V línii, ktorú si osvojili všetci nedávni americkí prezidenti. Vrátane toho súčasného.

O čo teda ide? Predovšetkým o náš vlastný blahobyt, ktorý nám mizne pred očami. A dnes, v časoch hospodárskych problémov, si to uvedomujeme viac, než kedykoľvek predtým. Bojíme sa, že o tento blahobyt prídeme úplne, a tak si vytvárame zástupných nepriateľov. Terorizmus je kondenzovaným preludom, naším vlastným tieňom, ktorý nás prenasleduje kamkoľvek sa pohneme. Nechceme svet pred 11. septembrom 2001. Nechceme ani svetlé zajtrajšky. Chceme sa mať iba dobre: tu a teraz. A urobíme všetko preto, aby to tak bolo. Aj za najvyššiu cenu. A to je na tom všetkom to najviac desivé.

Marián Sekerák
Foto: Flickr.com (Creative Commons)