Keby viac spievali lesy. Večne spievajú lesy. (Trygve Gulbranssen) Keby sa k nim pridala každá hora. Keby sa každý krásny kút ohlásil a pozvánka by platila od splnu do splnu. No... čo by bolo? Bol by to máj – zreteľnejší. Rajská záhrada by viac pripomenula, kade chodí Boh? Kade chodí, keď spomína. Kde spomína, keď čaká. Nie Adama... nejakého jeho vnuka.

Len tak (alebo odrazu) by som sa chcel zahĺbiť do pocitov ľudí, ktorí ubližujú ľuďom v štb. Prejdime si to spolu. Musí to byť grobianske vyjsť si na námestie a ohrozovať nevinných, nič zlého netušiacich príslušníkov. Toto je špeciálne ocenenie tých sviečkových... Veď akosi nechtiac mohli utrpieť stres. Taký fanatizovaný rozvášnený dav.... Fundamentalisti... kde sa hrabe Blízky východ. U nás boli skôr. A prvými obeťami dobrí chlapci z  š t b. Alebo keď niekoho bijete, urážate ho, nadávate mu. Hliadkujete. Šoférujete a ľudia a nie a nie ustúpiť... Uznávam, ťažký údel. A ani nehovorím, že naťahovať sa s tými zatknutými a pod. Viem pochopiť, že keď ich museli prepustiť, prežívali hnus. To nebol koniec ich utrpenia. Veď sa im dokonca celých 5 minút, slovom päť, vyhrážali stíhaním! To kde kedy kto videl? Akože obžalovať chlapca z štb? To kam ten svet speje! Veď sa príslušné orgány aj spamätali a nič nebolo. Žiadne súdy. Komunista štbák, to nie je nijaký zločinec, to je pán!

Národ hynie, trpí. Kráľ aj Štúr, Bernolák takto hľadeli na tie naše vŕšky, na prekrásne hory, čo sme dostali do daru. Národ sme malý, ale hory máme také vysoké, že nám ani Poliaci nevidia do hrnca. Sami do neho poslednú dobu poctivejšie nazeráme.

Keby si mala, sloboda,

            hniezdo sťa tí vtáci,

            Ja nemám nič nové a ani nič mimoriadne, čím by som prispel k hnutiu mojich spoluobčanov. Podelím sa len o niekoľko pocitov. Problematika, ktorá v tejto veľkej zime konečne dokázala ľudí na Slovensku spojiť a postaviť na námestia, je pomerne známa.

Čas je kruh. Preplávanie cez úžinu, ktorá sa napokon znovu zopakuje, len čo ňou prejdeš. Akurát o malý čas neskôr. To uznávam. Ale inak sa otáča do seba a cirkuluje.

Bežne Vám na týchto stránkach ponúkam lyrizovanú prózu. Napokon nie tak dlho a pribudne ďalšia. Dnes výnimočne z iného súdka mojej tvorby. S radosťou Vám oznamujem, že na scénu prichádza nové cd z našej dielne.

Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené.
Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.

Všetko bolo napísané.
Všetko bolo vytesané.
Nič nečakáme. Ešte sa vŕši kamenie, čo zostalo.

Nie, práve teraz sa mi to nehodí. – Avšak výraz muža kdesi medzi dvermi a stromom, ktorý sa mierne skláňal v nápore prichádzajúceho vetra, bol nástojčivý. Treba zatvoriť okno aj so stromom. Kým sa mohol rozčúliť, zaprataný papiermi, uvedomil si, že ten výraz je prosebný. Nechápal prečo. Dvere sa zabuchli. Mohlo to vyznieť nerozhodne. Na niekoľko svetelných sekúnd vydýchol.

Chodím po bludisku duševnej plochy. Boh je za mojím chrbtom. Možno je všetko len nominalizmus. Možno sa však všetko odohráva na ploche duše. Hľadám všetko, čo je autentické. Kresťanský Boh je pre mňa autentikum. Bludisko je šírka, on je výška. Znovu by som privítal svit slnka ako sprostredkovanie poznania a slobody bytia. Myslím, že toto je priam interkozmické.

Pochodím po krajine. Rozvešiam zástavy. Kúty, kde Adam zanechal len tmu. Spálené možnosti. Zlo sa akoby stupňuje. Dobro a Boh, čoraz žiadúcejšie veci. Veľká noc ma zastihne v duši, urobí to relatívne nemilosrdne. Musí.