Na pamiatku sr. Márie Greškovičovej, SSpS.

Milá Mária,
v stredu som sa dozvedel, že si zomrela. Najprv mi Tvoje sestry z komunity poslali SMS a potom sa ozvala aj Tvoja blízka spolupracovníčka Ivica, s ktorou si naposledy ukončila projekt Pilátova amnestia.

Napriek tomu, že Tvoj zdravotný stav nebol dobrý a trápil Ťa dlhé roky, Tvoje úmrtie ma zaskočilo. Do môjho srdca sa vlial smútok. Najmä preto, že na tomto pozemskom svete sa už druhýkrát neobjavíš a ja už nikdy nebudem počuť Tvoj nezameniteľný hlas, Tvoje múdre slová a Tvoj neprekonateľný, úprimný smiech. Budú mi chýbať naše občasné mailové konverzácie či náhodné stretnutia v Bratislave.

Prvýkrát som sa s Tebou zoznámil takpovediac “mediálne”. Na festivale Verím Pane som videl o Tebe dokumentárny film, ktorý natočila sr. Ivica Kušíková. Sedel som na schodoch kultúrneho domu v Námestove a s otvorenými ústami sledoval Tvoj príbeh. Bolo to viac než obdiv, čo som vtedy cítil. Ty si už vtedy žila tak blízko Bohu a vedel som, že chcem dosiahnuť to isté - byť ešte bližšie.

Potom som Ťa stretol v Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave spolu s ďalšími sestrami. Ani neviem, ako som našiel odvahu Ťa osloviť, veď sme sa dovtedy nepoznali. Stačilo málo a potykali sme si.

A potom to prišlo. Napísala si fantastické články pre Postoy.sk. Podaril sa nám aj rozhovor pre časopis Zrno, ak sa nemýlim. Medzitým si ma pozvala do krásnej čajovne na Kalvárii v Bratislave. Rád na to spomínam. V Bratislave som sa v tom čase ešte neorientoval, nemal som tu priateľov a Ty si mi vtedy darovala veľa svojho času, ktorý sme spoločne strávili v jednu jesennú sobotu v “družnom rozhovore”. Veľa som sa dozvedel o Tebe, aj o ťažkostiach, ktoré sprevádzali Tvoju rodinu, výber povolania i znášanie ťažkej choroby. Napokon som do tej čajovne zašiel párkrát so ženou, ktorú ľúbim. Zažil som tam len krásne chvíle. A vždy som pri tom pamätal na Teba.

Vážim si Ťa. To, čo si dosiahla napriek utrpeniu, je obdivuhodné. Toľko nedosahujeme ani v zdravom stave. Videla si hru Oskar a dáma v ružovom. Hoci Pán chcel, aby si v hre zvanej život hrala rolu Oskara v ženskom a staršom prevedení, v realite si akoby bola tou divadelnou tetou Rózou, ktorá je nielenže veselá, ale vie aj poradiť, pomôcť a v prvom rade - chápe zmysel umierania. Napísala si: “Vlastne celý život je pomalé umieranie. A zmysel to má len vtedy, ak je to procesom, keď sa meníme (možno nie tak zo dňa na deň ako Oskar), keď spoznávame krásu toho, čo žijeme. Potom sa naše srdce plní vďakou a dáva to zmysel.” Bola si živým svedectvom vlastných slov.

Budeš mi chýbať. Ale včera som si zreteľne uvedomil, že Ty si už na lepšom svete. Tam, kde nie je bolesť, ani škrípanie zubami. Tam je už len radosť plynúca z poznania Boha. Toho, ktorého si milovala, po ktorom si túžila, s ktorým si už tu na Zemi žila a ktorého si aj študovala. Boh, ktorý mal v Tvojich očiach aj materinský rozmer. Napísala si: “Pre ženu je veľmi podstatné zažiť intimitu, skrytosť a bezpečie v Bohu. Skúsenosť pravdy, že Boh je ten, kto človeka berie do náručia, u ktorého je možné zažiť bezpečnú istotu, je pre ženu vo vzťahu k Bohu bytostne dôležitá. … Byť doma a vytvárať domov je ďalšou črtou ženy. Týka sa to rovnako pozemského domova, ako aj domova, čoby rozmeru Božieho kráľovstva, na ktorý sa tešíme a ktorý už teraz čiastočne zakúšame skrze spoločenstvo.”

Jo Croissant v knihe Kňazstvo ženy, o ktorej si tiež písala, tvrdí, že „žena ma udivujúcu schopnosť trpieť a v tom je jej sila. Tým, že prijíma utrpenie, dokáže mať súcit a účasť na každej ľudskej bolesti, s ktorou sa vie stotožniť a teda ju obetovať“. Týmito vetami hovoril aj o Tebe. Veľa si ma naučila. Veľa si mi dala. Ďakujem! Škoda, že som Ti to nikdy nemohol povedať osobne.

Naposledy sme sa videli v bratislavskom seminári, kde sme si narýchlo zakývali a prehodili pár slov. Škoda, že som Ťa niekde nepozval, že som Ti nevenoval viacej času. Škoda... Čas sa už späť vrátiť nedá.

Napriek tomu, že mi na duši nie je ľahko, teším sa na naše stretnutie v nebi. Ty už si tam a mne ostáva dúfať, že sa tam i ja raz dostanem. A potom spolu predebatujeme polovicu večnosti. (Ak si spomínaš, tú druhú chceš venovať Carlovi Gustavovi Jungovi.)

Odpočívaj v pokoji, Mária!

Tvoj priateľ
Matúš Demko