Autor: Marek Hrubčo

Fórum pre kultúru každoročne otvára kľúčové otázky našej doby. V tomto roku sme preskúmali princíp pluralizmu.

Rád by som v krátkosti zhodnotil tohtoročné aktivity Fóra, v druhej časti tohto príspevku sa pokúsim o aplikáciu úvah na našu dnešnú situáciu. Nedostatok osobností, historická pamäť, identita, problém symbolu, pojem kultúrnosti. Každá z predchádzajúcich tém sa dotýkala otázok, ktorými sa zaoberal Ladislav Hanus. Vďaka Hanusovej monografii Princíp pluralizmu tomu nebolo inak ani v tomto roku.

K pojmu pluralizmu

Katolícky princíp pluralizmu treba hneď v úvode odlíšiť od modernisticky ponímaného pluralizmu. Prvým „plus“ pluralizmu ako ho chápal Hanus je „dištinkcia Bytosti absolútnej, nestvorenej, od seba pochádzajúcej, ktorou je Boh; a bytosti stvorenej, náhodilej, čiže kontingentnej, ohraničenej, a konečnej.“ Pluralizmus neponecháva veci „vedľa seba“, má hierarchiu a smeruje k Unum. Tieto a mnohé iné dištinkcie omnoho dôkladnejšie osvetlil vo svojej prednáške doc. Rajský. Audio záznam prednášky si môžu čitatelia vypočuť tu. Aplikáciu pluralizmu na teologické myslenie, konkrétne prístup luteránskeho teológa Lindbecka, priblížil (s primeranou dávkou kontroverzie) pražský teológ, Jozef Murín. O laický pohľad, resp. úvod do Hanusovo chápania pluralizmu som sa pokúsil aj ja.

Debaty počas piateho diskusného cyklu F4C v Košiciach osvetlili aplikáciu pojmu pluralizmu na verejnú politiku. Čítal sa Huntington, ale aj u nás pomerne málo známy britsko-americký historik, Niall Ferguson. V knihe The West and the Rest (Západ a ten zvyšok) ponúka šesť inštitúcií, nazýva ich „killer aplikácií“ Západu, vďaka ktorým dnes Západ dominuje: konkurencia, veda, súkromné vlastníctvo, moderné zdravotníctvo, konsumerizmus, pracovná etika. Problémom Západu je postupná „deinštalácia“ týchto aplikácii. Naopak, Východ ich výrazne „downloaduje“. Rusko, ale aj dnešná Čína neprijala nič iné než kombináciu západných ideí: trh a marxistickú ideológiu stvorenú v knižnici Britského múzea. Diskusia sa môže začať.

Iste, skutočná hybná sila kultúry je skrytá hlbšia a dotýka sa náboženstva. Preto nemohli chýbať tradiční vierou informovaní autori ako Skillen, Attarian, Murray, Kirk, Weigel, Novak, Neuhaus alebo Berger. Doplnili sme aj zaujímavú esej poľského dominikána, Macieja Ziebu aj Charlesa Chaputa. A samozrejme Hanusov Princíp pluralizmu. Formát diskusného cyklu: sedem týždňov, sedem účastníkov a moderátor. Priestor pre spoločné uvažovanie, o otázkach, nad ktorými sa človek bežne nezamýšľa. Fórum chce byť pôdou pre rast skutočných osobností. Iba z boja, konfrontácie, z prostredia „tvorivého napätia“ (Hanusov pojem) môže vzísť osobnosť. Poďakovanie patrí vedeniu Spišského seminára a Teologickej fakulte v Košiciach za fyzický priestor. Čo sú Hanusove dni? Na Kapitule sa už 16 rokov každoročne stretáva asi tridsiatka ľudí so záujmom o kľúčové otázky našej doby – o témy, o ktorých Hanus uvažoval. „Nemyslím si, že by tempo života bolo také súrne, že by už nezvýšilo chvíle zastaviť sa teoreticky, filozoficky, čiže zásadne, nad pojmom,“ píše Hanus v úvode svojej monografie Princíp pluralizmu.

Prezidentská diskusia pravicových kandidátov poukázala na polovičatosť ponímania pojmu pluralizmu. „Primárnym poľom aplikácie princípu pluralizmu je pole politické,“ píše Hanus. Žiaľ, politické elity nie sú schopné dopracovať sa k jednote. Iba čosi pluralitné môže byť jednotné. Na druhej strane spektra absencia dialógu, monizmus, tyrania väčšiny. Politika veru nie je futbal, červení vľavo, modrí vpravo. Ďalší dôkaz, že k princípu pluralizmu sa politické elity dodnes nedopracovali.

Aplikácia pluralizmu na dnešok

V druhej časti si dovolím niekoľko kritických poznámok k aktuálnemu stavu vo svetle jesenných úvah o pluralizme. Na Slovensku sa udomácnil takzvaný „feed-me approach“ (prístup „nakŕmte ma“). Účastníci cyklu sa musia anglickým textom prehrýzť sami, následne ho prezentovať a „ustáť“ aj následnú diskusiu. Žiadna prednáška a pasívne prijímanie predžutých myšlienok, ale diskusia, vlastný „zápas“ s textom. Jeden z aktérov Hanusových dní, Jozef Murín, dávnejšie upozornil na problém tzv. duchovného konsumerizmu: prijímanie právd, ale už hotových, predložených pred nás, aby sme ich verili. Lenže pravá viera nepozná skratky. Štatistiky a počty nám idú, ale vidíme, že tie čísla onú metanoiu a spolu s ňou transformáciu kultúry neprinášajú. Neslávne známy katolícky prezident John F. Kennedy sa snažil dištancovať od starých írskych katolíkov, ktorých heslom bolo „pray, pay and obey“ (modli sa, plať a poslúchaj). Zdá sa, že Íri sú nám v mnohom blízki.

Vyhliadky vonkoncom nie sú negatívne. Ustráchanosť „odhora pospodok“ sa dá prekonať. To nemusí znamenať ústup z defenzívnych pozícií, ale skôr snahu vymaniť sa z defenzívneho kŕča zoči-voči pluralitnej spoločnosti. Podráždený brechot spod širáka asi tiež nie je cesta. Pluralitnú spoločnosť kresťanskými princípmi presýti iba pluralitná cirkev. Taká, ktorá dokáže bohatstvo vlastnej tradície, duchovné, intelektuálne zápasy, hľadania aj omyly otvorene, dôveryhodne a zrozumiteľne komunikovať ako cennú skúsenosť, z ktorej môže upadajúca kultúra čerpať, z ktorej sa môže obnoviť. Kresťanstvo je vtelené do kultúry. Ono síce vytvára pnutie (lebo ju dvíha), ale nie je – ako by povedal Hanus – jej „adverzáriom“.

Keď kultúra porozumie, že kresťanstvo ju dvíha a ako ju dvíha, sekularizácia sa spomalí a napokon zastaví. Ľudia zistia na vlastnej skúsenosti, že novoveké „spásonosné“ myšlienkové systémy (Freud, otec sexuálnej revolúcie, Marx, konzum, atď.) nefungujú, aj keď medzitým sa napácha mnoho zla. V menej rozvinutých krajinách je ono „dvíhanie“ takpovediac rukolapné. V Európe to už také zrejmé nie je, skôr sa cirkev zdá byť v očiach mnohých na príťaž.

V kresťanských kruhoch sa nám predkladá obraz novodobého Savanarolu. Iste, tolerancia je vec negatívnej slobody, ale mnohí sa k ovociu pozitívnej slobody nedopracúvajú. Tým ovocím je dialóg. Na Slovensku dnes úplne absentuje dialóg. Nemám na mysli výstupy v médiách, kde sa „hádžu“ posolstvá podriadené konzultantom na politický marketing. Mám na mysli dialóg ako vzájomnú komunikáciu ako spoločné ponáranie sa do hĺbky. Iste, mnohí toho nie sú schopní, ale platí to o oboch stranách (pokiaľ by boli dve, ale fakt je ten, že už nie sú iba dve ako za komunizmu). Pochopenie pluralizmu ústi do dialógu. Podstatou liberalizmu je sloboda, nie vždy, no často absolutizovaná. Som presvedčený, že niektoré modernistické tendencie stoja aj proti samému liberalizmu – pojem, ktorý sa málokedy ďalej rozvíja, pritom jeho americký a európsky význam je takmer opačný, takže nikto nevie o ktorom je reč. Toto je priestor pre dialóg. A nie Orwellovo „štyri nohy dobré, dve nohy zlé“.

Ďalším poľom pluralistického ponímania verejného priestoru je vzťah cirkvi a štátu. Filadelfský biskup, Charles Chaput, píše, že v osemdesiatych rokoch 18. storočia pri ustanovení americkej katolíckej hierarchie sa Svätá stolica opýtala americkej vlády, čo si myslí o jej založení – a bola ohromená, keď dostala odpoveď, že vláda nemá žiadny názor. Zmyslom existencie štátu je vytvorenie spravodlivej spoločnosti. Štát nemá mať žiadny názor na to, čo v rámci svojich kompetencií koná alebo nekoná cirkev, lebo ju rešpektuje ako legitímnu súčasť spoločnosti, ona má vo verejnom priestore svoje miesto, ktoré jej právom patrí. Spoluvytvára priestor slobody. Keď je z tohto priestoru pod akoukoľvek zámienkou vytláčaná, znamená to blízkosť tyranie. Cirkev naopak prehovára do priestoru a apeluje na svedomie vo vzťahu ku všetkým, aj k nositeľom moci. Že sa nemá sa „miešať do politiky“? Výkon moci je konanie a morálka odpovedá na otázku „ako konať“. Politika je morálka. 

Toľko reflexia princípu pluralizmu v kontexte slovenskej reality. 

K nastupujúcemu extrémizmu si dovolím uviesť namiesto záveru rozsiahlejší citát z diela We Hold These Truths amerického teológa, J. C. Murrayho, ktorý považujem za mimoriadne podnetný:

„Barbarstvo, to nie je prales plný primitívnych divochov. Barbarstvo má svoju definíciu, ktorú od Aristotela prevzal sv. Tomáš. Je to absencia rozumnej konverzácie podľa zákonitostí rozumu. Slovo „konverzácia“ tu má dvojaký význam: znamená schopnosť spolu žiť a spolu sa zhovárať.

Barbarstvo hrozí, keď ľudia prestávajú žiť pospolu v súlade s rozumom stelesneným v práve a zvyku, inkorporovanom v pletive inštitúcií, ktoré dostatočne odrážajú racionálne voľby, hoci nie sú a ani nemôžu byť v úplnosti racionálne.

Spoločnosť sa stáva barbarskou, keď sa ľudia menia na stádo ovládané násilím a strachom; keď sú vyššie hodnoty podriadené ekonomickým záujmom; keď materiálne štandardy más a množstva drvia hodnoty kvality a výnimočnosti; keď technológia naberá autonómnu existenciu a stáva sa cieľom samým osebe, bez nadradeného princípu politiky a morálky.

[Spoločnosť sa stáva barbarskou] keď sa štát dostane do bodu paradoxu: je všadeprítomný a impotentný zároveň. Keď má k dispozícii všetky prostriedky, no nie je schopný dosahovať racionálne ciele. Keď ľudí uchvacuje čosi inštinktívne, impulzívne a kompulzívne.  

Keď sa toto deje, barbarstvo je realitou, a to aj napriek povrchnému zdaniu urbánnosti. Ľudia jednoducho prestávajú spolunažívať podľa zákonitostí rozumu.“

Čo k tomu dodať? Levy neprichádzajú. Sú v nás.

Marek Hrubčo
Autor je predsedom a spoluzakladateľom Fóra pre kultúru
www.forumprekulturu.org

 
  pošli na vybrali.sme.sk