Autor: Ladislav Štefanec

Bolo to asi pol roka po nežnej revolúcii v Československu. V Žiline sa konali dodatočné primície troch kňazov, ktorí nemohli mať túto slávnosť počas socializmu – buď boli vysvätení tajne, alebo v zahraničí.

Žilina mala v tom čase po viac ako 40-tich rokoch na svojom primátorskom čele kresťana – a to nielen papierového, ale muža snažiaceho sa naozaj žiť svoju vieru (aj so všetkými ľudskými chybami). Bolo to totiž obdobie, keď boli namiesto bývalých predsedov MsNV a MNV dočasne menovaní prví nekomunistickí primátori a starostovia s funkčným obdobím do prvých slobodných komunálnych volieb.

Tento žilinský primátor osobne poznal „novokňazov“, ktorí mali svoje oneskorené primície – bolo preto úplnou samozrejmosťou, že ich v mene mesta v športovej hale, kde sa táto slávnosť pre veľké množstvo ľudí konala, aj privítal. Pre mňa bolo vtedy veľmi prekvapujúce (ba až šokujúce), keď som vedľa seba počul iného veriaceho kresťana takmer nenávistne hovoriť:  „.... prečo sa tu zas ukazuje, prečo sa tu pretŕča...!“.

Po tých 40-tich uplynulých rokoch by som bol čakal, že kresťan bude rád, keď na čele svojho mesta opäť uvidí kresťana. Žiaľ, tento zážitok bol len prvým z príbehov, ktoré som odvtedy videl, počul, či zažil...

Možno aj takéto postoje kresťanov - katolíkov boli príčinou toho, že ďalších 16 rokov po prvých komunálnych voľbách bol primátorom Žiliny Ján Slota...

Skúste sa dnes, viac ako 23 rokov po revolúcii, spýtať sami seba: chceme vôbec, aby kresťania boli videní a viditeľní v politike?

A kto je to vlastne „kresťan v politike“?

Vo veľmi skrátenej podobe by sa dalo povedať, že je to ten, na ktorého, nech urobí čokoľvek, pľujú najviac jeho vlastní „bratia a sestry“.

Možno predchádzajúce konštatovanie niekomu pripadá príliš negativistické, ale tí, ktorí sa snažia svojou aktivitou odpovedať na výzvu dnes už blahoslaveného Jána Pavla II., aby sa kresťania nevyhýbali politike, ale vnášali do nej kresťanský rozmer, veľmi dobre vedia, o čom je reč.

Pre ilustráciu len malý (vymyslený?)príklad: Predstavte si obec, kde sa stavia kostol. Vychádzajme pri tom z predpokladu, že veriaci majú rovnaký nárok na podporu obce, ako obecní futbalisti, alebo šachový krúžok.

Môžu nastať v zásade dve situácie:

Ak kresťanský starosta presvedčí poslancov, aby z prebytkového rozpočtu pomohli farskému úradu toľko, koľko si obec môže dovoliť (teda určite menej, ako je potrebné na dostavanie kostola!), veľmi ľahko sa môže stať, žu bude mať proti sebe dva okruhy „nespokojných“ – pre farský úrad to často bude málo (takú trošku by dal hocikto) a pre časť občanov (z veľkej časti veriacich katolíkov) to bude rozhadzovanie peňazí pre potreby nenažranej cirkvi.

Ak starosta, či primátor, pre ktorého je cirkev len folklórom (a často ešte niekde skrýva červenú knižku) aj bez súhlasu poslancov (čím poruší zákon) z napätého rozpočtu obce pomôže viac, ako si obec môže dovoliť (a pritom dá ešte menej ako je málo na dostavanie kostola), čuduj sa svete, ale veľmi ľahko vzniknú dvaja spokojní – farský úrad je rád, že starosta, ktorý nemusel dať nič, predsa len prispel (na porušenie zákona sa vtedy nehľadí!) a časť občanov (z veľkej časti veriacich katolíkov) bude rada, že starosta je taký tolerantný a podporuje cirkev (aj keď kedysi proti nej bojoval).

Poviete, že tento príbeh je len vymyslený a naozaj nepravdepodobný? Skúste sa však spýtať mnohých starostov (najlepšie veriacich katolíkov), kto je ich najväčším kritikom neodpúšťajúcim ani jednu chybičku:  predsa tí, ktorí by ich mali najviac podporovať a brániť, ich vlastní „bratia a sestry“.

Skúste sa spýtať kresťanských politikov, komu musia najviac vysvetľovať, že ten alebo onen etický, alebo náboženský problém je naozaj dôležitý a je potrebné ho v parlamente, či vo vláde presadiť – predsa tým, pre ktorých by ochrana etických a náboženských hodnôt mala byť najprirodzenejšia, vlastným „sestrám a bratom“.

Ešte stále sa to zdá neskutočné a pritiahnuté za vlasy?

Hneď po revolúcii to boli kresťanskí politici (skúste si pozrieť hlasovania v parlamente a zistíte, že – čuduj sa svete – boli akoby náhodou sústredení v jednej strane), ktorí začali bojovať za ochranu nenarodeného života. Všade vo svete sa v tejto otázke angažujú aj iní „bratia a sestry“ a politici sa k nim pridajú. Na kresťanskom Slovensku vtedy, žiaľ, zostali kresťanskí politici sami – a sami boli aj poopľúvaní (a vlastní „bratia a sestry“ boli ticho, vlastná Cirkev sa vtedy nahlas neozvala).

Keď išlo o vrátenie ukradnutého majetku, ktorý patril veriacim (t.j. cirkvám) v Československu, boli to kresťanskí politici, ktorí sa snažili o nápravu vecí. Žiaľ „vďaka“ vtedajšiemu postoju iných slovenských politických strán (ktoré sa hlásili ku kresťanským koreňom svojimi slovami, ale nie skutkami) a ich hlasovaniu vo Federálnom zhromaždení sa cirkevné reštitúcie v Česku ťahali až do týchto čias. Slovenskí kresťanskí politici však dostali rôzne nálepky a ich vlastní „bratia a sestry“ preferovali radšej „tých iných“, ktorí o kresťanstve (a národe) len pekne hovorili.

Keď bolo potrebné chrániť nedeľu, kresťanskí politici zostali sami – a možno ich potom aj ich „kresťanskí bratia a sestry“ obviňovali, že nedokázali nič presadiť.

Keď bolo potrebné chrániť nespravodlivo obviňovaného a škandalizovaného Otca biskupa, verejne sa ho zastali kresťanskí politici (áno bolo to to opľúvané KDH) – kde však vtedy zostal hlas Cirkvi (jej duchovných Otcov), ktorý mal na kresťanskom Slovensku zahrmieť a „nad Tatrou sa malo zablýskať“?

Keď bolo potrebné pobiť sa o cirkevné školy, keď bolo potrebné bojovať o katolícku univerzitu, keď bolo potrebné .... kde boli vtedy tie veľké percentá slovenských kresťanov? A kde boli ich duchovní Otcovia?

Nasledujúca udalosť sa stala v roku 2006 krátko po predčasných parlamentných voľbách, ktoré vyvolal pád vlády. Len pre pripomenutie: vláda padla preto, lebo KDH žiadalo splniť záväzok vládnej koalície prijať známu „zmluvu o výhrade vo svedomí“. A keďže ostané vládne strany tento záväzok neplánovali splniť, KDH z vlády odišlo.

Zúčastnil som sa vtedy na diskusii s jedným z Otcov biskupov. Ako prvá padla z publika otázka, ako je to s tou „výhradou vo svedomí“, či je naozaj taká dôležitá.

Odpoveď ma po tom všetkom, čo sa kvôli pádu vlády na KDH zo všetkých strán znieslo, neprekvapila – v spoločnosti sú predsa aj dôležitejšie veci ako je „zmluva o výhrade vo svedomí“.

Druhá otázka znela približne takto: Otec biskup, som kožná lekárka a mám problém vo svedomí – som nútená predpisovať antikoncepciu, ktorá má vedľajšie pozitívne účinky pri niektorých kožných chorobách.

Odpoveď ma neprekvapila – odpoveď ma šokovala: Nuž viete, keby bola schválená výhrada vo svedomí, nemali by ste problém... Otec biskup druhou odpoveďou úplne vyvrátil to, čo povedal v prvej.

Apropo: nemalo to byť náhodou tak, že otázku „výhrady vo svedomí“ a vôbec naplnenia tzv. Vatikánskej zmluvy mala požadovať Cirkev a kresťanskí politici ju mali podporovať? Nebolo to náhodou tak, že kresťanskí politici tieto otázky presadzovali a Cirkev, žiaľ, mlčala?

Často počujem, že kresťanskí politici (KDH) sú takí a takí a ...., že politika je aj tak len veľké svinstvo. Koľko veriacich sa však chce pokúsiť pomôcť to „svinstvo“ zmeniť?

Veriaci bratia a sestry – poďte si vyskúšať, aké je to: pomáhať niekomu blízkemu, ktorého máte radi a tento človek vás neznáša, ba často priam nenávidí?

V Evanjeliu sa hovorí, že často vidíme triesku v oku svojho brata, ale brvno vo vlastnom nevidíme. Pri vzťahu slovenských katolíkov k vlastným kresťanským politikom to však platí naopak: pre triesku v oku svojho kresťanského brata nevidia brvno v oku toho, ktorý pracuje na ich likvidácii.

Ako inak sa dá vysvetliť, že to, čo je kresťanským politikom na škodu a hanu, pri ostatných politikoch je na ich chválu? Nejde pritom o ospravedlňovanie chýb a pokleskov - tie zostanú chybami a pokleskami vždy, nech ich urobí ktokoľvek. Problém vznikne, ak často len drobnú chybu vlastného (kresťanského) politika kresťania nikdy nezabudnú a neprepáčia, ale mnohokrát veľký priestupok človeka, ktorý celou svojou verejnou prácou bojuje proti kresťanstvu kresťania veľmi radi tolerujú.

Áno, odpúšťať sa má – spýtajme sa však, či odpúšťame aj vlastným bratom!

Ktosi raz povedal: Ak nechce mať kresťan za brata kresťana, bude mať komunistu (či niekoho iného) za pána.

Kresťania, tak čo vlastne chcete?

 
  pošli na vybrali.sme.sk