Autor: Ján Čop

Sobota sa u nás už tradične spája so svadbami a svadobnými hostinami. Táto sobota, 7. septembra, by mala byť iná. Či naozaj bude však závisí od svadobných hostí, presnejšie - odo mňa aj od Teba...

"...prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v tých dňoch, sa budú postiť." (Lk 5, 35)

Musím priznať, že "deň pôstu a modlitby za pokoj v Sýrii, na Blízkom východe a na celom svete," ako ho nazval pápež František (tkkbs), mi v ušiach neznie veľmi príjemne, hoci ma táto celocirkevná aktivita mimoriadne teší (asi ako dážď po nedávnych týždňoch sucha). Nejde ani tak o tú modlitbu ako o pôst. Z nejakého dôvodu, možno preto, že som ešte pomerne mladý, som si k nemu nevytvoril pozitívny vzťah. V deň pôstu totiž akosi neviem premeniť svoj hlad, alebo skôr nutkanie zjesť niečo "poriadne" do modlitby.

No predsa len cítim, že zajtra to bude o čosi ľahšie. Pri pomyslení na bratov a sestry vo viere trpiacich prenasledovaním v najrôznejších podobách (únosy, mučenie, vraždenie, znásilňovanie, vyhrážanie, ničenie osobného majetku a kostolov...), ktorých viera je tak ťažko skúšaná a vôbec, pri pomyslení na všetkých ľudí trpiacich nekonečnými konfliktmi, obvlásť na Blízkom východe, naberá myšlienka dobrovoľného pôstu zvláštny rozmer aspoň drobnej spolupatričnosti. Spolupatričnosti s ľuďmi, ktorých osudy mi ešte pred pár mesiacmi boli nieže ukradnuté - to je príliš hrubý výraz - proste som sa o ne nejako zvlášť nezaujímal.

"On je hlavou tela, Cirkvi..." (Kol 1, 18) "Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy." "Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy..." (1 Kor 12, 27 a 26a).

...a tak mi zajtra bude môj žalúdok väčšinu dňa pripomínať, ako som sa nezaujímal o ostatné údy iného (aj môjho) tela.

Odtiaľ to už bude k modlitbe len taký krôčik...

Spravíš ho so mnou?

 

Zdroj obr.: google.sk

 
  pošli na vybrali.sme.sk