Obrázok používateľa Marián Sekerák
Autor: Marián Sekerák on April 22, 2011

Categories: 

Veľkonočné trojdnie je mimoriadne bohaté na nezvyčajné liturgické úkony. Jedným z nich je aj prostrácia – ležanie pred oltárom tvárou k zemi.

Špecifikom tzv. aliturgických dní v liturgickom kalendári západného obradu je okrem iného skutočnosť, že počas nich sa neslávi obeta svätej omše. Výnimka z tohto zákazu je vyhradená výlučne pápežovi, ako to bolo napr. v roku 2009 počas pohrebu obetí zemetrasenia v talianskej Aquile. Veľký piatok, ktorý je jedným z týchto dvoch dní (druhým je Biela sobota), je dňom pripomenutia si Ježišovho spásonosného utrpenia a smrti. V tento deň sa namiesto omše slávia posvätné obrady, ktoré vynikajú mnohými zaujímavými obrazmi a gestami.

Vrhnúť sa na tvár pred svojím Bohom

Radi by ste čítali viac podobných článkov, ktoré nenájdete v iných médiách?

Už na samom začiatku je to úkon prostrácie, kedy si predsedajúci kňaz, prípadne koncelebranti, ľahnú pred oltárom tvárou k zemi. Ako vo svojej knihe Duch liturgie upozorňuje Benedikt XVI., toto gesto „je adekvátnym výrazom nášho pohnutia nad tým, že svojimi hriechmi aj my nesieme vinu za Kristovu smrť na kríži. Skláňame sa a máme tak účasť na jeho pohnutí, na jeho zostupe do hlbokej skľúčenosti. Skláňame sa a tým spoznávame, kde sme a kto sme: padlí ľudia, ktorých môže usmerniť len On sám. Vrháme sa na zem podobne ako Ježiš pred tajomstvom prítomnosti Božej moci...“ (s. 152).

Veľkopiatkové obrady nie sú jediným privilegovaným miestom úkonu prostrácie. Pri svojej vysviacke si na znak uvedomovania veľkosti prijímaného daru líhajú na zem, za spevu litánií ku všetkým svätým, aj kandidáti kňazstva, pričom sa tak deje pri všetkých troch stupňoch svätenia, t. j. pri diakonskej, kňazskej i biskupskej konsekrácii. Ako vysvetľuje pápež v tej istej knihe, v tomto prípade je toto gesto „výrazom vedomia, že človek sám je úplne neschopný uniesť kňazské poslanie Ježiša Krista...“ (s. 153). Je to presne ten istý druh vedomia, aké zažívali Abrahám či Mojžiš pri stretnutí s Božou majestátnosťou (Gn 17, 3; Ex 34, 8). Edward McNamara, profesor liturgiky na Pápežskej univerzite Regina Apostolorum, zdôrazňuje, že tento istý úkon sa využíva aj pri niektorých iných zasväcovacích obradoch Katolíckej cirkvi, ako napr. požehnávanie opátov, abatíš a panien, prípadne si ho osvojili aj niektoré rehoľné rády počas skladania večných sľubov.

„Zjednocujúcim prvkom používania prostrácie je predovšetkým telesné vyjadrenie ľudskej pokory v styku s nekonečným Bohom.“

Zjednocujúcim prvkom používania prostrácie, či už priamo počas liturgických obradov alebo mimo nich, je predovšetkým telesné vyjadrenie ľudskej pokory v styku s nekonečným Bohom. O takýto telesný prejav sa snažil už starozákonný človek. Nie bez dôvodu opisuje žalmista svoje odhodlanie „padnúť“, resp. „vrhnúť sa na tvár“ pred Božím chrámom (Ž 5, 8; 138, 2). Predovšetkým druhý zo spomínaných žalmov však zároveň naznačuje, že nejde len o telesný prejav vyjadrujúci ľudskú nehodnosť a poníženosť, ale aj o nevýslovnú radosť z možnosti mať živý a bezprostredný styk s Bohom.

Ján Pavol II. a prostrácia

Gesto prostrácie bolo vlastné aj budúcemu blahoslavenému, pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý bol známy týmto nezvyčajným aspektom svojho duchovného života, javiaceho asketické rysy. Neraz totiž zotrvával v modlitbe ležiac pred bohostánkom, vďaka čomu prežíval intenzívny styk s Bohom. Svedčí o tom i príhoda, ktorú spomína George Weigel v známej biografii Svedok nádeje, kde opisuje obavy a následné zdesenie rehoľníčok, ktoré našli Karola Wojtyłu ležať pred svätostánkom dlhé hodiny po tom, čo sa dozvedel o svojom menovaní za pomocného biskupa. „Nechajte ma, prosím, tu. Mám toho veľa na srdci, čo musím povedať Pánovi...,“ povedal svätec vystrašeným uršulínkam (s. 149).

Pred bohostánkom však Wojtyła zvykol ležať už ako mladý kaplán vo farnosti Niegowić. „Často ho videli ležať na holej zemi napriek tomu, že z nej sálal chlad. Jeden z jeho poľských priateľov, ktorý pracoval vo Vatikáne, na studenú mramorovú podlahu jeho kaplnky umiestnil drevenú podložku, lebo pápež trávil celé hodiny na zemi s rukami roztiahnutými do tvaru kríža,“ píšu v knihe Prečo svätý? postulátor blahorečenia Jána Pavla II. Sławomir Oder a novinár Saverio Gaeta (s. 124).

Aj tieto praktické príklady dokazujú, že prostrácia nie je ani dnes anachronickým symbolom, či gestom vyhradeným výlučne klerikom. Je to úkon odovzdanosti do Božej vôle, úkon pokánia a duchovnej disciplíny, úkon pravej „detinskosti“ človeka vo vzťahu k svojmu Stvoriteľovi.

Marián Sekerák

Ilustračné foto: sestrysvkriza.sk

 
  pošli na vybrali.sme.sk