Autor: Anthony Esolen, June 06, 2012

Categories: 

„Pýcha,“ píše Hilaire Belloc, „sa u jedincov postihnutých touto chorobou prejavuje tak, že považujú všetko, čo si myslia, vrátane toho, čo si myslia, že sa naučili alebo dosiaľ nejakým spôsobom absorbovali, za absolútne a dostačujúce, bez ohľadu na to, z akého absurdného zdroja ich vedomosti pochádzajú... Ignorancia im znemožňuje dôsledne poznávať čokoľvek, k čomu sa ľudstvo v minulosti v danej otázke dopracovalo, vrátane miery istoty tohto poznania. Intelektuálne obžerstvo im znemožňuje nielen skúmať argumenty, ale aj uznať dôsledky svojich vlastných tvrdení.“

„U väčšiny postihnutých nejde ani tak o priamy účinok spomínaných nerestí, ale skôr o sledovanie aktuálneho módneho trendu. V každom prípade sú tieto neresti koreňom spomínaných mentálnych procesov.“ A tak sa moderný človek – namiesto toho, aby uznal legitímnu autoritu v legitímnych oblastiach poznania – riadi Módou, Tlačou a Napodobňovaním. Tieto tri „bezvýhradne určujú, čo treba uznať a čomu treba veriť.“

Belloc tieto slová napísal v roku 1929, v knihe Survivals and New Arrivals: The Old and New Enemies of the Catholic Church (Prežiť a začať znovu: staronoví nepriatelia katolíckej cirkvi).

Mohol ich však napísať aj včera. Vezmime si napríklad Módu. Zhubný duch, ktorý určuje módne trendy tohto sveta, tak nemôže urobiť bez toho, aby najprv nepoložil základ svojej snahy – na piesku. Tento základ Belloc nazýva Ignoranciou. Je to neschopnosť učiť sa z minulých víťazstiev a múdrosti storočí.

"Zhubný duch, ktorý určuje módne trendy tohto sveta, tak nemôže urobiť bez toho, aby najprv nepoložil základ svojej snahy – na piesku. Tento základ Belloc nazýva Ignoranciou. Je to neschopnosť učiť sa z minulých víťazstiev a múdrosti storočí."

Ignoranciu treba dôsledne odlíšiť od snahy oddeľovať zrno od pliev. Ignorancia je predsudok: Keďže Einstein vedel o čosi viac o tom, ako padá jablko zo stromu než Newton, preto – ako píše Belloc – „ľudstvo priamou čiarou dosahuje pokrok, a ako ľudstvo naberá skúsenosti, ide neustále od horšieho k lepšiemu,“ z čoho by vyplývalo, že imbecil v televízii, ktorý je „in“, vie viac napríklad o manželstve, než kresťanský farmár z Kentu v čase Johna Miltona.

Jedným z aktuálnych módnych trendov na našich školách je takzvané „rozvíjanie kritického myslenia“.  Zatiaľ som však nestretol nikoho, kto by mi uspokojivo vysvetlil rozdiel medzi myslením ako takým – napríklad toho farmára z Kentu, keď rozmýšľa, či pozbierať úrodu, ako udržať zdravý dobytok alebo či opraviť zatekajúcu strechu – a takzvaným „kritickým myslením“, ktoré sa vyžaduje od dnešných študentov.  

Podľa mňa ono „kritické myslenie“ nie je nič viac než uplatnením Módy aj na tie posledné zvyšky tradície. „Kriticky mysliaci“ ste vtedy, keď dokážete zmietnuť zo stola tradičné morálne úsudky, napríklad o tom, že sexu má predchádzať manželstvo, a to bez toho, aby ste sa ako „kriticky zmýšľajúci“ jedinec čo i len zamysleli nad tým, prečo platí práve takýto konsenzus vo všetkých kultúrach, a tiež bez ohľadu na argumenty vyplývajúce zo zdravého rozumu. „Kriticky myslíte“ vtedy, keď tieto tradičné postoje dokážete sfúknuť nejakým módnym klišé.

Niekto môže povedať: „No to bolo ešte vtedy, keď rodové roly boli odlišné od tých dnešných.“ Lenže zástanca rodovej rovnosti si neuvedomuje, že pravidlo pretrvalo stáročia v nesmierne rôznorodých kultúrach, a neuvedomuje si ani to, že bez ohľadu na to, aký servis od seba manželia navzájom očakávajú, je v skutočnosti reč o tom, čo by mal otec a matka urobiť pre svoje deti.

Moderná myseľ je akýmsi podivným odvarom gnosticizmu a agnosticizmu. Pamätám si na počiatky módnej vlny odmietania bežných jedál, ktoré ľudia jedávali odnepamäti. Jedna skvelá kuchárka menom Julia Childová sa vyjadrila, že je to všetko nonsens, a že na steaku a masle predsa nemôže byť nič nezdravé. Pani Childová nebola lekárka ani dietetička, ani biologička. A preto sa jej ľudia vysmievali. „Čo už len tá môže vedieť?“

No ako vysvitlo neskôr, vedela toho dosť – vďaka Bohom danému zdravému rozumu a vďaka svojej celoživotnej skúsenosti, nehovoriac o vlastnom výskume tradičných jedál rôznorodých kultúr. Dnes vieme, že Julia Childová mala pravdu, a „všeobecná mienka“ bola mimo.

Problém však nie je len v tom, že vedci alebo tiež-vedci sa mýlia. Moderná myseľ, ktorá nedôveruje rozumu ako takému, implicitne verí každému bláznovi, ktorý sa dostane do médií a keď dielo získa imprimatur „nedávne štúdie ukazujú“ či nihil obstat, „odborníci hovoria“, potom je len otázkou času, kedy nejaká štátna agentúra – ktorá je v podstate iba predĺženou regulačnou rukou odborníkov – začne v tomto duchu vydávať nejaké zákony alebo vyhlášky. 

"Moderná myseľ, ktorá nedôveruje rozumu ako takému, implicitne verí každému bláznovi, ktorý sa dostane do médií, a potom je len otázkou času, kedy nejaká štátna agentúra začne v tomto duchu vydávať nejaké zákony alebo vyhlášky."

Moderná myseľ nevie nič a zároveň všetko. Asi nebude náhoda, že spomínaná Julia Childová bola podľa všetkého protikomunistickou agentkou, pretože v politike – rovnako ako v kuchyni – bola príliš poctivá. Až príliš verila vlastným očiam, ušiam a rozumu, a nenechala sa preto opantať komunistickou ideológiou tak, ako jej „kriticky zmýšľaujúci“ rovesníci z akademických kruhov.

Samozrejme, nie je možné vedieť nič a zároveň všetko. Takže napokon bude Moderná myseľ nútená vymaniť sa z hmly. Alebo bude musieť prepadnúť niečomu ešte zhubnejšiemu než teraz. Nateraz však Moderná myseľ prijíma vieru v demokraciu ako danú. Je to najlepšia forma vlády, hovorí Moderná myseľ.  

Ale keď sa Modernej mysle opýtate, čo má ešte inštalatér vedieť okrem montáže a inštalácie potrubných rozvodov, Myseľ je v pomykove. Inštalatér „vie“ to, čo mu printové média povedia, a tie zase derivujú svoje „poznatky“ od akejsi mysterióznej kasty „kriticky mysliacich“ sociálnych výskumníkov, ekonómov, politikov a tak ďalej a tak podobne. A keď inštalatér povie, že vie aj čosi iné – najmä ak je to niečo, čo sa týka úsudkov v oblasti morálky – v tom okamihu sa stáva nebezpečným pre Štát.

Ona naivná a roztomilo detinská dôvera v demokraciu je nateraz v súlade s premúdrou mienkou samozvaných expertov. Napokon však takáto viera vyprchá a potom už môžeme očakávať iba apokalyptické titulky typu „Odborníci považujú vládu odborníkov za najlepšie riešenie“.

Anthony Esolen
Autor je prekladateľ, spisovateľ, prednáša na Providence College; je autorom knihy 10 spôsobov, ako zničiť predstavivosť svojho dieťaťa (Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child).

Pôvodný text: The Modern Mind, As It Were, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, wikipedia.org.

 
  pošli na vybrali.sme.sk