Mnohí ľudia tvrdia, že veria v Boha, no kňaza či cirkev k tomu nepotrebujú. Čo na to hovorca Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik?

Ide o prastarú tézu, ktorá sa tiahne dejinami. Nejde teda o nič nové, či prevratné. Človek je ranený dôsledkami hriechu. S tým treba počítať. V jeho vnútri sa odvíja silný boj medzi tým, čo je v ňom zakódované ako túžba po spoločenstve s inými ľuďmi (odraz Božej Trojice, ktorá je dokonalým vzťahom) a ranenou túžbou po absolútnej nezávislosti. Tá je dnes bičovaná práve prílišným zdôrazňovaním individuálnych práv na úkor spoločnosti (opačný extrém ako bol za komunizmu). To všetko sa prenáša aj do vzťahu k Bohu. Kristus áno (poprípade Boh), Cirkev nie. To je najčastejšie vyústenie takéhoto myslenia. Zväčša sa však skončí v zbožstvení si nejakého idolu alebo seba samého.

Sú však aj výnimky zranených ľudí, ktorí mali negatívnu skúsenosť s ľudskou slabosťou v rámci Cirkvi a je niekedy veľmi ťažké ju prekonať. Pomerne často sa s tým stretávam aj v novinárskej obci. Preto je dôležité, aby mohli spoznať Cirkev v celej jej bohatosti, nielen karikatúre.

To najdôležitejšie je však osobný vzťah s Bohom. Ak je naozaj osobný, ak je to priateľstvo, nielen vzťah akejsi „známosti“, postupne zistím, že viera nie je o egoizme, že ja niečo potrebujem, ale o pravde, pred ktorou jednoducho nemôžem cúvnuť. A Ježiš chcel, aby sme mali oporu v spoločenstve, ktoré voláme Cirkev.

Jozef Kováčik
Foto: tkkbs

Od dnes striedajú svedectvá v rámci seriálu Rok kňazov odpovede kňazov na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.