Obrázok používateľa František Neupauer
Autor: František Neupauer on May 02, 2012

Categories: 

Doktor prírodných vied. Tých exaktných, v ktorých nie je priestor na siahodlhé rečové epopeje. Tí, čo nimi prešli, veľa nehovoria. Vážia slová. 

Vladimír Jukl je oproti iným prírodovedcom ešte viac mlčanlivejším. Odsúdenie na 25 rokov odňatia slobody a roky v neslobode ho naučili rozprávať málo, oveľa menej, z opatrnosti i v duchu hesla: „čo nevieš, to neprezradíš“. O sebe nepovie skoro nič. No o Bohu hovorí oveľa oveľa viac, ako ktokoľvek iný - svojim životom. Muž vo veku 87 rokov.

Je len pár ľudí, ktorí si pamätajú Vlada Jukla z čias štúdia prírodných vied v Bratislave počas II. sv. vojny, ako kráčal povedľa (a pritom v šľapajách) Kolakoviča. V čase SNP málo nechýbalo, aby ho zastrelili. Stretol som sa s ním iba pred pár dňami a na jeho stole som si všimol list z roku 2008 od francúzskeho partizána, s ktorým sa v tom čase zoznámil. Odcitoval z neho po francúzsky. „Bratislavské dvojičky“ (V. Jukla a Silva Krčméryho) pozná ešte niekoľko žijúcich priateľov pátra Zvěřinu v Prahe, ktorý im chcel udeliť za ich krátky vysokoškolský apoštolát pápežské vyznamenanie (!). Po príchode na Slovensko v roku 1946 ich čakalo skoro mesačné väzenie v budove U dvoch Levov. Drastické vyšetrovacie metódy, sloboda, apoštolát, organizovanie pútí i Sviečkovej manifestácie. Bol naozaj vždy tam, kde to bolo potrebné. Jasný a presný aj vtedy, keď sa vzniesla vlna útokov a nepravdivých informácii voči nim. Pokojne odpísal priateľom, vyargumentoval. Jeho srdce patrilo apoštolátu. Ďalej viedol malé spoločenstvá v duchu modlitby a služby. Čo bolo preň najpodstatnejšie? Živý záujem o človeka. „Nedávno tu bol Mons. Haľko. Zvítali sme sa ako priatelia.“ Jeho oči žiarili radosťou, pokojom, pohľadom tešiacim sa na to podstatné, nebeské. 

„Keby mali iné národy osobnosti, ktoré máme my, každý člen toho národa by o nich vedel recitovať oslavné básne,“ želá sa mi vykríknuť. Ale nie je to nutné. Nemusíme sa skrývať za veľký malý národ. Stačí, ak sa nájde jeden človek, ktorý povie: „Ďakujem.“ A možno raz cez jednotlivca (či už dobrovoľne, alebo pod jarmom sily jednotlivcov) to raz so zahanbujúcou noblesou povie aj prvý občan našej vlasti. Zahanbujúco, lebo 10-krát väčšie Poľsko si Vladimíra Jukla už dávno všimlo udelením poľského vyznamenania – koľkí Slováci sú jeho nositeľmi? Vladimír Jukl nepotrebuje žiadne vyznamenania. To potrebujeme my... „Títo ľudia sú tak skromní, že nechcú o sebe nič hovoriť a o pár rokov sa už ani nebude vedieť, že boli,“ premýšľame cestou od Jukla v dialógu s Pavlom Demešom. Ich skromnosť im nemusíme vykoreniť, to nie. No, čo nám bráni, aby sme ich spoznávali a hovorili o nich našim deťom?    

Otec Vlado, v deň, keď pred rokom Pán prostredníctvom Cirkvi odkryl tvár večnosti blahorečením Jána Pavla II., si povolal aj Teba. Dňa 13. mája bude sv. omša u Silva bez Teba... a predsa, ešte viac s Tebou a s Ním. Vďaka za stretnutie a za všetko!

František Neupauer
Autor je predsedom Fóra kresťanských inštitúcií. Napísané po stretnutí s Vladimírom Juklom, pár dni pred jeho odchodom na večnosť. Doplnené 2. mája 2012. 

Foto: Pavol Demeš

Od 1. maja, teda dňa, keď zomrel Vladimír Jukl sa stretávajú (nie len) mladí ľudia o 21. hodine pri pamätníku Sviečkovej manifestácie v Bratislave. Je to prejav našej vďaky voči osobnosti Vladimíra Jukla. Modlitbou a vďakou chceme vyjadriť to, čo sa nás dotýka a súvisí so životom a dielom Vladimíra Jukla. Priliehavajšie by to snáď vyjadrilo len zvolanie: Santo subito! Stretnutie má výsostne modlitbový ráz - modlia sa modlitbu sv. ruženca a zapália sviece. Prosíme o duchovné zjednotenie aj v ďalších spoločenstvách na Slovensku.

Fórum kresťanských inštitúcií v spolupráci so Spoločenstvom Fatima, ktorých bol Vladimír Jukl členom, zriadilo emailovú adresu: dakujeme@fki.sk, na ktorú môžu tí, ktorí poznali Vladimíra Jukla, písať poďakovania, poslať fotografie, kondolencie. (Poštou: FKI, Gorkého 15, 811 01 Bratislava)

 
  pošli na vybrali.sme.sk