Podla novely zákona o sociálnych službách občan stratil právo na slobodný výber poskytovateľa (napr. výber domova dôchodcov). Ak neprijme ponuku, ktorú mu dá samospráva, nedostane príspevok. Je to správne? Na otázku Postoy.sk odpovedali vybrané osobnosti.

Vincent Vattai, konateľ BMW Tempus Group: Nie je to správne, dôchodca by mal mať právo na slobodný výber a poprípade v náročnejších zariadeniach za doplatok, podľa jeho možností. Avšak v SR je väčší dopyt ako ponuka daných zariadení, a preto je to smerované do roviny nie výberu, ale buď berieš, alebo strácaš tú možnosť.

Mons. Andrej Imrich, spišský pomocný biskup: Ktokoľvek z nás sa môže celkom znenazdania ocitnúť v situácii, že potrebuje celodennú odbornú opatrovateľskú starostlivosť. Na konci života ju potrebuje takmer každý. Preto treba privítať, ak sa nájdu ochotní ľudia, ktorí takúto službu chcú poskytovať. Rešpekt k dôstojnosti ľudskej osoby vyžaduje, aby si človek odkázaný na takú službu mohol slobodne vybrať miesto a typ opatrovateľského zariadenia. Ak zákon dovoľuje samospráve takému človeku, ktorý si nevybral opatrovateľské zariadenie ňou určené, odmietnuť sociálny príspevok z verejných financií, do ktorých daný človek mal zákonnú povinnosť prispievať, zákonodarca dáva najavo veľkú aroganciu voči znevýhodneným ľuďom.

Na každého z nás, aj na zákonodarcov raz príde chvíľa, keď budeme potrebovať opatrovateľskú službu, preto uvedený právny stav možno nazvať fatálnou celospoločenskou slepotou. Keby tu bola zodpovedná verejná mienka, toto by si zákonodarca nikdy nedovolil.

Treba aj to mať na pamäti, že niektoré opatrovateľské zariadenia môžu poskytovať nadštandardné služby, potom treba považovať za spravodlivé, ak mu samospráva poskytne štandardnú výšku príspevku a nadštandard si klient doplatí sám.

Ján Košturiak, prezident a spoluzakladateľ spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia: Neviem podrobnosti, ale ale starší ľudia by mali mať právo na dôstojnú starobu podľa svojich predstáv a výberu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že sa dnes rodi 9 z desiatich detí mimo Európy, USA a Japonska. Tento demografický vývoj bude stále ťažšie financovať a príspevky by mali dostávať predovšetkým tí, ktorí sú na ne odkázaní. Myslím si však, že súdruh Fico buduje štát, ktorý sa veľmi podobá komunizmu - štát úradníkov a skorumpovaných politikov a od nich závislých občanov. K dokonalosti chýba už len to, aby poskytovateľmi sociálnych služieb boli podniky založené štátostranou SMER.

Jozef Kováčik, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: Už dlhodobo sa ukazuje, že v určitých oblastiach štát nevystačí bez pomoci iných sektorov, alebo inštitúcií. Hádam najmarkantnejšie je to vidieť práve v sociálnej oblasti. V tejto oblasti je totiž najdôležitejší prístup a vzťah. A práve tu majú čo cirkvi ponúknuť. Ak sú predstavitelia štátu zodpovední, vedia si zvážiť, čo je dôležitejšie. Zdá sa, že veľmi vhodným by bol i tlak odbornej a laickej verejnosti.

Marcela Dobešová, predsedníčka Fóra života: Celý zákon o sociálnych službách, ktorý bol prijatý NR SR za podpory koalície v podstate rozdeľuje verejných poskytovateľov (štátna moc a samospráva) a neverejných poskytovateľov (cirkví a mimovládne neziskové organizácie) a diskriminuje občana i neverejného poskytovateľa. V aplikácií tohto zákona vidím tri základné problémy:

1. Zákon neumožňuje občanovi slobodne vybrať poskytovateľa sociálnej služby. O umiestnení občana v zariadeniach sociálnych služieb rozhodujú úradníci.
2. Zákon zavádza nerovnaké postavenie verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Neverejní poskytovatelia sociálnych služieb sú diskriminovaní v celej filozofii zákona o sociálnych službách.
3. Pre neverejných poskytovateľov sociálnych služieb je tento zákon finančne neudržateľný z viacerých dôvodov (nevyfinancovanie sociálnych služieb zo strany malých obcí, nedostatok klientov v sociálnych zariadeniach a pod.).

Zmenami jednotlivých paragrafov možno zákon „vylepšiť“, ale jadro sa nezmení. Podstata spočíva v zadefinovaní prosociálnej politiky štátu, ktorá nestojí len na zákone o sociálnych službách, ale týka sa aj ďalších zákonov týkajúcich sa občianskej spoločnosti a pravidiel prerozdeľovania verejných financií z hľadiska distribučnej spravodlivosti, solidarity a subsidiarity v prospech spoločného dobra, s cieľom vytvorenia konkurenčného prostredia vo verejných službách.

Terajšej vláde ide práve o opak.

Sociálne služby by mali byť pre občana dostupné tak, ako občan má povinnosť platiť dane. Pri financovaní sociálnej služby nie je dôvod toho istého občana diskriminovať. Ak vychádzam z definície subsidiarity: „toľko centralizácie, koľko je nutné, toľko decentralizácie, koľko je možné“, tak zákon o sociálnych službách je pravý opak! Čím širšie spektrum poskytovateľov sociálnych služieb bude vykonávať, tým väčšia konkurencia vzniká. Práve toto prostredie prináša žiaduci tlak na zvyšovanie kvality a znižovanie ceny. Prospieva to občanovi – užívateľovi sociálnej služby a prospieva to štátu, ktorý túto službu platí. Tento principiálny problém nie je len v oblasti sociálnych služieb, ale aj v ostatných verejných službách (školstvo, zdravotníctvo, veda a výskum, kultúra).

Sme schopní zmeniť tento stav? Samotná privatizácia už nie je zaujímavá, už niet čo privatizovať. Záujem pozornosti biznisu sa sústreďuje na verejné financie a „sociálny štát“. V skutočnosti nejde o občana, ale ide o peniaze a moc.

Zuzana Humajová - Zimenová, analytička Konzervatívneho inštitútu: O tom, aké služby a zariadenie chce človek využiť, by mal rozhodovať výlučne on sám, nie samospráva. Verejní poskytovatelia sú pri poskytovaní sociálnych služieb zvýhodňovaní na úkor ostatných, pričom diskriminovaní sú i samotní klienti. Ide o protiústavné nariadenie, namierené proti ľuďom a aj proti záujmom daňovníkov.

Ján Duda, profesor kánonického práva: Nie som vôbec za domovy dôchodcov. A ak už, tak iba v extrémne krajnom prípade nevyhnutnosti. Zdieľam názor Theodora Herzla, že domov dôchodcov je "jedna z najhroznejších dobročinných činností, ktoré naša bláznivá pohodlnosť vytvorila", pretože tam je "človek priam k smrti zahanbený a urazený, ba za živa pochovaný..." (Der Judenstaat, 1896). Som presvedčený, žeby človek mal prežívať jeseň svojho života v jemu prirodzenom prostredí obklopený láskou a starostlivosťou svojich dospelých detí a úprimným záujmom svojich vnúčat. Domovy dôchodcov sú jedným z príkladov, ako sociálny štát likviduje prirodzené väzby medzi ľuďmi, medzi rodičmi a ich dospelými deťmi, medzi starými rodičmi a ich vnúčatami. Štát "separuje" ľudí akoby boli "odpadom". Príkladom prekrásnej staroby by mohla byť Babička Boženy Němcovej. Aký prekrásny vzťah existoval medzi babičkou a jej deťmi a najmä vnúčatami. Pre štát by mali byť prioritou prirodzené vzťahy medzi pokrvnými, nie domovy dôchodcov. Tomu by sa mala prispôsobiť štátna sociálna politika i financovanie občanov prežívajúcich jeseň svojho života. Domovy dôchodcov by mali byť skôr len výnimkou, ak by niektorí chorí alebo starí ľudia nemali úplne nikoho.

Anton Ziolkovský, výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska: Je zlé, ak štát diskriminuje neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Sme svedkami absurdnej situácie. Zariadenia v kompetencii samosprávy sú plné a majú poradovníky, pričom sa stále hovorí o nedostatku miest. Na strane druhej napr. cirkevné zariadenia majú voľné miesta, ktoré nemajú ako obsadiť. Právo na slobodu výberu sa iba predstiera. Avšak zdá sa, že ide o širší problém, za ktorým tkvie chápanie úlohy štátu a určite aj vedomie, že sociálna starostlivosť sa z dôvodu starnutia populácie stáva čoraz väčším biznisom. Ak sa nezmení prístup k neverejným poskytovateľom sociálnych služieb, v krátkom čase ich čaká zánik.

Postoy.sk vám bude každý týždeň ponúkať názory vybraných osobností na konkrétne otázky.
Foto: Flickr.com

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.